Rádio bolo kedysi jedným z najdôležitejších domácich spotrebičov. Ľudia pri ňom počúvali správy, hudbu, športové prenosy, rozhlasové hry aj pravidelné relácie. Jeden z najznámejších československých prijímačov sa vyrábal vo veľkých sériách a dnes ho vyhľadávajú zberatelia historickej techniky.
V súčasnosti máme hudbu, spravodajstvo aj hovorené slovo dostupné prakticky okamžite. Stačí siahnuť po mobilnom telefóne alebo počítači a vybrať si požadovaný obsah. V päťdesiatych rokoch minulého storočia však boli možnosti získavania informácií a domácej zábavy podstatne obmedzenejšie.
Rozhlas mal preto v každodennom živote oveľa významnejšie postavenie. Rádio bývalo umiestnené v kuchyni alebo obývacej izbe a jeho vysielanie často počúvala celá rodina. Program bol vopred stanovený, takže poslucháči sa museli prispôsobiť času konkrétnej relácie.
Niektoré prijímače sa rozšírili natoľko, že sa stali charakteristickou súčasťou dobových domácností. K najznámejším výrobkom československého elektrotechnického priemyslu patril aj malý bakelitový rádioprijímač vyrábaný v päťdesiatych rokoch.
Vyrábal sa v Bratislave aj na Orave
Tento rádioprijímač sa vyrábal v rokoch 1953 až 1958. Na jeho produkcii sa podieľali elektrotechnické závody v Bratislave a na Orave.
Rádio vznikalo v období, keď sa Československo ešte oficiálne nazývalo Československá republika. Názov Československá socialistická republika a skratka ČSSR sa začali používať až v roku 1960. Prijímač však v domácnostiach slúžil mnoho rokov, preto si ho veľká časť verejnosti spája aj s neskorším obdobím ČSSR.
Vďaka rozsiahlej výrobe sa zaradil medzi najznámejšie československé rádioprijímače svojej doby. Presný celkový počet vyrobených kusov však nie je spoľahlivo doložený. Nemožno preto s istotou tvrdiť, že iba z oravského závodu vyšlo viac ako milión exemplárov. Isté je, že išlo o sériovo vyrábané rádio, ktoré si našlo miesto v mnohých domácnostiach.
Bakelitová skrinka a výrazná sklenená stupnica
Rádio zaujalo na svoju dobu pomerne kompaktným vyhotovením. Jeho bakelitová skrinka mala zaoblené hrany a rozmery približne 310 × 186 × 142 milimetrov. Celý prijímač vážil približne 2,6 kilogramu.
Výrazným prvkom prednej strany bola dvojfarebná sklenená stupnica. Nachádzali sa na nej názvy rozhlasových vysielačov a ďalšie údaje, podľa ktorých poslucháči vyhľadávali požadovanú stanicu.
Ladenie bolo ručné. Poslucháč otáčal ovládacím gombíkom, až kým ukazovateľ nedosiahol správne miesto na stupnici a zvuk nebol dostatočne čistý. V porovnaní s dnešným automatickým ladením išlo o zdĺhavejší proces, no v tom období bol úplne bežný.
Prijímač sa vyrábal v niekoľkých farebných prevedeniach. Dostupné boli čierne, tmavočervené aj biele bakelitové skrinky. Farba, zachované ovládacie gombíky a stav bakelitu dnes ovplyvňujú zberateľskú hodnotu konkrétneho exemplára.
Poslucháči mohli zachytiť tri vlnové pásma
Išlo o šesťokruhový superheterodynový prijímač, ktorý dokázal prijímať dlhé, stredné aj krátke vlny. Poslucháči si tak mohli naladiť domáce vysielanie a pri vhodných podmienkach zachytiť aj zahraničné stanice.
Rozsah dlhých vĺn bol približne od 1 000 do 2 000 metrov, stredných od 187 do 571 metrov a krátkych od 16,5 do 51,5 metra. Kvalita príjmu závisela od polohy rádia, použitej antény, vzdialenosti vysielača, atmosférických podmienok aj dennej hodiny.
Najmä krátke vlny umožňovali za priaznivých okolností zachytiť vysielanie zo vzdialených krajín. Ladenie zahraničných staníc preto mohlo byť pre poslucháčov zaujímavým spôsobom objavovania sveta mimo domáceho rozhlasového programu.
Vo vnútri pracovali štyri elektrónky
Prijímač používal štyri elektrónky. Dve z nich niesli označenie UCH21, ďalšia UBL21 a poslednou bola usmerňovacia elektrónka UY1N. Konštrukcia sa niekedy označuje aj ako zapojenie s tromi elektrónkami a jedným usmerňovačom.
