Nenápadná lesná cesta nad Zlatým potokom stúpa k vstupu, ktorý by nepozorný turista mohol ľahko minúť. Za jednoduchým portálom však postupne mizne denné svetlo a začína sa cesta do miest, kde baníci po celé stáročia získavali rudy cínu, medi a neskôr aj zinku. Historická baňa Johannes v Krušných horách dnes ponúka pohľad do mimoriadne zachovaného podzemného sveta.
Štôlňa Johannes sa nachádza na Zlatom Kopci približne osem kilometrov od českého mesta Boží Dar, neďaleko hranice s Nemeckom. Návšteva sa začína pri prevádzkovej budove, kde účastníci dostanú potrebný ochranný výstroj. Odtiaľ vedie strmšia lesná cesta k samotnému vstupu do štôlne. Výstup trvá približne 10 až 15 minút.
Po vstupe do podzemia sa návštevníci ocitnú v sústave ručne razených chodieb, šácht, menších dobývacích priestorov a obrovských komôr. Nevznikli naraz. Baníci ich postupne vytvárali počas niekoľkých storočí, keď sledovali vrstvy horniny obsahujúce využiteľné rudy.
Úzka štôlňa vedie do obrovskej podzemnej komory
Najpôsobivejšou časťou bane sú veľké dobývacie priestory nazývané Kostol a Kaplnka. Ich rozmery vysvetľujú, prečo návštevníkom pripomínajú skôr podzemný chrám než obyčajnú banskú chodbu.
Najväčší priestor dosahuje približne 60 metrov na dĺžku a 20 metrov na šírku. Skalný strop sa miestami dvíha do výšky 10 až 12 metrov. Hlavná štôlňa Johannes je dlhá približne 180 metrov a veľké dobývacie priestory sa nachádzajú asi 160 metrov od jej ústia.
Komory nevznikli ako plánované podzemné sály. Sú výsledkom postupného odoberania skarnu, teda tvrdej horniny, v ktorej sa nachádzali rudné minerály. Baníci sledovali zrudnené vrstvy a vyberali z nich využiteľnú surovinu. Po vyťaženej hornine zostávali čoraz väčšie dutiny, z ktorých niektoré časom dosiahli monumentálne rozmery.
Ťažba sa začala už v 16. storočí
Ložiská na úbočí horského chrbta Kaff, ktorý sa dnes nazýva Daremný, sa začali využívať v 16. storočí. Najstaršie zachované banské diela tak majú približne 500 rokov. Intenzita ťažby sa v priebehu storočí menila podľa dostupnosti rúd, hospodárskej situácie aj technických možností baníkov.
Počas tridsaťročnej vojny, ktorá prebiehala v rokoch 1618 až 1648, sa ťažba v tejto oblasti úplne zastavila. Nový rozmach prišiel až po roku 1716, keď boli objavené bohatšie medené rudy obsahujúce aj striebro.
V 18. storočí a na začiatku 19. storočia patrila baňa Johannes medzi najdôležitejšie banské prevádzky v okolí. V roku 1811 bola najväčšou baňou celého miestneho revíru a pracovalo v nej približne 20 baníkov.
Ďalší rozvoj komplikovala voda prenikajúca do podzemia aj náročné spracovanie vyťažených rúd. V 40. rokoch 19. storočia sa ťažba takmer úplne zastavila a bane sa udržiavali už iba s minimálnymi investíciami.
Pokusy o nový prieskum sa uskutočnili ešte v 90. rokoch 19. storočia a v 20. rokoch 20. storočia. V rokoch 1959 až 1967 sa v oblasti robil aj vrtný geologický prieskum. K pravidelnej ťažbe vo veľkom rozsahu však už nedošlo.
Baníci postupovali po centimetroch
V najstarších obdobiach baníci razili chodby najmä ručne pomocou želiezka a mlátka. Želiezko pripomínalo dláto, ktoré sa prikladalo ku skale, zatiaľ čo mlátkom doň baník udieral. Po týchto nástrojoch zostali na stenách charakteristické ryhy, ktoré sú v hlavnej štôlni viditeľné dodnes.
Práca postupovala mimoriadne pomaly. Podľa informácie zaznamenanej počas prehliadky bane dokázali baníci pri ručnom rozširovaní priestorov za šesťhodinovú pracovnú zmenu postúpiť približne o 2,5 centimetra. Tento údaj treba chápať ako približný príklad rýchlosti práce, pretože skutočný postup závisel od tvrdosti horniny, použitej metódy aj konkrétneho miesta.
