Kjóto každý júl zaplnia obrovské vozy. Slávny festival vznikol ako rituál proti epidémii

Kjóto

Gion Matsuri patrí medzi najznámejšie a najvýznamnejšie japonské festivaly. Do ulíc Kjóta každoročne priláka obrovské množstvo ľudí, ktorých očaria veľkolepé vozy jamahoko, rozsvietené lampióny, tradičná hudba aj slávnostné sprievody. Za pestrou súčasnou podobou podujatia sa však ukrýva oveľa pochmúrnejší príbeh. Festival sa začal v roku 869 ako náboženský rituál, ktorý mal odvrátiť ničivú epidémiu a ochrániť obyvateľov pred ďalším nešťastím.

Kjóto si väčšina návštevníkov spája najmä s historickými chrámami, pokojnými záhradami, drevenými domami a atmosférou starého Japonska. Počas júla však bývalé cisárske mesto ukazuje svoju živšiu a hlučnejšiu tvár. Ulice sa naplnia domácimi obyvateľmi aj turistami, večer sa rozžiaria stovkami lampiónov a medzi budovami sa pomaly presúvajú monumentálne, bohato zdobené vozy.

Pozrite si aj video zachytávajúce atmosféru festivalu:

Gion Matsuri trvá takmer celý júl

Gion Matsuri nie je iba jednodňovým sprievodom, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Ide o rozsiahly súbor náboženských obradov, príprav, hudobných vystúpení a verejných slávností, ktoré prebiehajú od začiatku až do konca júla.

Festival je úzko spätý so šintoistickou svätyňou Yasaka. Jeho tradícia je dlhšia než 1 150 rokov a za najvýznamnejšie udalosti sa považujú sprievody vozov Yamahoko Junko a procesie prenosných svätýň, známych ako mikoši.

Hlavné sprievody sa konajú 17. a 24. júla. Podľa oficiálneho programu na rok 2026 sa počas prvého z nich vydalo do ulíc 23 vozov. Druhá časť, naplánovaná na 24. júla, zahŕňa ďalších 11 vozov. Nejde pritom o rovnakú trasu – druhý sprievod prechádza centrom Kjóta v opačnom smere.

Prvá časť festivalu sa označuje ako Saki Matsuri, teda skorší festival, druhá ako Ato Matsuri či neskorší festival. Rozdelenie slávnosti na dve časti nadväzuje na staršiu tradíciu, ktorá bola po desaťročiach obnovená v roku 2014.

Na začiatku bol strach z ničivej choroby

Korene Gion Matsuri siahajú do roku 869, keď Japonsko sužovala rozsiahla epidémia. Ľudia v tom období nepoznali skutočné príčiny infekčných ochorení. Šírenie chorôb si preto vysvetľovali pôsobením rozhnevaných božstiev alebo pomstychtivých duchov, ktorí mali prinášať choroby, prírodné pohromy a ďalšie nešťastia.

Obyvatelia vtedajšieho hlavného mesta sa ich pokúsili upokojiť špeciálnym náboženským obradom nazývaným Gion Goryoe. V posvätnej záhrade Šinsen-en bolo vztýčených 66 kopijí, pričom každá predstavovala jednu z vtedajších japonských provincií. Súčasťou obradu bola aj procesia s prenosnou svätyňou, v ktorej sa symbolicky prenášalo božstvo spojené s dnešnou svätyňou Yasaka.

Rituál mal očistiť mesto, odvrátiť epidémiu a zabezpečiť ochranu jeho obyvateľov. Postupne sa opakoval vždy, keď krajinu zasiahla ďalšia pohroma. Neskôr sa z neho stala pravidelná každoročná slávnosť, ktorá sa počas nasledujúcich storočí menila a získavala čoraz veľkolepejšiu podobu.

Vozy mali pred príchodom svätýň očistiť ulice

Dnešný Gion Matsuri už, prirodzene, nevyzerá ako jednoduchý rituál z 9. storočia. Jeho pôvodný význam však úplne nezanikol. Sprievod Yamahoko Junko mal podľa tradície symbolicky očistiť ulice skôr, ako nimi prešli prenosné svätyne mikoši.

