Stará Gibellina na Sicílii neprežila ničivé zemetrasenie z roku 1968. Obyvatelia dostali nové domovy na inom mieste, no ruiny pôvodného sídla zostali opustené. Taliansky umelec Alberto Burri ich neskôr prekryl obrovskými blokmi bieleho betónu. Medzi nimi zachoval priechody kopírujúce niekdajšie ulice. Vznikol tak monumentálny labyrint, ktorý dodnes pripomína mesto zmiznuté z mapy.
Na západe Sicílie sa rozprestiera miesto, aké by ste na dovolenkovom ostrove zrejme nečakali. Nenájdete tu pestrofarebné fasády, rušné námestia ani úzke uličky lemované kaviarňami. Pri pohľade z diaľky dokonca nie je celkom jasné, či ide o ľudské dielo, alebo nezvyčajný prírodný útvar.
Svah pokrýva rozsiahla biela plocha rozdelená sieťou nepravidelných čiar. Z výšky pripomína popraskanú zem vysušenú dlhým obdobím bez dažďa. Až pri bližšom pohľade človek zistí, že praskliny sú v skutočnosti priechody medzi mohutnými betónovými blokmi.
Toto výnimočné miesto sa volá Grande Cretto di Gibellina. Nie je iba umeleckým dielom, turistickou atrakciou či neobyčajným labyrintom. Pod jeho bielym povrchom sa nachádzajú pozostatky skutočného mesta, ktorého život sa násilne skončil počas jednej z najvážnejších prírodných katastrof v novodobých dejinách Sicílie.
Starú Gibellinu zničilo zemetrasenie v údolí Belice
Gibellina bola kedysi bežným sicílskym mestečkom v provincii Trapani. Domy stáli tesne pri sebe, ulice sa prispôsobovali svahovitému terénu a život miestnych obyvateľov sa po celé generácie odohrával v rovnakých štvrtiach.
V januári 1968 však údolie Belice na západe Sicílie zasiahla séria silných otrasov. Zemetrasenie vážne postihlo viacero miest a obcí vrátane Gibelliny, Salaparuty, Montevaga a Poggioreale. Katastrofa si v celom regióne vyžiadala stovky ľudských životov, množstvo zranených a desaťtisíce ľudí zostali bez domova.
Stará Gibellina bola poškodená natoľko, že sa pristúpilo k jej opusteniu. Nešlo iba o zbúrané strechy či poškodené fasády. Celé štvrte sa zmenili na trosky a návrat obyvateľov do pôvodných domov už nebol možný.
Namiesto obnovy mesta na rovnakom mieste padlo rozhodnutie vybudovať nové sídlo v bezpečnejšej a dostupnejšej lokalite. Zatiaľ čo sa obyvatelia pokúšali začať odznova, zvyšky ich pôvodného domova zostávali na svahu ako nemá pripomienka katastrofy.
Nová Gibellina vyrástla približne jedenásť kilometrov od ruín
Gibellina Nuova vznikla približne jedenásť kilometrov od pôvodného mesta. Jej výstavba však nemala znamenať iba premiestnenie obyvateľov do nových domov. Miestna samospráva chcela z obnovy vytvoriť ambiciózny kultúrny projekt, do ktorého postupne zapojila známych talianskych umelcov, architektov a sochárov.
Nové mesto sa malo stať akýmsi múzeom súčasného umenia pod holým nebom. V jeho uliciach pribúdali výrazné stavby, plastiky a inštalácie. Umenie malo ľuďom pomôcť vytvoriť si vzťah k miestu, ktoré nemalo prirodzenú historickú kontinuitu starého sídla.
Do Gibelliny bol v roku 1980 pozvaný aj Alberto Burri, jeden z najvýznamnejších talianskych výtvarníkov 20. storočia. Pôvodne mal vytvoriť dielo pre nové mesto. Jeho pozornosť sa však obrátila iným smerom – k ruinám pôvodnej Gibelliny, ktoré stále ležali opustené na svahu.
Ruiny premenil na obrovský pamätník
Burri nechcel medzi novými budovami postaviť ďalšiu samostatnú sochu. Oveľa silnejšie naňho zapôsobili trosky mesta zničeného zemetrasením. Práve tam navrhol vytvoriť rozsiahle dielo, ktoré by uchovalo spomienku na Gibellinu bez toho, aby predstieralo, že katastrofu možno jednoducho napraviť.
Jeho návrh bol nezvyčajný a mimoriadne odvážny. Ruiny nemali byť úplne odstránené ani ponechané napospas ďalšiemu chátraniu. Trosky budov sa sústredili do veľkých celkov a následne sa prekryli bielym materiálom na báze betónu.
Nevznikla však jedna súvislá doska. Povrch bol rozdelený do desiatok nepravidelných blokov, medzi ktorými zostali úzke chodníky. Ich trasy sa prispôsobili pôvodnej uličnej sieti zničenej Gibelliny. Návštevník sa preto neprechádza náhodne vytvoreným bludiskom. V podstate kráča tam, kadiaľ kedysi chodili obyvatelia mesta do svojich domovov, kostola, obchodov či na námestie.
Samotné budovy už nie sú viditeľné a ich presnú podobu betón neobnovuje. Zachovaná však zostala základná urbanistická stopa sídla. Miesto tak pôsobí ako trojrozmerná mapa, do ktorej možno fyzicky vstúpiť.
