V juhovýchodnej časti Indického oceánu sa ukrýva miesto, aké vedci doteraz nikde inde nezdokumentovali. Na dne Diamantínskej zóny objavili stovky fosílnych pozostatkov veľrýb aj niekoľko novších tiel, okolo ktorých sa vytvorili bohaté spoločenstvá hlbokomorských živočíchov. Najstaršia preskúmaná lebka má približne 5,3 milióna rokov.
Rozsah náleziska prekvapil aj skúsených odborníkov. Pozostatky sa nachádzajú v mimoriadnych hĺbkach od približne 4 600 do 7 000 metrov a rozprestierajú sa pozdĺž pásma dlhého asi 1 200 kilometrov. Ide o najhlbšie a najrozsiahlejšie známe nahromadenie veľrybích fosílií a aktívnych ekosystémov vytvorených okolo tiel uhynutých veľrýb.
Výsledky medzinárodného výskumu boli v júni 2026 zverejnené v odbornom časopise Nature.
Pozrite si, ako prebiehala expedícia, počas ktorej vedci preskúmali najväčšiu známu veľrybiu nekropolu:
Výskumníci absolvovali 32 ponorov
Expedícia sa uskutočnila v roku 2023 v jednej z najmenej preskúmaných oblastí juhovýchodného Indického oceánu. Jej pôvodným cieľom bolo lepšie zmapovať geológiu a živé spoločenstvá v extrémnych oceánskych hĺbkach.
Vedci nepoužívali iba diaľkovo riadené roboty, ako sa uvádza v niektorých správach. K morskému dnu sa spúšťali v hlbokomorskom plavidle Fendouzhe, ktoré má na palube ľudskú posádku. Počas výskumu absolvovali 32 ponorov a postupne preskúmali rozsiahlu časť členitého dna.
V Diamantínskej zóne zaznamenali 476 lokalít s fosílnymi pozostatkami veľrýb a päť novších, stále biologicky aktívnych takzvaných veľrybích pádov. Vedecká štúdia pracuje aj so širším súborom 485 skúmaných nálezísk. Nejde teda o 485 úplných kostier uložených vedľa seba, ale o stovky lokalít s lebkami, kosťami a ďalšími pozostatkami rôzneho veku.
Na niektorých miestach dosahovala odhadovaná hustota nálezov až približne 760 jedincov na štvorcový kilometer. Práve preto vedci túto oblasť označujú za veľrybiu nekropolu, teda akýsi obrovský podmorský cintorín.
Najviac pozostatkov patrilo vorvaňovcovitým
Významnú časť nálezov tvorili pozostatky vorvaňovcovitých, čiže veľrýb z čeľade Ziphiidae. Ide o málo preskúmané ozubené veľryby, ktoré väčšinu života trávia ďaleko od pobrežia a dokážu sa potápať do mimoriadnych hĺbok.
Pri love kalamárov a ďalších hlavonožcov zostávajú pod hladinou desiatky minút, pri niektorých druhoch aj niekoľko hodín. Rekordné ponory presahujú hĺbku 2 900 metrov. Napriek týmto schopnostiam sa aj ony pri love môžu dostať na hranicu svojich fyziologických možností.
Vedci v oblasti našli pozostatky vyhynutých aj dodnes žijúcich druhov. Medzi novšími veľrybími pádmi sa nachádzalo aj približne päť metrov dlhé telo vráskavca antarktického. Ležalo v hĺbke okolo 5 600 metrov a stalo sa základom samostatného ekosystému.
Smrť veľryby znamená v hlbinách začiatok nového života
Keď veľryba uhynie na otvorenom mori, jej telo môže klesnúť až na oceánske dno. Tento jav sa v angličtine nazýva „whale fall“, teda veľrybí pád. V prostredí, kde je potravy veľmi málo, predstavuje obrovské telo mimoriadne bohatý zdroj energie.
Rozklad prebieha v niekoľkých etapách. Najskôr mäkké tkanivá požierajú väčšie mrchožravé živočíchy. Neskôr prichádzajú menšie kôrovce, mäkkýše, mnohoštetinavce a ďalšie organizmy. Postupne sa sprístupnia aj tuky uložené v kostiach, ktoré môžu podporovať špecifické spoločenstvá mikroorganizmov a živočíchov celé desaťročia.
Veľrybie pozostatky tak na inak chudobnom dne fungujú ako ostrovy života. Okrem potravy poskytujú pevný povrch, na ktorom sa môžu organizmy zachytiť, rozmnožovať a ukrývať.
Našli aj červy, ktoré získavajú živiny z kostí
V okolí preskúmaných pozostatkov sa nachádzali baktériové povlaky, krehovky, lastúrniky, kôrovce aj červy rodu Osedax. Tieto nezvyčajné živočíchy nemajú bežné ústa ani tráviacu sústavu. Do kostí prenikajú pomocou špecializovaných tkanív a živiny získavajú v spolupráci so symbiotickými baktériami.
