Plynová kríza na prelome rokov 2008 a 2009 vznikla podľa energetického experta a bývalého slovenského veľvyslanca na Ukrajine Urbana Rusnáka zo sporu medzi Ruskom a Ukrajinou o ceny plynu. Ako ďalej uviedol v rozhovore pre SITA v podcaste „Okno do sveta“, výpadok tranzitu následne zasiahol aj Slovensko a stal sa dôležitým impulzom pre neskoršie úvahy o energetickej bezpečnosti krajiny. Práve táto epizóda rusko-ukrajinského sporu ukázala, aké zraniteľné môže byť Slovensko pri jednostrannej závislosti od tranzitnej trasy a jedného dominantného dodávateľa energií.
Spor o ceny plynu prerástol do krízy
Plynová kríza z rokov 2008 a 2009 bola podľa Urbana Rusnáka výsledkom cenového a zmluvného sporu medzi Ruskom a Ukrajinou. V podcaste „Okno do sveta“ povedal, že „podstatné pre nás a pre túto debatu bol vlastne spor medzi Ruskom a Ukrajinou ohľadom cien plynu“, pričom ceny sa podľa jeho slov určovali na základe medzivládnej dohody vždy na konci roka pre nasledujúce obdobie a koncom roka 2008 k dohode neprišlo. Zároveň pripomenul, že podobná situácia nastala aj v roku 2006, no vtedy išlo len o kratšie obdobie.
SPP priblížil, koľko plynu má v zásobníkoch. Môže nevýhodná cenová situácia na trhu oslabiť ich plnenie v Európe?
Tranzit do Európy sa najprv tváril ako stabilný
Rusko na jednej strane oznámilo Ukrajine, že jej plyn dodávať nebude, no tranzit do Európy má pokračovať. Praktické fungovanie systému však bolo zložitejšie. Urban Rusnák v rozhovore s Miroslavom Wlachovským vysvetlil, že Ukrajina zásobovala priemyselné regióny na východe, napríklad Doneck a Charkov, plynom prúdiacim z východu, zatiaľ čo na západe využívala zásobníky.
„No a čo Rusi urobili? Povedali, že dobre, vy nebudete kupovať od nás plyn, ale ste zodpovední za dodávky plynu do Európy. Každý deň im krátili dodávky o objem, ktorý vlastne mala kupovať Ukrajina. Ukrajina ten plyn odobrala, spálila, použila na východe, ale na západe z tých zásobníkov ho dopĺňala,“ priblížil vtedajšiu situáciu s tým, že z pohľadu európskych odberateľov problém spočiatku nebol viditeľný, pretože „my sme ten plyn dostávali“.
Úplné zastavenie dodávok prišlo v januári 2009
Zlom podľa jeho slov prišiel začiatkom januára 2009. „Až niekedy 6. či 7. januára došlo k úplnému zastaveniu dodávok na ruskej strane“, doplnil a zdôraznil, že technicky ani komerčne nešlo o krok, ktorý by mohla urobiť Ukrajina. „Tie dodávky plynu aj technicky, aj komerčne museli zastaviť Rusi,“ upresnil. Celý proces bol podľa jeho slov „riadený z Moskvy“. Odstávka plynovodu si pritom vyžaduje koordinovaný postup a postupné znižovanie objemu dodávaného plynu.
Moskva si pripravovala informačné prostredie
Rusnák v rozhovore zároveň tvrdí, že Moskva si informačné prostredie na zastavenie dodávok plynu pripravovala už od leta 2008, a to tvrdeniami, že Ukrajina plyn odoberá neoprávnene.
„Tento naratív, že Ukrajina plyn kradne, že ho využíva bez súhlasu Ruska, ten cez všetky možné mediálne výstupy, cez ambasády, cez Gazprom, cez tlačové agentúry Rusko šírilo do Európy od leta roku 2008. Takže oni si pripravili pôdu, šesť mesiacov hovorili o tom, že ako sa to stane, ako to Ukrajinci zastavia a sú nespoľahliví, že kradnú,“ uviedol.
Keď potom 7. januára 2009 prišlo k zastaveniu toku, podľa jeho slov „celá Európa išla do vývrtky“ a Moskva začala ukazovať „palcom na Kyjev“, hoci podľa neho „to technicky nebola pravda“.
Slovensko patrilo medzi najviac zasiahnuté krajiny
Kríza mala podľa Urbana Rusnáka citeľný dopad aj na Slovensko, ktoré spoločne s Bulharskom situáciu pocítili najtvrdšie. Následné cesty slovenských predstaviteľov nič nevyriešili a skončili neúspechom, keďže „ten problém nebol v Kyjeve, ten problém bol v Moskve“.
Práve táto skúsenosť sa stala impulzom k tomu, aby sa štát začal energetickou bezpečnosťou zaoberať systematickejšie. „Po návrate z Kyjeva, pán minister zahraničných vecí zriadil post osobitného veľvyslanca a začali sme sa tým na ministerstve zaoberať.“, uviedol bývalý veľvyslanec na Ukrajine v podcaste Okno do sveta.
Vláda následne podporila aj budovanie interkonektorov, teda prepojovacích plynovodov alebo cezhraničnej infraštruktúry, ktorá umožňuje, aby plyn tiekol z jednej krajiny do druhej a často aj v oboch smeroch.
Energetická bezpečnosť nie je o najnižšej cene
Podľa Urbana Rusnáka Slovensko dlhodobo nezvládlo politicky ani verejne odkomunikovať, že energetická bezpečnosť si vyžaduje aj nákladné investície do infraštruktúry, ktorú krajina nemusí potrebovať okamžite, ale môže ju nevyhnutne potrebovať o niekoľko rokov. „Ja mám taký pocit, že v našej krajine prevláda taký duch letákového prístupu. Čo je najlacnejšie, to je najlepšie,“ hovorí.
Práve tento prístup podľa jeho slova bránil tomu, aby sa verejnosti vysvetlila potreba budovať nové prepojenia a alternatívne trasy aj za cenu vyšších nákladov. Zároveň upozorňuje, že predstava o „najlacnejších energiách z východu“ je zavádzajúca.
Nejde totiž o lacnejšiu surovinu, ale o historicky najdostupnejšiu trasu s už vybudovanou infraštruktúrou a špecifickými zmluvnými podmienkami. Pri dovoze plynu z iných smerov musí Slovensko platiť ďalšie tranzitné poplatky. Samotná cena komodity sa však už tvorí podľa európskych a svetových trhov, nie na základe bilaterálneho kontraktu s Ruskom.
>>> Celý rozhovor SITA s energetickým expertom Urbanom Rusnákom
