Tuje patria medzi najčastejšie vysádzané dreviny na vytvorenie živého plota. Poskytujú súkromie počas celého roka, dobre znášajú pravidelný rez a pri správnej starostlivosti dokážu vytvoriť hustú zelenú stenu. Horúce a suché letá im však môžu spôsobovať problémy. Ak začnú hnednúť a rednúť, záhradkári sa často obzerajú po odolnejšej náhrade. Jednou z možností, o ktorých sa hovorí, je hlošina úzkolistá. Tá síce dobre znáša sucho, no na Slovensku má aj vážnu nevýhodu – môže sa nekontrolovane šíriť do okolitej prírody.
Nekonečné rady tují boli dlhé roky symbolom upravených záhrad. Rýchlo vytvoria súvislú zelenú clonu, chránia pozemok pred pohľadmi okoloidúcich a zostávajú zelené aj v zime. Nie na každom stanovišti sa im však darí rovnako dobre.
Ak je pôda príliš suchá, korene poškodené a rastliny nemajú dostatok vody, ich ihličie môže začať žltnúť a neskôr hnednúť. Problém sa často objavuje najskôr v spodnej časti, vo vnútri koruny alebo na strane obrátenej k slnku. Nie vždy však ide iba o nedostatok vlahy.
Hlošinu si môžete pozrieť aj v nasledujúcom videu:
Prečo tuje začínajú hnednúť?
Tuje majú väčšinu koreňov v horných vrstvách pôdy, ktoré počas horúceho leta vysychajú najrýchlejšie. Mladé a čerstvo vysadené rastliny sú preto na nedostatok vody veľmi citlivé. Pravidelnú zálievku môžu počas dlhotrvajúceho sucha potrebovať aj staršie živé ploty.
Hnednutie však môže mať viacero príčin. Okrem sucha ho môže spôsobiť:
- dlhodobé premokrenie pôdy
- poškodenie koreňov pri stavebných alebo záhradných prácach
- nevhodné stanovište
- nedostatok alebo nerovnováha živín
- zasolenie pôdy
- hubové ochorenie
- napadnutie škodcami
- poškodenie mrazom alebo zimným slnkom
- prirodzené odumieranie staršieho ihličia vo vnútri koruny
Pred odstránením rastlín je preto potrebné zistiť skutočnú príčinu. Suchá pôda niekoľko centimetrov pod povrchom naznačuje nedostatok vody. Ak je pôda neustále mokrá a konáre napriek tomu odumierajú, problémom môže byť zlý odtok vody alebo poškodenie koreňov.
Hnedé časti tuje sa už spravidla nezazelenajú. Ak však zostalo živé drevo a poškodenie nie je rozsiahle, rastlina môže po odstránení príčiny pokračovať v raste. Tuje navyše z veľmi starého dreva obrážajú slabo, preto sa pri reze neodporúča zasahovať hlboko do miest bez zeleného ihličia.
Hlošina úzkolistá sucho zvládne, ale nie je bezproblémová
Ako odolnejšia alternatíva sa niekedy odporúča hlošina úzkolistá, latinsky Elaeagnus angustifolia. Je to opadavý ker alebo menší strom pochádzajúci predovšetkým zo suchších oblastí Ázie a časti východnej Európy. Vďaka svojim vlastnostiam sa neskôr začal pestovať aj v ďalších častiach sveta.
Hlošina je prispôsobená suchším podmienkam podstatne lepšie než mnohé bežne pestované okrasné dreviny. Znáša horúčavy, vietor, menej úrodnú pôdu aj určitú mieru zasolenia. Darí sa jej najmä na slnečnom mieste a v pôde, z ktorej môže prebytočná voda odtekať.
Nemožno však tvrdiť, že nepotrebuje vodu nikdy. Čerstvo vysadený ker sa musí najskôr zakoreniť. Počas prvého vegetačného obdobia preto vyžaduje pravidelnú a dostatočne výdatnú zálievku. Pôdu je lepšie preliať dôkladne v dlhších intervaloch než každý deň zvlhčovať iba jej povrch.