Ak bola hornina príliš tvrdá, baníci využívali zakladanie ohňa. Pri skalnej stene poukladali drevo a zapálili ho. Oheň mohol horieť niekoľko dní a horninu výrazne zohrial. Po ochladení v nej v dôsledku teplotného napätia vznikli trhliny, vďaka ktorým sa dala ľahšie rozrušovať ručnými nástrojmi.
Práca v podzemí bola fyzicky náročná a nebezpečná. Baníci sa pohybovali pri slabom osvetlení, vo vlhku a chlade. Museli tiež odvádzať vodu, vetrať pracoviská a dopravovať vyťaženú rudu aj nepotrebnú horninu na povrch.
Najdôležitejšie boli rudy cínu a medi
V bani Johannes sa získavali predovšetkým rudy cínu a medi. V období po obnovení ťažby v roku 1716 mala význam aj meď so striebrom. V polovici 18. storočia sa podľa zachovaných údajov ročne produkovalo približne 400 kilogramov medi a 1 700 kilogramov cínu.
V neskoršom období sa v oblasti dobývali aj zinkové rudy. Železná ruda sa síce v ložisku nachádzala vo väčšom množstve, podľa oficiálnej histórie bane sa však cielene neťažila, pretože prímesi zinku a medi znižovali jej kvalitu a komplikovali spracovanie.
Tvrdenie, že sa na Zlatom Kopci ťažili najmä rudy cínu a medi a neskôr aj zinku, je teda správne. Železo je vhodnejšie uvádzať medzi prvkami a minerálmi prítomnými v ložisku, nie medzi hlavnými produktmi historickej bane Johannes.
Zlatý Kopec ukrýva mimoriadne vzácne minerály
Lokalita má veľký význam aj pre geológov a mineralógov. V skarnovom ložisku sa nachádzajú napríklad magnetit, chalkopyrit, sfalerit, kasiterit, arzenopyrit, pyrit a pyrhotín.
Zlatý Kopec je známy aj minerálmi, ktoré boli zaznamenané len na malom počte miest na svete. Patria medzi ne schoenfliesit, wickmanit a natanit. Všetky obsahujú cín. Medzi ďalšie tunajšie minerály s obsahom cínu patrí hulsit, ktorý obsahuje aj bór.
Pestré zafarbenie vlhkých skalných stien preto súvisí s rozmanitým minerálnym zložením ložiska a s geologickými procesmi, ktoré tu prebiehali počas veľmi dlhého obdobia.
Baňa je súčasťou svetového dedičstva UNESCO
Johannes patrí do Baníckej krajiny Abertamy – Boží Dar – Horní Blatná. Tá je jednou z piatich českých častí cezhraničného Baníckeho regiónu Erzgebirge/Krušnohoří.
Celý súbor pozostáva z 22 častí, pričom 17 sa nachádza v nemeckom Sasku a päť na území Česka. Dokumentuje viac ako 800 rokov baníckej histórie Krušných hôr na oboch stranách hranice.
Nejde iba o samotné bane. Do chráneného územia patria aj historické banícke mestá, huty, vodné priekopy, ryžoviská, haldy a ďalšie technické pamiatky. Spoločne ukazujú, ako ťažba ovplyvňovala krajinu, hospodárstvo, techniku aj život miestnych obyvateľov.
Banícky región Erzgebirge/Krušnohoří bol do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO zapísaný 6. júla 2019. Rozhodnutie sa opieralo aj o mimoriadny význam regiónu pre vývoj baníckych a hutníckych technológií.
Návštevníci si môžu vybrať z dvoch trás
Štôlňa ponúka základnú a veľkú prehliadkovú trasu. Obe sa začínajú pri prevádzkovej budove, kde návštevníci dostanú ochranný výstroj a bezpečnostné pokyny.
Základná trasa vedie štôlňou Johannes do menšieho dobývacieho priestoru, k zatopenému hĺbeniu pri Striebornej žile a do veľkej komory so šachtou. Následne sa návštevníci vracajú rovnakou štôlňou na povrch a pokračujú k budove s replikou historického žentúra.
Samotná podzemná časť základnej prehliadky trvá približne hodinu. Spolu s prevzatím výstroja, výstupom k vchodu, návštevou žentúra a návratom si treba podľa údajov prevádzkovateľa vyhradiť približne dve až dve a pol hodiny. Maximálny počet návštevníkov na základnej trase je 12.
