Jazero Nyos vyzeralo večer 21. augusta 1986 rovnako pokojne ako inokedy. Obyvatelia okolitých dedín netušili, že sa v jeho hlbokej vode dlhodobo hromadí obrovské množstvo oxidu uhličitého. Keď sa plyn náhle uvoľnil, vytvoril neviditeľný oblak, ktorý sa rozšíril do okolia a pripravil o život 1 746 ľudí a približne 3 500 hospodárskych zvierat.
Jazero Nyos sa nachádza v odľahlej časti severozápadného Kamerunu. Večer 21. augusta 1986 sa život v jeho okolí odohrával ako zvyčajne. Ľudia sa vracali z polí, pripravovali jedlo a ukladali deti spať. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa pod hladinou jazera vytvorili podmienky schopné v priebehu krátkeho času ohroziť celé dediny.
Neskôr večer sa z vody náhle uvoľnilo veľké množstvo oxidu uhličitého. Plyn vytvoril hustý oblak, ktorý sa rozšíril ponad brehy a následne klesal do okolitých údolí. Keďže oxid uhličitý je bezfarebný a bez zápachu, obyvatelia ho nemohli včas spozorovať.
Pri vysokej koncentrácii môže CO₂ veľmi rýchlo spôsobiť závraty, dezorientáciu, stratu vedomia a smrť. Mnohí obyvatelia preto zomreli počas spánku alebo stratili vedomie skôr, než pochopili, čo sa deje.
Pozrite si ďalšie informácie o katastrofe pri jazere Nyos:
Ráno odhalilo rozsah katastrofy
Po tragickej noci zostali v domoch, na cestách aj na poliach telá ľudí a zvierat. Podľa najčastejšie uvádzaných údajov zahynulo 1 746 ľudí a približne 3 500 kusov hospodárskych zvierat. Stovky ďalších ľudí katastrofu prežili so zdravotnými ťažkosťami a tisíce obyvateľov museli postihnutú oblasť opustiť.
Medzi zasiahnuté sídla patrili najmä dediny Nyos, Cha a Subum, ako aj ďalšie menšie osady v okolí. Odborné práce uvádzajú, že smrtiaci plyn sa dostal až do vzdialenosti približne 25 kilometrov od jazera, hoci jeho účinky neboli všade rovnako silné.
Oxid uhličitý má vyššiu hustotu než vzduch. Po úniku sa preto držal najmä pri povrchu a postupoval do nižšie položených častí krajiny. V údoliach sa mohol hromadiť vo veľmi vysokých koncentráciách.
Často sa uvádza, že oxid uhličitý jednoducho vytlačil kyslík. Takéto vysvetlenie však nie je úplné. Smrteľné bolo predovšetkým vdýchnutie vzduchu s extrémne vysokým obsahom CO₂. Ten spôsobuje prudké zvýšenie koncentrácie oxidu uhličitého v krvi a zároveň znemožňuje normálne dýchanie.
Niektorí obyvatelia počuli dunenie
Svedectvá ľudí, ktorí katastrofu prežili, sa v podrobnostiach líšili. Niektorí neskôr opisovali dunivý zvuk pripomínajúci vzdialené hromobitie, zosuv alebo výbuch. Iní si pred stratou vedomia nevšimli nič nezvyčajné.
Časť obyvateľov sa prebrala až po niekoľkých hodinách a zistila, že ich príbuzní, susedia aj hospodárske zvieratá sú mŕtvi. Niektorí prežili pravdepodobne vďaka tomu, že sa nachádzali na okraji plynného oblaku alebo na vyššie položenom mieste.
Podľa amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír sa oblak mohol krajinou pohybovať rýchlosťou presahujúcou 100 kilometrov za hodinu. Ide však o odborný odhad jeho počiatočného pohybu, nie o presne zmeranú rýchlosť na celej zasiahnutej trase. Pred takýmto neviditeľným nebezpečenstvom obyvatelia v každom prípade nemali reálnu možnosť včas utiecť.
Plyn sa hromadil v hlbokej vode
Nyos sa nachádza v sopečnom poli Oku a vypĺňa maar, teda kráter vytvorený pri dávnej explozívnej interakcii magmy a podzemnej vody. Oxid uhličitý pochádzajúci z hlbokých geologických procesov preniká cez horniny a dostáva sa do jazera.
Jazero je hlboké približne 200 metrov. Jeho voda je rozdelená do vrstiev, ktoré sa za bežných podmienok nepremiešavajú dostatočne na to, aby sa všetok plyn bezpečne uvoľňoval do atmosféry. Oxid uhličitý sa preto rozpúšťal v chladnej vode pri dne a postupne sa tam hromadil.
Vo väčšej hĺbke pôsobí na vodu vyšší tlak, vďaka čomu môže zostať rozpustené veľké množstvo plynu. Jazero sa tak v priebehu rokov zmenilo na prírodný zásobník oxidu uhličitého, hoci jeho hladina navonok pôsobila úplne pokojne.