Dobre zakorenená hlošina si už väčšinou vystačí s prirodzenými zrážkami. Počas mimoriadne dlhého sucha však treba sledovať jej stav. Ak začne vädnúť, predčasne strácať listy alebo má viditeľne preschnutú koreňovú zónu, aj ona môže potrebovať vodu.
Striebristými listami pripomína olivovník
Hlošina úzkolistá zaujme predovšetkým svojím vzhľadom. Jej úzke listy sú zvrchu sivasto zelené a zo spodnej strany výrazne striebristé. Keď nimi pohybuje vietor, celá koruna sa leskne a mení odtieň.
Práve pre tento vzhľad sa hlošina niekedy prirovnáva k olivovníku. S pravým olivovníkom však nie je blízko príbuzná. Podobnosť spočíva najmä v úzkych sivastých listoch a plodoch, ktoré svojím tvarom vzdialene pripomínajú malé olivy.
Pri plánovaní živého plota treba počítať s dôležitým rozdielom. Tuje zostávajú zelené počas celého roka, zatiaľ čo hlošina úzkolistá je opadavá. Na jeseň listy zhodí, a preto v zime neposkytne takú nepriehľadnú clonu ako vždyzelené ihličnany. Husté rozkonárenie môže výhľad čiastočne obmedziť, ale plnohodnotnú zelenú stenu počas zimy nevytvorí.
Nenápadné kvety prezradí výrazná vôňa
Koncom jari alebo začiatkom leta hlošina vytvára drobné žltkasté až krémové kvety. Medzi striebristými listami nie sú veľmi nápadné, no pozornosť priťahujú intenzívnou sladkou vôňou.
Kvety poskytujú potravu včelám a ďalšiemu opeľujúcemu hmyzu. Množstvo kvetov však ovplyvňuje aj spôsob strihania. Hlošina kvitne na staršom dreve, takže príliš častý alebo radikálny rez môže kvitnutie obmedziť. Menej kvetov následne znamená aj menší počet plodov.
Ak má byť hlošina predovšetkým pravidelne tvarovaným živým plotom, treba počítať s tým, že strihanie bude mať prednosť pred bohatým kvitnutím. Pri voľnejšom pestovaní môže vytvoriť viac kvetov a pôsobiť prirodzenejšie.
Dokáže získavať dusík vďaka mikroorganizmom
Na koreňoch hlošiny žijú mikroorganizmy schopné viazať vzdušný dusík. Rastline tak pomáhajú získavať túto dôležitú živinu aj v pôde, ktorá jej obsahuje menej. Aj preto sa hlošine darí na chudobnejších a menej úrodných stanovištiach.
Toto spojenie sa niekedy nepresne opisuje tvrdením, že si hlošina sama hnojí pôdu. V skutočnosti ide o zložitejší biologický proces prebiehajúci v koreňovej sústave. Rastlina vďaka nemu spravidla nepotrebuje intenzívne prihnojovanie dusíkom.
Nie je však správne sľubovať, že jedna hlošina automaticky premení neúrodnú zeminu na kvalitnú záhradnú pôdu. Môže ovplyvňovať kolobeh dusíka v okolí, ale výsledok závisí od podmienok, množstva organickej hmoty aj ďalších vlastností pôdy.
Nadmerné prihnojovanie dusíkom nie je potrebné. Môže podporiť tvorbu dlhých, mäkkých výhonkov, ktoré budú vyžadovať častejší rez a nemusia dostatočne vyzrieť pred zimou.
Na jeseň sa objavia jedlé plody
Po opelení sa na hlošine vytvárajú drobné oválne plody pokryté striebristými šupinkami. Vzdialene pripomínajú olivy, botanicky však nejde o pravé bobule ani olivy. Sú to jedlé, kôstkoviciam podobné plody.
Dozrievajú koncom leta alebo na jeseň. Po úplnom dozretí bývajú sladkasté až mierne sladkokyslé, no ich dužina je suchšia a múčnatá. Nezrelé plody môžu mať trpkú a sťahujúcu chuť.
Môžu sa jesť čerstvé, sušiť alebo spracovať na rôsol či zaváraninu. V našich podmienkach sa však hlošina úzkolistá nepestuje ako bežný ovocný druh a jej plody nemusia chuťovo vyhovovať každému.