Veľká trasa pokračuje aj do najstaršej časti bane za takzvané veterné dvere. Návštevníci stúpajú po rebríkoch a prechádzajú labyrintom vzájomne prepojených menších komôr a dobývacích priestorov. Záujemcovia si môžu vyskúšať aj nízku chodbu prezývanú plazivka.
Najnáročnejšou časťou veľkej trasy je výstup na povrch starou šachtou po približne 40 metroch drevených rebríkov. Celá prehliadka trvá podľa tempa skupiny približne 2,5 až 3,5 hodiny, pričom na oficiálnej stránke trás sa uvádza rozpätie až do štyroch hodín. Do jednej skupiny na veľkej trase môže ísť najviac desať návštevníkov.
Rudu vyťahovali pomocou žentúra
Pri výstupe z bane sa nachádza funkčná replika ručného žentúra. Išlo o zariadenie, ktoré sa používalo na vyťahovanie rudy, hlušiny a ďalšieho materiálu zo šachty.
Žentúr pracoval na princípe navíjania lana na zvislý bubon. Pohon mohla zabezpečovať ľudská alebo zvieracia sila. Replika návštevníkom približuje spôsob, akým sa materiál premiestňoval v časoch pred zavedením modernejších strojov.
V bani je približne sedem stupňov aj počas leta
Priemerná teplota v spodnej časti bane dosahuje približne sedem stupňov Celzia. V podzemí je zároveň vlhko a po daždi môže voda stekať po stenách a prechádzať cez banské priestory.
Návštevníci by si preto mali priniesť teplé oblečenie vhodné do prírody a hrubšie ponožky. Treba počítať aj s možným zašpinením odevu.
Pred vstupom dostanú ochrannú prilbu so svietidlom, plášť a rukavice. Ak nemajú vlastnú vhodnú obuv, prevádzkovateľ poskytuje aj gumáky.
Deti mladšie ako desať rokov do podzemia nesmú
Prehliadka nie je vhodná pre každého. Oficiálne podmienky zakazujú vstup deťom mladším ako desať rokov, ľuďom s klaustrofóbiou, osobám s pohybovými problémami alebo ťažkosťami s udržaním rovnováhy a ľuďom pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. Do podzemia nesmú ani psy a ďalšie zvieratá.
Trasy sú fyzicky náročné a niektoré priechody sú úzke. Každý návštevník musí rešpektovať pokyny sprievodcu, pohybovať sa iba so skupinou a venovať zvýšenú pozornosť rebríkom, schodom aj nerovnému povrchu.
Prehliadku treba rezervovať vopred
Podľa aktuálneho prevádzkového poriadku trvá návštevná sezóna od 1. mája do 15. októbra. Základné prehliadky sa zvyčajne začínajú o 9.30 a 12.00 hodine, veľká trasa o 14.30 hodine. Konkrétne termíny a dostupnosť miest si treba pred cestou skontrolovať v rezervačnom systéme.
Rezervácia je nevyhnutná. Ak návštevník platí v hotovosti, musí si lístok vopred vyzdvihnúť v informačnom centre v Božom Dare a následne sa presunúť približne osem kilometrov k štôlni. Pri platbe cez internet môže ísť s uloženým alebo vytlačeným lístkom priamo k prevádzkovej budove.
Na mieste treba byť aspoň 15 minút pred začiatkom prehliadky. V okolí je veľmi slabé mobilné pokrytie, preto je rozumné uložiť si mapu, vstupenku a všetky potrebné informácie do telefónu ešte pred cestou. Aktuálne podmienky zverejňuje prevádzkovateľ štôlne Johannes.
Krušné hory ponúkajú aj ďalšie banské pamiatky
Návštevou štôlne Johannes sa výlet nemusí skončiť. V širšom okolí sa nachádzajú ďalšie miesta spojené s baníckou minulosťou Krušných hôr.
Medzi najznámejšie patrí baňa Mauritius v Hřebečnej, Vlčie jamy pri meste Horní Blatná a Blatenský vodný kanál. Ten bol vybudovaný v 16. storočí a privádzal vodu potrebnú na spracovanie cínovej rudy aj na zásobovanie banských prevádzok.
Johannes však ponúka detail, ktorý návštevníkom umožňuje bezprostredne si predstaviť prácu niekdajších baníkov. Na stenách hlavnej štôlne zostali zachované ryhy po želiezku a mlátku. Každá z nich je stopou po údere človeka, ktorý sa pred stáročiami pomaly predieral tvrdou horninou. Práve tieto nenápadné znaky spolu s obrovskými komorami robia z bane jeden z najpozoruhodnejších pozostatkov historického baníctva v českých Krušných horách.