Názov odkazuje na popraskaný povrch
Monument dostal pomenovanie Grande Cretto, v preklade približne Veľká prasklina. Talianske slovo cretto označuje trhlinu alebo rozpraskaný povrch, napríklad zem popraskanú suchom.
Názov presne vystihuje jeho vzhľad. Pri pohľade z výšky pôsobí biela plocha ako obrovská rana alebo jazva v krajine. Nepravidelné línie zároveň pripomínajú pukliny, ktoré sa môžu objaviť v zemi pri zemetrasení.
Úplne iný zážitok ponúka pohľad zvnútra. Návštevníci prechádzajú koridormi medzi masívnymi blokmi, ktoré dosahujú výšku približne jeden a pol metra. Okolie je strohé a väčšinou tiché. Biele steny obmedzujú výhľad, takže človek vníma najmä cestu pred sebou, vlastné kroky a krajinu objavujúcu sa na konci jednotlivých priechodov.
Grande Cretto zaberá približne 86 000 štvorcových metrov a je najväčším dielom Alberta Burriho. Rozloha zodpovedá veľkosti niekoľkých futbalových ihrísk, čo vysvetľuje, prečo sa toto miesto nedá vnímať ako obyčajná socha. Ide skôr o premenu celej krajiny a zároveň o pamätník, ktorým sa dá prechádzať.
Výstavba sa zastavila na celé desaťročia
Realizácia monumentálneho projektu sa začala v roku 1985. Práce pokračovali do roku 1989, no dielo vtedy zostalo nedokončené. Chýbali peniaze a projekt sa na dlhý čas zastavil.
Alberto Burri zomrel v roku 1995, takže konečnú podobu svojho najväčšieho diela už nevidel. Grande Cretto zostávalo nedokončené ešte ďalšie dve desaťročia. Aj táto dlhá prestávka sa napokon stala súčasťou jeho príbehu – rovnako ako samotná Gibellina aj pamätník niesol stopy prerušenia, čakania a plynutia času.
Chýbajúca časť bola dokončená až v roku 2015 pri príležitosti stého výročia umelcovho narodenia. Od začiatku realizácie po zavŕšenie projektu tak uplynulo približne tridsať rokov.
Mesto zmizlo, jeho ulice však pretrvali
Najväčšia sila Grande Cretto spočíva v tom, že sa nepokúša pôvodnú Gibellinu napodobniť. Nikto tu nepostavil repliky domov, neobnovil fasády ani nevytvoril umelú kulisu starého námestia. Návštevník sa nedozvie, akú farbu mali okenice či ako vyzerali miestne obchody.
Betón zakryl trosky, no zároveň zachoval spôsob, akým bolo mesto usporiadané. Gibellina je preto pochovaná a prítomná zároveň. Jej domy zmizli, ale niekdajšie ulice naďalej určujú smer, ktorým sa ľudia po tomto mieste pohybujú.
Prechádzka medzi bielymi blokmi môže vyvolávať stiesnený pocit. Koridory sa stáčajú, rozdeľujú a opäť spájajú, no nevedú k žiadnym dverám ani obývaným stavbám. Na miestach, kde kedysi stáli domy, sú už len masívne biele plochy. Človek tak nekráča skutočným mestom, ale jeho stopou a ozvenou.
Nová Gibellina sa stala mestom súčasného umenia
Katastrofa zásadne ovplyvnila aj podobu novej Gibelliny. Na jej výstavbe a dotváraní sa podieľali viacerí významní tvorcovia. V meste postupne vznikli monumentálne architektonické objekty, sochy a ďalšie umelecké diela.
Takto koncipovaná obnova však vyvolávala aj rozporuplné reakcie. Odvážne umelecké predstavy sa nie vždy zhodovali s každodennými potrebami ľudí, ktorí po zemetrasení predovšetkým potrebovali funkčné domovy, služby a pracovné príležitosti. Gibellina Nuova preto nie je iba ukážkou spojenia urbanizmu s umením, ale aj pripomienkou toho, aké náročné je vytvoriť nové mesto bez prirodzeného historického vývoja.
Práve Grande Cretto na mieste starej Gibelliny napokon patrí k dielam, ktoré osud pôvodného sídla vyjadrujú najzrozumiteľnejšie. Nesľubuje, že umenie dokáže nahradiť stratený domov. Namiesto toho otvorene ukazuje prázdnotu, ktorú po ňom katastrofa zanechala.
Pod betónom zostali domy aj spomienky ich obyvateľov
Grande Cretto sa dnes zaraďuje medzi najrozsiahlejšie a najvýraznejšie diela krajinného umenia v Európe. Jeho nezvyčajný vzhľad priťahuje fotografov, milovníkov architektúry aj turistov hľadajúcich menej známe miesta na Sicílii.
Napriek svojej pôsobivej podobe však nie je iba efektnou kulisou. Pod vrstvou bieleho betónu sa nachádzajú trosky domov, v ktorých žili skutočné rodiny. Priechody medzi blokmi sledujú ulice, po ktorých miestni obyvatelia chodili ešte pred januárom 1968.
Každý, kto dnes vstúpi do tohto betónového labyrintu, sa preto symbolicky prechádza mestom, ktoré už neexistuje. Grande Cretto nezakrýva iba jeho fyzické pozostatky. Chráni aj spomienku na život prerušený zemetrasením a ukazuje, že niektoré miesta sa nedajú obnoviť do pôvodnej podoby – možno ich však uchovať v pamäti.