Mikoši sú zdobené konštrukcie pripomínajúce malé svätyne. Počas procesie ich skupiny nosičov prenášajú na pleciach. Veriaci vnímajú mikoši ako dočasné sídlo božstva, ktoré na určitý čas opustí svätyňu Yasaka a vydá sa medzi obyvateľov mesta.

Sprievody vozov a prenosných svätýň teda nie sú totožnou udalosťou. Navzájom však súvisia a spoločne tvoria najdôležitejšie okamihy celého festivalového mesiaca.

Existujú dva základné druhy vozov

Spoločné označenie jamahoko vzniklo spojením názvov dvoch hlavných druhov festivalových vozov – jama a hoko. Menšie vozy jama bývajú ozdobené postavami, stromami, symbolickými výjavmi a predmetmi odkazujúcimi na japonské dejiny, legendy alebo náboženské príbehy.

Vozy hoko sú podstatne väčšie. Niektoré dosahujú výšku až približne 25 metrov a ich hmotnosť môže byť okolo 12 ton. Vysoko nad strechami domov sa týčia ich štíhle stožiare a po plošinách počas sprievodu cestujú hudobníci hrajúci tradičnú festivalovú hudbu.

Tieto obrovské konštrukcie nemajú moderný motor ani riadenie, aké poznáme z automobilov. Ulicami ich pomocou hrubých lán ťahajú početné skupiny ľudí. Najnáročnejšie sú prudké zmeny smeru na križovatkách. Kolesá vozov sa totiž nedajú jednoducho natočiť, preto sa pod ne ukladajú mokré bambusové pásy. Voz sa následne pomocou lán a koordinovaného úsilia celého tímu postupne otočí. Tento manéver sa nazýva cudžimawaši a patrí k najočakávanejším okamihom sprievodu.

Bohatá výzdoba im vyniesla prezývku pohyblivé múzeá

Vozy jamahoko sa niekedy označujú ako pohyblivé múzeá. Ich steny pokrývajú vzácne textílie, vyšívané tapisérie, drevorezby, kovové ozdoby a ďalšie remeselné diela. Výzdoba nemusí pochádzať iba z Japonska. Na niektorých vozoch možno nájsť aj historické látky a dekorácie, ktoré sa do krajiny v minulosti dostali z Číny, Perzie alebo Európy prostredníctvom diaľkového obchodu.

Každý voz je spojený s konkrétnou mestskou štvrťou, ktorá sa stará o jeho uchovávanie, zostavenie, výzdobu aj účasť v sprievode. Za výsledkom preto nestoja anonymní organizátori, ale celé miestne komunity. Vednosti potrebné na stavbu, zdobenie a ovládanie vozov sa odovzdávajú medzi generáciami.

Jednotlivé vozy majú vlastné pomenovanie, príbeh, symboly a skupinu hudobníkov či remeselníkov. Obyvatelia štvrtí ich skladajú prevažne tradičnými postupmi. Pri zostavovaní konštrukcie sa vo veľkej miere využívajú laná a dôkladne prepracované viazanie namiesto bežných kovových spojov.

V roku 2009 bol obrad spojený s vozmi jamahoko zapísaný do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Neskôr sa stal súčasťou širšieho zápisu japonských festivalov s ozdobnými vozmi.

Pohyb obrovských konštrukcií vyžaduje dokonalú spoluprácu

Keď sa niekoľkotonový voz pohne úzkymi ulicami Kjóta, nejde len o pôsobivú turistickú atrakciu. Je to zároveň ukážka presnej spolupráce veľkého množstva ľudí. Každý člen tímu musí vedieť, kedy zabrať za lano, kedy spomaliť a ako reagovať na pokyny.

