Udalosti na Zámockej ulici v Bratislave ma prinútili, aby som dnes nepísal o neustálych handrkovaniach našich politikov. Dva mladé vyhasnuté životy a príčiny tejto tragédie sú teraz dôležitejšie od toho než to, kto koho a ako podrazí. Mali by sme sa po štyroch rokoch znovu spamätať a zamyslieť sa, kto a ako aj vlastním konaním, či naopak nekonaním k tomu prispel.
Prečo musí niekto zomrieť, aby spoločnosť reagovala?
Po vražde dvoch mladých ľudí v roku 2018 väčšina spoločnosti reagovala tým, že na uliciach naprieč celým Slovenskom vyjadrila nesúhlas s tým, kam sa uberáme. O štyri roky neskôr, a ďalšie dva mladé vyhasnuté nevinné životy, nás akoby znovu donútilo, aby sme porozmýšľali či znovu nejdeme nesprávnou cestou. Tisíce ľudí v Bratislave a v iných mestách znovu ukázali našim voleným zástupcom, že niečo treba robiť.
Nenávisť voči všetkému, čo je proti vlastnému presvedčeniu sa rozšírila do väčšej časti spoločnosti. Nejde tu len o príslušníkov LGBTI, ale o reakcie na všetko, čo nám nie je po vôli, ktoré sú stále prudkejšie a nakoniec príde aj ku tragédii, aká sa odohrala pred pár dňami v hlavnom meste.
Kollár si nemyslí, že by vraha zo Zámockej inšpirovali výroky slovenských politikov. Bol to neonacista motivovaný Breivikom
Ako je možné, že jeden mladý chalan môže byť tak naplnený nenávisťou, že je rozhodnutý zabíjať ďalších dvoch mladých, pre neho neznámych, ľudí? Kde sme všetci pochybili?
Samozrejme, každý sa bude vyhovárať na toho druhého, ale to problém nerieši. Pozrieť by sa na seba mali všetci a predovšetkým tí, ktorí udávajú smerovanie spoločnosti. Výhovorka, že politici nie sú vinní, lebo vrah pozeral správy z USA, neobstojí. Nech si prečítajú, čo práve oni povedali napríklad na účet LGBTI.
Spomienkovou akciou si ľudia v Bratislave uctili obete masakry spred baru Tepláreň, pochodu sa zúčastnila aj prezidentka Čaputová (foto)
„Ja si neželám, aby tu chodili ľudia, ktorí budú tvrdiť, že sú ženy a budú mať medzi nohami 20-centimetrového pinďúra.“ „Tá vaša agenda materskej strany LGBTI, registrované partnerstvá, drogy, imigranti a hlavne to vaše spyšnené pohŕdanie každého naokolo mimo vás samotných, vás bude stáť jedného dňa veľmi vysokú cenu. Bude to pád! Lebo pýcha vždy predchádza pád.“
„Je to zvrátené. Nesúhlasím s tým, a nemienim to v uliciach rešpektovať, ani nič podobné. Dúhový pochod ! Tolerancia k tomuto ? Nikdy! Oni patria do ústavu, a nie na ulicu.“
Naša spoločnosť je homofóbna a nerieši sa to, skôr posilňuje. Veľký podiel na tom majú podľa Wiezika politici
Toto sú iba niektoré z množstva výrokov našich ústavných činiteľov, ktorí teraz smútia za tragédiou, ale svoju časť viny nevidia. Obávam sa, že všetci o niekoľko dní na všetko zabudnú a znovu budú podobným spôsobom obhajovať svoj postoj. Ich cieľ je predsa aj naďalej vládnuť a v tom prípade morálka a svedomie idú bokom. Že sa tak nestane, budú môcť čoskoro ukázať priamo v parlamente.
Návrh SaS možno znovu rozdelí spoločnosť
Strana SaS ešte koncom augusta do parlamentu predložila návrh na zavedenie inštitútu partnerského spolužitia. Nejde tu iba o partnerov rovnakého pohlavia, ale aj tých, ktorí sa jednoducho nechcú zosobášiť. Takých je na Slovensku veľa.
Návrhom by sa mala napríklad vyriešiť diskriminácia párov, ktoré nie sú v manželskom zväzku. Ide o bezpodielové spoluvlastníctvo, dedenie majetku zo zákona, zaradenie spolužijúcich partnerov medzi blízke osoby alebo o uplatnenie si poistného po smrti poisteného. Taktiež by sa mali odstrániť prekážky v práci, napríklad pri sprevádzaní osoby k lekárovi alebo aj na nárok na vdovské alebo vdovecké.
Kamenický vraj nepozná motív Jurajovho vyčíňania na Zámockej ulici, takto okomentoval zvýšenú ochranu LGBTI komunity
Okrem predkladateľov, podporu zákona avizoval aj Hlas-SD. Koaličné strany akoby nevedeli čo majú robiť. Po tragédii jednoducho nemôžu povedať, že to nepodporia a tak hľadajú výhovorky, aby sa na všetko zabudlo a znovu si robili po starom. Boris Kollár v podstate nie je proti, ale obáva sa, či to neprivedie k manželstvám osoby rovnakého pohlavia.
OľaNO tiež “akože“ vidí šancu, aby návrh podporilo, ale zatiaľ nevedia dať stanovisko. Jednoducho, akoby hľadali priestor ako z tohto celého uniknúť. Mali by sa pozrieť na to, čo si ľudia želajú, nie tí schovaní na facebookových alebo twitterových stránkach, ale tí, ktorí sa neboja svoj postoj prejaviť verejne.
