Snívate o dramatických amerických Badlands, hlbokých kaňonoch alebo divokej prírode pripomínajúcej prales, no nechce sa vám absolvovať dlhý let cez oceán? Nezvyčajné skalné útvary, zachované horské lesy aj jednu z najpôsobivejších riečnych tiesňav Európy nájdete priamo vo Švajčiarsku.
Mnohí cestovatelia si vedú zoznam miest, ktoré by chceli aspoň raz v živote vidieť. Jedných priťahujú farebné skalné pustatiny Severnej Ameriky, ďalších nekonečné piesočné duny a iní túžia zažiť atmosféru hustého lesa, do ktorého človek zasiahol len minimálne.
Takéto dobrodružstvo sa často spája s cestou na vzdialený kontinent, vysokými nákladmi a zložitým plánovaním. Podobne pôsobivé scenérie však možno objaviť aj v Európe. Švajčiarsko síce poznáme najmä vďaka vysokým alpským štítom, ľadovcom, horským jazerám a upraveným mestečkám, jeho príroda je omnoho rozmanitejšia.
Nachádzajú sa tu zemné pyramídy vytvorené ľadovcami a eróziou, rozsiahly pralesovitý les rastúci na krasovom podloží aj mohutná Rýnska tiesňava, ktorú pre jej dramatický vzhľad prezývajú švajčiarsky Grand Canyon. Nejde o presné kópie amerických alebo tropických oblastí, no ich atmosféra môže návštevníkovi pripomenúť oveľa vzdialenejšie kúty sveta.
Zemné pyramídy v Euseigne vytvorila príroda
Americké Badlands v Južnej Dakote sú známe suchou, výrazne erodovanou krajinou, farebnými horninovými vrstvami, strmými svahmi a hlbokými ryhami. Označenie „badlands“ sa používa pre členitú krajinu, ktorú voda a vietor vytvarovali do množstva roklín, hrebeňov a skalných veží.
Švajčiarsko nemá presnú obdobu amerických Badlands, no vlastné pozoruhodné erózne útvary ponúka v kantóne Valais. Nad obcou Euseigne, pri vstupe do údolia Val d’Hérens, sa týčia známe zemné pyramídy Pyramides d’Euseigne.
Ich vznik súvisí s ľadovcami, ktoré počas poslednej doby ľadovej pokrývali veľkú časť dnešného Švajčiarska. Keď ľad ustupoval, zanechal po sebe morénový materiál tvorený hlinou, pieskom, štrkom a rôzne veľkými kusmi hornín. Takáto nespevnená zmes začala postupne podliehať pôsobeniu dažďovej a topiacej sa vody.
Mäkší materiál sa pomaly odplavoval, zatiaľ čo veľké balvany chránili zeminu nachádzajúcu sa priamo pod nimi. Vznikli tak vysoké, pomerne úzke stĺpy, na vrcholoch ktorých zostali kamenné bloky. Tie pripomínajú klobúky alebo ochranné striešky.
Balvany skutočne spomaľujú eróziu materiálu pod nimi. Keď niektorý z nich zo stĺpa spadne, odkrytý povrch začne rýchlejšie narúšať voda a daná pyramída sa postupne zmenšuje. Nejde teda o nemenný prírodný monument. Jeho vzhľad sa aj dnes pomaly mení.
V minulosti viedla cesta priamo popod niektoré zemné pyramídy. Pri plánovaní návštevy je preto rozumné preveriť si aktuálnu prístupnosť lokality a prípadné dopravné alebo bezpečnostné obmedzenia.
Bödmeren nie je Amazónia, ale vzácny horský les
Ak vás viac než skalné útvary lákajú staré stromy, machom pokryté skaly a krajina s minimálnymi zásahmi človeka, za pozornosť stojí les Bödmeren v kantóne Schwyz. Leží v odľahlej časti údolia Muotatal, neďaleko priesmyku Pragelpass.
Bödmeren býva v turistických materiáloch označovaný ako prales. Presnejšie je však hovoriť o rozsiahlom prírodnom alebo pralesovitom horskom lese. Celé územie totiž nemožno považovať za prales, ktorého sa človek nikdy nedotkol. Niektoré jeho časti však zostali takmer bez ľudského ovplyvňovania a dodnes si zachovali veľmi prirodzený charakter.
Lesný komplex sa rozprestiera na ploche približne 550 hektárov a rastie na členitom krasovom podloží. Povrch je popretkávaný puklinami, priehlbinami a ryhami, cez ktoré voda preniká do podzemia. Práve spojenie starého lesa a výrazného krasu vytvára osobitú krajinu, aká sa v strednej Európe nevidí často.