Na plošinách pritom sedia hudobníci a hrajú typickú festivalovú hudbu Gion-bajaši. Jej charakteristický rytmus vytvárajú gongy, bubny a flauty. Zvuk sprevádza vozy pri prejazde mestom a patrí k najvýraznejším znakom celej slávnosti.

Yoiyama rozžiari centrum Kjóta lampiónmi

Festivalová atmosféra vrcholí už počas večerov pred hlavnými sprievodmi. Toto obdobie sa označuje ako Yoiyama. Pred prvým sprievodom pripadá na 14. až 16. júla, pred druhým na 21. až 23. júla.

Vozy sú v týchto dňoch vystavené vo svojich štvrtiach a návštevníci si ich môžu prezrieť z oveľa menšej vzdialenosti než počas samotného sprievodu. Ulice osvetľujú dekoratívne lampióny a zo stanovíšť jednotlivých vozov sa ozýva tradičná hudba. Centrum mesta sa večer zaplní ľuďmi, ktorí obdivujú výzdobu alebo si kupujú amulety a ďalšie predmety spojené s festivalom.

Počas Yoiyamy sa verejnosti otvárajú aj niektoré historické mestské domy mačija. Ich obyvatelia odstránia drevené mreže z prednej časti domu a sprístupnia miestnosti s tatami. Vystavujú v nich rodinné paravány, obrazy, tradičné textílie a ďalšie vzácne predmety, ktoré počas bežného roka zostávajú ukryté. Tento zvyk býva známy ako Byobu Matsuri, čiže festival paravánov.

Festival prežil vojny, požiare aj politické otrasy

Viac než tisícročná história Gion Matsuri neprebiehala bez prestávok. Slávnosť zasiahli vojnové konflikty, ničivé požiare, politické zmeny aj ďalšie krízy. Počas vojny Ónin v 15. storočí bola tradícia na dlhší čas prerušená, no obyvatelia Kjóta ju neskôr obnovili.

Niektoré vozy boli v priebehu stáročí zničené a museli sa znovu postaviť. Iné sa po dlhej prestávke vrátili do sprievodu až v modernej dobe. Práve schopnosť miestnych komunít zrekonštruovať voz, obnoviť jeho výzdobu a odovzdať tradíciu ďalšej generácii ukazuje, že festival nie je iba historickou spomienkou. Zostáva živou súčasťou identity mesta.

Moderné Kjóto musí počas festivalu zvládať horúčavy aj davy

Súčasní organizátori už neriešia ochranu mesta pred epidémiou spôsobom, akým si ju predstavovali ľudia v 9. storočí. Namiesto toho sa musia vyrovnávať s júlovými horúčavami, hustou dopravou a veľkým množstvom návštevníkov.

Oficiálne odporúčania návštevníkov upozorňujú, aby pravidelne pili, chránili sa pred slnkom a podľa možností používali verejnú dopravu. Vysoké teploty v spojení s dlhým státím v dave môžu byť fyzicky náročné, preto by mali byť mimoriadne opatrné najmä deti, seniori a ľudia so zdravotnými ťažkosťami.

Dôležité je tiež rešpektovať obyvateľov mesta. Festival sa nekoná v uzavretom areáli, ale priamo v uliciach, kde ľudia žijú a pracujú. Návštevníci by preto nemali blokovať vstupy do domov, vstupovať na súkromné pozemky ani nechávať v uliciach odpadky.

Práve spojenie bežného mestského života s prastarou slávnosťou robí Gion Matsuri výnimočným. Na prvý pohľad môže pôsobiť ako pestrý letný festival plný lampiónov, hudby a nádherných vozov. V skutočnosti ide o tradíciu, ktorá sa zrodila zo strachu pred chorobou, prežila vojny, požiare aj spoločenské zmeny a dodnes spája náboženské obrady, susedskú spolupatričnosť a mimoriadne remeselné umenie.

Kjóto tak v júli nepreváža ulicami iba veľkolepé historické vozy. Pred očami návštevníkov sa pohybuje viac než tisícročná pamäť mesta.

Odporúčané

Mohlo by Vás zaujímať