Výskumníci zaznamenali aj tri druhy krehoviek, ktoré sa v skúmanej oblasti nachádzali výlučne na veľrybích kostiach. Mimoriadne zaujímavý bol výskyt živočícha z rodu Xyloplax, známeho aj ako morská sedmokráska. Tieto drobné ostnatokožce sa zvyčajne spájajú s drevom potopeným na morské dno, no tentoraz ich vedci prvýkrát zaznamenali pri veľrybom páde.
Viaceré objavené organizmy zatavené organizmyiaľ neboli podrobne určené. Odborníci preto predpokladajú, že medzi nimi môžu byť aj druhy, ktoré veda dosiaľ neopísala. Nemožno však tvrdiť, že každý nezvyčajný organizmus predstavuje automaticky nový druh. Potvrdiť to musia ďalšie anatomické a genetické analýzy.
Najstaršia lebka mala približne 5,3 milióna rokov
Nie všetky objavené pozostatky sú rovnako staré. Oblasť obsahuje zmes relatívne nových tiel, starších kostier aj fosílií, ktoré ležia na morskom dne milióny rokov. Najstaršiu preskúmanú lebku vedci datovali približne na 5,26 milióna rokov, teda do obdobia raného pliocénu.
Vek stanovili pomocou izotopového datovania stroncia. Nález dokazuje, že veľrybie telá klesali do tejto časti oceánu najmenej počas posledných 5,3 milióna rokov. Neznamená to však, že všetkých takmer 500 nálezísk pochádza z rovnakého obdobia.
K zachovaniu fosílií prispelo viacero okolností. Lebky vorvaňovcovitých obsahujú veľmi husté kosti, ktoré odolávajú rozkladu lepšie než mnohé iné časti kostry. Dôležitá je aj mimoriadne pomalá tvorba sedimentov v tejto oblasti.
Povrch kostí navyše postupne pokryli minerálne povlaky bohaté na oxidy železa a mangánu. Tie vytvorili ochrannú vrstvu, vďaka ktorej mohli niektoré pozostatky prežiť na morskom dne milióny rokov.
Objavili nový druh pravekej veľryby
Medzi najvýznamnejšie výsledky expedície patrí fosílna lebka dovtedy neznámeho druhu vorvaňovcovitého kytovca. Vedci ho pomenovali Pterocetus diamantinae podľa oblasti, v ktorej bol objavený.
Našli aj lebku príbuzného vyhynutého druhu Pterocetus benguelae. Fosílie pomáhajú dopĺňať stále neúplný obraz evolúcie vorvaňovcovitých, ktorých dejiny sa vzhľadom na spôsob života v otvorenom oceáne skúmajú veľmi ťažko.
Nálezisko je výnimočné najmä tým, že na jednom mieste uchováva záznam z veľmi dlhého obdobia. Vedci tu môžu porovnávať praveké veľryby s novšími druhmi a zároveň sledovať, ako sa počas miliónov rokov menili ekosystémy závislé od ich pozostatkov.
Prečo sa toľko veľrýb nahromadilo práve tu?
Jednoznačnú odpoveď zatiaľ vedci nemajú. Pravdepodobne však nejde o jedinú katastrofu, pri ktorej by naraz zahynuli stovky zvierat. Pozostatky sa v oblasti hromadili postupne počas miliónov rokov.
Jedným z možných vysvetlení je, že Diamantínska zóna leží na migračnej trase viacerých druhov veľrýb. Hlboké priekopy môžu byť zároveň bohatým loviskom hlavonožcov, za ktorými sa vorvaňovcovité potápajú do veľkých hĺbok. Niektoré jedince mohli počas náročného lovu prekročiť svoje možnosti a uhynúť.
Dôležitú úlohu zrejme zohral aj tvar dna. Priekopy a svahy v tvare písmena V mohli usmerňovať klesajúce telá a sústreďovať ich do užších oblastí. Morské prúdy, zosuvy sedimentov a gravitácia mohli následne presúvať kosti do najhlbších častí terénu.
Pomalé usadzovanie sedimentov zároveň spôsobilo, že staršie kosti neboli rýchlo pochované. Novšie pozostatky sa tak mohli ukladať v blízkosti tých starších a počas veľmi dlhého obdobia vytvoriť dnešnú neobvyklú koncentráciu.
Podmorská diaľnica pre hlbokomorský život
Výskumníci predpokladajú, že sústava veľrybích pozostatkov môže tvoriť akýsi koridor pre organizmy závislé od chemickej energie. Jednotlivé kostry sú síce od seba oddelené, no môžu fungovať ako zastávky, prostredníctvom ktorých sa živočíchy šíria na veľké vzdialenosti.
Niektoré z týchto organizmov sú príbuzné druhom žijúcim pri hydrotermálnych prieduchoch alebo studených výveroch. Veľrybie pády im preto môžu pomáhať prekonať rozsiahle úseky oceánskeho dna, na ktorých by inak nemali vhodné podmienky na život.
Diamantínska zóna tak nie je iba pohrebiskom dávnych veľrýb. Predstavuje živý prírodný archív, ktorý uchováva informácie o evolúcii kytovcov, pohybe uhlíka v oceánoch aj o schopnosti života prispôsobiť sa tme, chladu a obrovskému tlaku.