Medzi najtypickejšie dreviny patria smreky, z ktorých niektoré dosahujú vysoký vek. V náročných horských podmienkach rastú pomaly a vytvárajú štíhle, stĺpovité koruny. Dopĺňajú ich horské borovice, paprade, machy, lišajníky a ďalšie druhy prispôsobené chladnému a vlhkému prostrediu.
Odumreté drevo je pre les dôležité
V prirodzenom lese sa staré a poškodené stromy neodstraňujú automaticky tak ako v hospodárskom poraste. Keď strom odumrie alebo spadne, jeho drevo zostáva na mieste a stáva sa súčasťou prirodzeného kolobehu.
Rozkladajúce sa kmene poskytujú prostredie hubám, machom, lišajníkom, hmyzu a ďalším organizmom. Postupne uvoľňujú živiny a zadržiavajú vlhkosť, čím vytvárajú vhodné podmienky na klíčenie nových stromov.
Práve staré stromy, popadané kmene a skaly pokryté machom dodávajú Bödmerenu atmosféru nedotknutej divočiny. Prirovnanie k Amazónii však treba vnímať iba obrazne. Bödmeren nie je tropický dažďový prales. Má úplne odlišné podnebie, rastlinstvo aj živočíšstvo a patrí medzi horské lesy alpského regiónu.
Pri prechádzke treba zostať na vyznačených chodníkoch. Krasový terén môže ukrývať hlboké pukliny a priehlbiny, ktoré nemusia byť v hustom poraste dobre viditeľné. Pohyb mimo trás by zároveň mohol poškodiť citlivé lesné spoločenstvá.
Rýnska tiesňava vznikla po obrovskom zosuve
Najznámejším zo švajčiarskych prírodných miest pripomínajúcich vzdialené kontinenty je Rýnska tiesňava Ruinaulta v kantóne Graubünden. Často sa označuje ako švajčiarsky Grand Canyon, hoci s americkým Grand Canyonom nemá rovnaký pôvod ani porovnateľné rozmery.
Jej príbeh sa začal približne pred 9 500 rokmi, keď sa pri dnešnej obci Flims odohral jeden z najväčších známych zosuvov v Alpách. Z horského masívu sa do údolia zrútilo niekoľko miliárd kubických metrov horninového materiálu. Presné odhady objemu sa podľa spôsobu výpočtu líšia, preto nie je vhodné označovať jedinú hodnotu za definitívnu.
Zrútené horniny prehradili pôvodný tok Predného Rýna a vytvorili prirodzenú bariéru. Za ňou vzniklo jazero, ktoré sa postupne napĺňalo sedimentmi. Rieka si neskôr začala cez mohutné nánosy hľadať novú cestu.
Počas tisícročí voda materiál odnášala a postupne vyhĺbila hlbokú tiesňavu. Dnes ju lemujú svetlé, miestami takmer zvislé steny, ktoré dosahujú výšku až približne 350 až 400 metrov. Celý dramatický úsek krajiny meria približne 14 kilometrov.
Názov Ruinaulta pochádza z rétorománčiny a možno ho preložiť približne ako „vysoká sutina“. Pripomína tak udalosť, ktorá zásadne zmenila podobu územia.
Farba Rýna sa mení podľa podmienok
Medzi svetlými stenami sa vinie Predný Rýn. Jeho voda môže pôsobiť tyrkysovo, zelenkasto, sivasto alebo hnedo. Farbu ovplyvňuje počasie, množstvo zrážok, prietok aj sedimenty, ktoré rieka unáša.
Práve kontrast svetlých skalných stien, zelene okolitého lesa a rieky robí z Ruinaulty jednu z najfotografovanejších švajčiarskych prírodných lokalít. Najkrajšie pohľady sa naskytnú z vyhliadok nad tiesňavou, no úplne inú podobu krajiny možno pozorovať z údolia.
Ruinaulta nie je iba turistickou atrakciou. Ide o ekologicky hodnotné riečne územie s prirodzenými štrkovými brehmi, plytkými ramenami a ostrovčekmi, ktoré rieka pravidelne mení.
Na štrkových laviciach hniezdi kulík riečny
Medzi vzácnych obyvateľov oblasti patrí kulík riečny. Tento drobný vták si hniezdo vytvára priamo na otvorených štrkových alebo piesočnatých plochách v blízkosti vody. Jeho vajcia svojím sfarbením splývajú s kamienkami, preto ich môže návštevník ľahko prehliadnuť.