Plody konzumujú aj vtáky, ktoré následne roznášajú semená na väčšie vzdialenosti. Práve táto vlastnosť patrí medzi dôvody, prečo sa drevina môže šíriť mimo záhrad.
Rýchly rast si vyžaduje pravidelnú kontrolu
Hlošina úzkolistá patrí medzi pomerne rýchlo rastúce dreviny. Rýchlosť rastu však závisí od veku, pôdy, množstva svetla, vody a spôsobu starostlivosti. Za priaznivých podmienok môžu jednotlivé výhonky narásť veľmi výrazne, no prírastok väčší než jeden meter za rok nemožno považovať za pravidlo pre každú rastlinu.
Ak chcete vytvoriť hustý živý plot, s tvarovaním treba začať už pri mladých kroch. Skrátenie koncov podporí rozkonárenie a zahustenie spodnej časti. Bez rezu môže hlošina vytvoriť nepravidelnú korunu a postupne sa zmeniť na rozložitý ker alebo menší strom.
Hlavný rez možno vykonať pred začiatkom intenzívneho jarného rastu. Počas leta sa dajú skrátiť príliš dlhé výhonky, ktoré narúšajú tvar živého plota. Radikálny rez síce hlošina pomerne dobre znáša, ale časté strihanie obmedzí kvitnutie a tvorbu plodov.
Niektoré konáre môžu byť zakončené pevnými tŕňmi. Pri práci sú preto potrebné hrubšie rukavice, dlhé rukávy a ostré záhradnícke nožnice. Tŕnitý porast môže vytvoriť neprestupnú hranicu pozemku, no nie je vhodný tesne pri chodníkoch, miestach na hranie alebo pri plochách, kde sa pravidelne pohybujú deti.
Na Slovensku sa môže správať invázne
Najväčšou nevýhodou hlošiny úzkolistej nie sú tŕne ani opadávanie listov, ale schopnosť šíriť sa mimo miesta výsadby. Rozmnožuje sa semenami roznášanými vtákmi a môže vytvárať aj koreňové výmladky.
Na Slovensku sa považuje za nepôvodnú drevinu, ktorá sa môže správať invázne. Štátna ochrana prírody ju uvádza medzi druhmi schopnými prenikať do prirodzených spoločenstiev. Nie je síce zaradená do aktuálneho zákonného národného zoznamu inváznych nepôvodných rastlín vzbudzujúcich obavy Slovenskej republiky, jej nekontrolované vysádzanie v blízkosti voľnej krajiny však nie je vhodné.
Z tohto dôvodu nemožno hlošinu úzkolistú bezvýhradne odporúčať ako univerzálnu náhradu tují. Osobitne nevhodná môže byť záhrada v blízkosti chráneného územia, vodného toku, suchej lúky, poľa alebo iného miesta, odkiaľ by sa mohla ďalej šíriť.
Ak už hlošinu na pozemku máte, sledujte tvorbu koreňových výmladkov a odstraňujte nechcené mladé rastliny. Zároveň zabráňte tomu, aby sa rozšírila za hranice záhrady.
Nie je to bezchybná náhrada tují
Hlošina úzkolistá je atraktívna, odolná a nenáročná drevina. Zvláda sucho, horúčavy, vietor, chudobnejšiu pôdu aj mierne zasolenie. Má striebristé listy, voňavé kvety a jedlé plody. Po dobrom zakorenení potrebuje menej dodatočnej zálievky než mnohé citlivejšie záhradné rastliny.
Zároveň je však opadavá, tŕnistá, vytvára koreňové výmladky a na Slovensku sa môže invázne šíriť. Preto by nemala byť predstavovaná ako bezproblémový „živý plot budúcnosti“.
Ak tuje vo vašej záhrade pravidelne usychajú, najskôr zistite príčinu ich zhoršeného stavu. Pri zakladaní nového živého plota vyberajte drevinu podľa pôdy, množstva slnka, dostupnej vlahy a priestoru. Vhodnejšie môžu byť aj domáce alebo menej problematické druhy, ktoré sú prispôsobené miestnym podmienkam a nepredstavujú riziko pre okolitú prírodu.