O reprodukciu zvuku sa staral dynamický reproduktor s permanentným magnetom a priemerom približne desať centimetrov. Maximálny výstupný výkon dosahoval 1,5 wattu. Pri napájaní napätím 120 voltov mohol byť výkon nižší.
Z pohľadu dnešných audiosystémov ide o nízku hodnotu. Na počúvanie správ, hudby, rozhlasových hier a hovoreného slova v bežnej miestnosti však takýto výkon postačoval. Rádio nebolo určené na ozvučenie veľkých priestorov, ale na každodenné používanie v domácnosti.
Fungoval v rôznych elektrických sieťach
Zaujímavou vlastnosťou rádia bolo univerzálne napájanie. Mohlo pracovať v elektrickej sieti so striedavým aj jednosmerným prúdom. Konštrukcia umožňovala používanie pri napätí 120 alebo 220 voltov.
V päťdesiatych rokoch išlo o praktické riešenie, pretože elektrické siete neboli všade rovnaké. Maximálny príkon prijímača sa uvádza na úrovni 48 wattov, pričom skutočná spotreba závisela aj od použitého napätia.
Takéto zapojenie však prináša z dnešného pohľadu bezpečnostné riziká. Staré elektronkové rádio by sa po desaťročiach nečinnosti nemalo bez kontroly priamo zapojiť do zásuvky. Niektoré jeho časti môžu byť v závislosti od polohy zástrčky elektricky spojené so sieťou. Nebezpečenstvo predstavujú aj poškodené vodiče, zostarnutá izolácia a nefunkčné kondenzátory.
Pred zapnutím by mal prijímač skontrolovať odborník, ktorý pozná historickú elektroniku. Neodborný zásah môže poškodiť pôvodné súčiastky a zároveň spôsobiť úraz elektrickým prúdom alebo požiar.
V polovici päťdesiatych rokov stál 630 Kčs
V roku 1955 sa rádio predávalo za 630 Kčs. Túto sumu nemožno priamo porovnávať s dnešnými cenami jednoduchým prepočtom meny. Pri posudzovaní jeho vtedajšej hodnoty treba zohľadniť dobové mzdy, dostupnosť spotrebného tovaru aj význam rádia pre domácnosť.
Nešlo o zanedbateľný výdavok, no prijímač bol určený na dlhodobé používanie. Rodiny ho často využívali celé roky a pri poruche ho nechali opraviť namiesto toho, aby ho vymenili. Aj preto sa niektoré exempláre zachovali dodnes.
K jeho popularite prispela rozsiahla výroba, jednoduché ovládanie, charakteristický vzhľad aj možnosť prijímať tri vlnové pásma.
Dnes rozhoduje predovšetkým stav a pôvodnosť
Zachované prijímače dnes vyhľadávajú zberatelia historickej techniky, priaznivci povojnového dizajnu aj ľudia, ktorí si podobné rádio pamätajú z domácnosti rodičov alebo starých rodičov.
Zberatelia oceňujú najmä nepoškodenú bakelitovú skrinku, pôvodnú sklenenú stupnicu, kompletné ovládacie gombíky, zachovanú zadnú stenu a originálne vnútorné súčiastky. Bakelit môže po desaťročiach prasknúť a sklenená stupnica sa ľahko poškodí, preto sú kompletné prijímače hodnotnejšie.
Funkčnosť pritom nemusí byť jediným rozhodujúcim kritériom. Citlivo opravený prijímač môže byť zaujímavý pre človeka, ktorý ho chce príležitostne používať. Zberateľ však môže uprednostniť pôvodný exemplár bez neskorších úprav, hoci už nie je funkčný.
Hodnota sa nedá určiť jednou sumou
Ceny historických prijímačov sa líšia podľa stavu, farby, kompletnosti a kvality prípadnej renovácie. Bežné zachované kusy sa môžu predávať za niekoľko tisíc českých korún, zatiaľ čo poškodené alebo nekompletné exempláre bývajú lacnejšie. Odborne renovované a mimoriadne zachované rádiá sa môžu ponúkať za podstatne vyššie sumy.
Ponuková cena v inzeráte však automaticky neznamená, že sa rádio za uvedenú sumu skutočne predá. Reálnu trhovú hodnotu lepšie ukazujú dokončené predaje a aktuálny záujem kupujúcich. Nie je preto presné tvrdiť, že každý zachovaný prijímač má rovnakú hodnotu.
Z rádia, ktoré bolo kedysi bežným domácim spotrebičom, sa postupne stal zberateľský predmet. Dnes nepripomína iba niekdajšiu československú výrobu, ale aj obdobie, keď rozhlas predstavoval jeden z hlavných zdrojov informácií a pri jednom prijímači sa pravidelne stretávala celá rodina.