Kulík riečny potrebuje prirodzene sa meniace brehy bez hustej vegetácie a intenzívneho vyrušovania. Práve takéto prostredie však z európskych riek postupne mizne v dôsledku úprav korýt, výstavby priehrad a rastúceho rekreačného využívania brehov.
Počas obdobia hniezdenia preto môžu byť niektoré časti štrkových lavíc uzatvorené alebo označené. Návštevníci by nemali vstupovať do chránených zón, púšťať tam psy ani sa približovať k miestam, na ktorých vtáky hniezdia.
Kulík riečny je vo Švajčiarsku chráneným a ohrozeným hniezdiacim druhom. Pôvodné označenie „kriticky ohrozený“ však nie je vhodné používať bez uvedenia konkrétneho hodnotenia alebo územia.
Il Spir ponúka výhľad na najznámejší ohyb rieky
Jedným z najobľúbenejších miest nad tiesňavou je vyhliadka Il Spir pri osade Conn, neďaleko obce Flims. Jej názov v rétorománčine znamená dážďovník a práve tohto vtáka má svojím tvarom pripomínať.
Vyhliadkovú plošinu navrhla švajčiarska architektka Corinna Menn. Konštrukcia vystupuje nad okrajom skalnej steny a ponúka široký výhľad na výrazný ohyb Predného Rýna, okolité lesy a svetlé steny tiesňavy.
K Il Spir sa dá dostať pešo z Flimsu alebo z okolia jazera Cauma. Dĺžka a náročnosť výletu závisia od zvolenej trasy. Pred návštevou je vhodné skontrolovať počasie, stav chodníkov a aktuálne miestne obmedzenia.
Vnútrom tiesňavy prechádza železnica
Do najhlbších častí Rýnskej tiesňavy nevedie bežná cesta pre automobilovú dopravu. Krajinu možno spoznávať pešo, z vlaku alebo z rieky. Práve obmedzený prístup pomohol tomu, aby si územie zachovalo pomerne divoký charakter.
Údolím vedie železničná trať Rhétskej železnice. Cestujúci môžu z typických červených vlakov pozorovať rieku a skalné steny z perspektívy, ktorú horné turistické chodníky neponúkajú. V oblasti sa nachádzajú aj menšie železničné zastávky využiteľné pri plánovaní peších výletov.
Treba však opraviť často opakované tvrdenie, že trať prechádzajúca Ruinaultou je zapísaná v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Zápis UNESCO sa vzťahuje na historické trate Rhétskej železnice v krajine Albula a Bernina, nie na železničný úsek vedúci cez Rýnsku tiesňavu.
Ruinaultu možno spoznať aj z vody
Predný Rýn vyhľadávajú aj vodáci. Splav umožňuje vidieť svetlé steny kaňonu priamo z riečnej hladiny, no podmienky sa menia podľa prietoku a počasia. Niektoré úseky môžu byť náročné a pre ľudí bez skúseností nevhodné.
Začiatočníci by si preto mali zvoliť organizovaný splav so skúseným sprievodcom a potrebným bezpečnostným vybavením. Pred vstupom na rieku je nevyhnutné preveriť aktuálne podmienky a rešpektovať chránené úseky.
Exoticky pôsobiacu prírodu máme bližšie, než sa zdá
Zemné pyramídy v Euseigne nie sú európskou kópiou amerických Badlands, Bödmeren nie je druhou Amazóniou a Ruinaulta sa rozmermi ani pôvodom nevyrovná skutočnému Grand Canyonu. Takéto prirovnania slúžia najmä na priblíženie vzhľadu a atmosféry jednotlivých miest.
Každá z týchto švajčiarskych lokalít má vlastnú geologickú históriu, osobitné prírodné podmienky a jedinečný ekosystém. Práve to z nich robí miesta hodné návštevy – nie preto, že kopírujú slávne divy iných kontinentov, ale preto, že predstavujú pozoruhodnú súčasť európskeho prírodného dedičstva.
Švajčiarsko tak ukazuje, že za dramatickými kaňonmi, zvláštnymi skalnými útvarmi a divoko pôsobiacimi lesmi nemusíme vždy cestovať na opačný koniec sveta. Niekedy stačí zamieriť do Álp a pozornejšie sa pozrieť na krajinu, ktorá vznikala tisíce rokov.
