Bombové hrozby na školách môžu traumatizovať najmä deti v predškolskom veku, podľa neuropsychológa je kľúčový rozhovor

Bombové hrozby na školách môžu traumatizovať najmä deti v predškolskom veku.

Neuropsychológ Róbert Krause tvrdí, že žiaci a študenti vnímajú bombové oznámenia na ich školách, ktorým aj minulý týždeň čelilo viac ako tisíc slovenských škôl, rozdielne v závislosti od ich veku.

Deti môžu byť plačlivé

U detí v predškolskom veku podľa neuropsychológa slovo „bomba” evokuje samotný výbuch, hrozbu či ohrozenie, pretože si to často spájajú napríklad s petardami, teda so samotným Silvestrom.

„Väčšina detí v tomto veku nemá až takú preferenciu v podobný hluk auditívnych podnetov, a preto na to detský mozog reaguje cez potenciálne ustrnutie a cez zvýšenie negatívnej emocionality,” vysvetlil Krause.

Podľa jeho slov má dieťa v prípade, že sa u neho vytvorí určitá traumatická spomienka, následne tendenciu vyhýbať sa danému prostrediu alebo podnetu, v ktorom táto trauma vznikla.

Deti s traumou môžu byť plačlivé, úzkostlivé na samotné prostredie, teda na školu a môžu reagovať nadmerným stresom.

Neživiť traumu

„Keď hovoríme o jednom takom zážitku, ktorý už následne nie je opakovaný, je vysoká pravdepodobnosť, že deti sa z traumy zotavia, pokiaľ to nebudú rodičia určitým spôsobom živiť. Neodporúča sa napríklad spolu s dieťaťom sledovať spravodajstvo, kde sa preberajú tieto útoky, alebo sa o nich pred deťmi rozprávať s inými dospelými,” zdôrazňuje odborník na neuropsychológiu.

V prípade opakovaných správ o možných bombových útokoch ostanú deti voči nim imúnne. Ako uviedol Krause, spočiatku to však na nich môže pôsobiť traumaticky, vtedy je veľmi dôležité, ako k situácii pristúpia samotní rodičia a učitelia.

„Dieťa si dôležitosť emócií a samotné psychické prežívanie odvádza najmä od toho, čo odpozoruje od dospelých ľudí. Na základe toho vyhodnocuje, či je naozaj niečo nebezpečné, alebo či je to v poriadku. Je dôležité, ako konkrétnu situáciu zarámcuje učiteľ, ale aj ako sa to vníma v domácom prostredí,“ doplnil neuropsychológ Róbert Krause.

V prípade opakovaných hrozieb, ktoré nemajú v sebe ten negatívny podtón, že naozaj nič nevybuchne, to nemusí na deti mať negatívne dôsledky.

Dôležité sú small talky

Podľa odborníka to môžu podporiť aj učitelia, ktorí zarámcujú tieto bombové ohlásenia ako požiarne cvičenie, branno-bezpečnostné cvičenie, prípadne ako skúšku rozhlasu.

Školy by mali podľa Krauseho v rámci podpory detí vystavených bombovým hrozbám ponúknuť možnosť rozhovoru a psychoedukáciu.

Je podľa neho veľmi dôležité, aby pedagógovia robili takzvané small talky, teda krátke rozhovory s deťmi o danej situácii, najmä po udalosti si ju celú rozobrať.

Krause poukazuje na to, že deti v pubertálnom veku vnímajú túto situáciu lepšie, vidia v tom pridanú hodnotu, že sa neskúša alebo sa nepíšu písomky. Pre deti v predškolskom a mladšom školskom veku je to však nová situácia.

Zachovať pokoj

„Mozog v prípade novej situácie neustále hľadá oporné a styčné body na základe, ktorých si upraví svoje myslenie a správanie, preto je kľúčové zachovať aj v takýchto situáciách, keď sme dospelí jednotlivci, v čo najväčšej možnej miere pokoj a vyhýbať sa rýchlym rozhodnutiam, vyhýbať sa tomu, čo v deťoch vie potenciálne vzbudiť obavu a strach,” vysvetľuje neuropsychológ.

Niekedy je podľa jeho slov potrebné aj upozorniť žiakov na to, že falošné výhražky o bombe v priestoroch školy posielajú staršie deti ako formu vtipu či zábavy.

Žiakom by mali učitelia pripomínať, že to nie je sranda, niektorých ľudí to môže naplašiť až spôsobiť traumy.

Neeskalovať napätie

V prípade výhražných správ o bombách na slovenských školách by sme sa my ako spoločnosť mali podľa odborníka Krauseho vyhýbať negatívnym komentárom na sociálnych sieťach, ktoré eskalujú napätie medzi ľuďmi.

Rovnako odporúča byť všímaví, vnímaví, vyhýbať sa bagatelizácii, menej hodnotiť, súdiť a kritizovať.

„Mali by sme sa viac zamerať na to, čo my, ako jednotlivci, môžeme urobiť pre to, aby sa ľudia v našom okolí cítili pokojnejšie, bezpečnejšie a určitým spôsobom aj empaticky pochopení. Takýmto spôsobom vieme zvýšiť šancu, že aj v prípade nečakaných situácií sa máme o koho oprieť a máme s kým toto obdobie, ktoré je dočasne nepríjemné, zvládnuť,” uzavrel neuropsychológ Róbert Krause.