Katastrofu spôsobila limnická erupcia
Udalosť pri jazere Nyos sa označuje ako limnická erupcia. Ide o vzácny prírodný jav, pri ktorom sa z hlbokej vody náhle uvoľní veľký objem rozpusteného plynu.
Jeho mechanizmus možno zjednodušene prirovnať k otvoreniu fľaše sýteného nápoja. Kým zostáva jej obsah pod tlakom, oxid uhličitý je rozpustený v tekutine. Po poklese tlaku začne vytvárať bubliny a uniká.
Keď sa časť hlbokej vody jazera Nyos dostala vyššie, tlak na ňu sa znížil a rozpustený CO₂ začal vytvárať bubliny. Tie pomáhali vynášať k hladine ďalšiu vodu nasýtenú plynom. Proces sa tým zrýchľoval a rozvinul sa do reťazovej reakcie.
Nešlo teda o klasickú sopečnú erupciu sprevádzanú lávou. Odborné skúmanie po katastrofe nenašlo presvedčivý dôkaz, že by udalosť priamo vyvolal výbuch sopky alebo zemetrasenie.
Podobné podmienky existujú len v niekoľkých jazerách
Vysoké množstvo rozpusteného oxidu uhličitého sa nachádza aj v kamerunskom jazere Monoun. Práve tam došlo 15. augusta 1984 k podobnej udalosti, pri ktorej zahynulo 37 ľudí.
Veľké množstvo rozpustených plynov obsahuje aj jazero Kivu na hranici Rwandy a Konžskej demokratickej republiky. V jeho hlbokej vode sa okrem oxidu uhličitého nachádza aj metán.
Nyos a Monoun sú jediné jazerá, pri ktorých boli v modernej histórii zdokumentované smrtiace limnické erupcie. Jazero Kivu je však vzhľadom na svoju veľkosť a vysoký počet obyvateľov v okolí predmetom intenzívneho vedeckého monitorovania.
Presný spúšťač dodnes nepoznáme
Vedci dokázali vysvetliť spôsob, akým sa oxid uhličitý z vody uvoľnil, no presný spúšťač udalosti z roku 1986 zostáva neznámy.
Jedna z hypotéz hovorí o zosuve pôdy alebo hornín do jazera. Takáto udalosť mohla narušiť vrstvenie vody a vytlačiť časť vody bohatej na CO₂ smerom k hladine. Odborníci však nenašli jednoznačný dôkaz, ktorý by zosuv potvrdil.
Medzi ďalšie uvažované možnosti patrilo ochladenie povrchovej vody po dažďoch, silný vietor alebo samovoľné narušenie stability po tom, ako sa hlboká voda dostatočne nasýtila oxidom uhličitým. Ani jedna z týchto možností nebola s istotou označená za príčinu katastrofy.
Nie je preto správne tvrdiť, že vedci presne vedia, čo erupciu spustilo. Isté je iba to, že voda v hlbokých vrstvách obsahovala veľké množstvo rozpusteného CO₂ a po začiatku odplyňovania sa rozbehla rýchla reťazová reakcia.
Riziko znižuje kontrolované odplyňovanie
Po tragédii začali odborníci hľadať spôsob, ako zabrániť opätovnému nahromadeniu nebezpečného množstva plynu. V roku 2001 nainštalovali do jazera prvé odplyňovacie potrubie a v roku 2011 pribudli ďalšie dve.
Potrubia siahajú do hlbokých vrstiev jazera. Keď sa voda bohatá na CO₂ dostane nahor, pokles tlaku spôsobí uvoľňovanie plynu. Vznikajúce bubliny potom pomáhajú vytláčať ďalšiu vodu, takže systém po uvedení do činnosti funguje bez potreby nepretržitého mechanického čerpania.
Kontrolované odplyňovanie znižuje koncentráciu oxidu uhličitého v hlbokej vode a tým aj riziko ďalšej veľkej erupcie. Neznamená to však, že jazero možno označiť za úplne bezpečné. Prísun CO₂ z podložia pokračuje, a preto je potrebné stav jazera a technického systému naďalej sledovať.
Pozornosť sa venovala aj stabilite prírodnej hrádze, ktorá zadržiava vodu v jazere. Jej poškodenie by mohlo ohroziť nižšie položené územia záplavovou vlnou, preto boli vykonané práce na jej spevnení.
Katastrofa pri jazere Nyos ukázala, že smrteľné prírodné nebezpečenstvo nemusia vždy sprevádzať plamene, zemetrasenie ani viditeľný dym. Pod zdanlivo pokojnou hladinou sa môže dlhodobo hromadiť plyn, ktorý po náhlom uvoľnení vážne ohrozí široké okolie.
Počas jedinej augustovej noci uniklo z jazera obrovské množstvo oxidu uhličitého. Obyvatelia ho nemohli vidieť ani cítiť a vysoká koncentrácia plynu ich dokázala pripraviť o vedomie v priebehu veľmi krátkeho času. Tragédia, ktorá si vyžiadala 1 746 ľudských životov, zostáva najznámejším a najničivejším zdokumentovaným prípadom limnickej erupcie.
