V Paríži sa konalo 13. júla ďalšie rokovanie Koalície ochotných. Za účasti predsedov vlád Česka a Poľska, našich partnerov vo V4, sa diskutovalo o budúcej bezpečnostnej architektúre Európy v kontexte viac ako štvorročnej ruskej agresie proti Ukrajine a strategickej dlhodobej hrozby pre euroatlantickú bezpečnosť a stabilitu, ktorú Ruská federácia podľa vyhlásenia zo samitu NATO predstavuje.
Na druhý deň po Champs-Élysées pochodovali vojaci 35 krajín tejto Koalície. Čestné miesto na čele jednej z najväčších vojenských prehliadok v histórii Francúzska bolo vyhradené pre asi 500 vojakov armád strategických francúzskych spojencov. Nechýbal medzi nimi ani oddiel vojakov čestnej stráže Ozbrojených síl Slovenskej republiky, pričom pri pochode boli nesené štátne vlajky jednotlivých krajín, vrátane Slovenska.
Macron a Merz hľadajú nový impulz pre obrannú spoluprácu Európy - FOTO
Na čestnej tribúne medzi hlavami štátov a šéfov vlád, ktorí spolu s hostiteľom stretnutia prezidentom Emmanuelom Macronom na druhý deň, 14. júla oslavovali francúzsky štátny sviatok, však nesedel žiaden predstaviteľ Slovenskej republiky, ktorý by slovenských vojakov reprezentoval. Ani prezident Peter Pellegrini, ani premiér Robert Fico nevyužili príležitosť sedieť tam, kde Emmanuel Macron, Volodymyr Zelenskyj,Keir Starmer, Friedrich Merz, Donald Tusk či Andrej Babiš. Nepokladali za potrebné demonštrovať politickú spoluprácu a vojenské spojenectvo a podporiť myšlienku strategickej autonómie Európy a postupného znižovania jej závislosti od USA ani tým, že na rokovanie a vojenskú prehliadku pošlú aspoň ministra obrany.
Ficov hlavný politický slogan
Slovenský premiér Robert Fico pritom často a rád hovorí o suverénnej zahraničnej politike. Urobil si z nej hlavný politický slogan. Lenže suverenita sa v medzinárodných vzťahoch neprejavuje tým, že reprezentácia štátu nepríde na rokovanie. Prejavuje sa tým, že pri rokovacom stole obhajuje svoje záujmy a politické predstavy. Preto je podstatná informácia bývalého ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka, že naša republika pozvanie na rokovanie Koalície ochotných dostala. Nešlo teda o neúčasť spôsobenú rozhodnutím spojencov, ale o dobrovoľnú samoizoláciu slovenskej štátnej reprezentácie, ktorá ignorovala podujatie organizované jedným z kľúčových spojeneckých štátov SR v EÚ i v NATO.
Macron ukázal silu armády aj jednotu Európy, Zelenskyj bol čestným hosťom osláv
Ani premiér ani prezident nepokladali za užitočné využiť túto vzácnu príležitosť demonštrovať pred celou Európou príslušnosť Slovenska k spoločenstvu demokratických štátov v situácii, keď slovenská vláda požíva najmenšiu dôveru a autoritu u spojencov od nášho vstupu do EÚ a NATO. Ťažko si vysvetliť, prečo prezident, resp. predseda vlády minuli unikátnu príležitosť nadväzovať neformálne kontakty so svojimi kolegami s viac ako 30 štátmi, s ktorými nás viažu nielen bezpečnostné a vojenské záujmy, ale aj ekonomická a obchodná spolupráca.
Ťažko najmä preto, že predseda slovenskej vlády pokladal za potrebné z hľadiska jeho suverénnej zahraničnej politiky na všetky štyri svetové strany vycestovať na vojenskú prehliadku do Pekingu a dvakrát do Moskvy a stretnúť sa tam s najhoršími diktátormi a autoritárskymi vodcami na svete. A naraz nevidel potrebu byť v spoločnosti prezidentov Francúzska, Ukrajiny, Fínska, Rumunska, Moldavska, veľkej väčšiny premiérov členských štátov EÚ, ba aj Nórska a Albánska, šéfky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej, predsedu Európskej rady Antónia Costu a generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho, ale aj predstaviteľov Austrálie, Kanady či Nového Zélandu, aby sme sa pozerali na všetky štyri svetové strany. Stykové aktivity slovenského premiéra sú zrejme také bohaté a intenzívne, že ich posilňovanie nepokladá za potrebné.
Kontrast medzi Českom a Slovenskom
Osobitne výrečný je kontrast tohto počínania s Českou republikou. Trojnásobný český premiér Andrej Babiš sa rokovania Koalície ochotných zúčastnil, hoci jeho vláda dáva najavo, že nesúhlasí so všetkými názormi Paríža, Londýna či Berlína. Vyslal tým jednoduchý odkaz: o európskej bezpečnosti chceme spolurozhodovať, aj keď máme vlastné názory.
Robert Fico vyslal opačný signál. Vlastné názory máme, ale povedať ich pri stole nepovažujeme za potrebné. Evidentne s cieľom získavať politické body doma tým, že sa nepridáva ku „koalícii vojny“ a presadzuje „kultúru mieru“, a nepokaziť si privilegované vzťahy s Vladimirom Putinom, do ktorých sme tak veľa investovali.
Navonok však vzniká iný obraz. Spojenci nevidia krajinu s alternatívnou bezpečnostnou víziou podloženou vecnými argumentami. Vidia štát, ktorý sa dobrovoľne vzdáva možnosti ovplyvňovať rozhodnutia o bezpečnosti Európy, svojho bezprostredného susedstva i seba samého.
Symbol strácajúceho sa vplyvu
Paríž sa stal svedkom paradoxu. Ozbrojené sily SR pred očami celej Európy pod slovenskou vlajkou dali najavo, že sú súčasťou spojeneckých armád. Politické vedenie túto ich účasť na spoločnom pochode na Elyzejských poliach prakticky nekomunikovalo, až vznikol dojem, že ju chcelo pred našou verejnosťou utajiť. Zároveň vedenie štátu nebolo pripravené ukázať politickú spoluzodpovednosť za vytváranie bezpečnostného prostredia pre Európu a pre štát, ktorý títo vojaci reprezentovali.
Naša republika sa navonok prezentuje dvoma odlišnými spôsobmi. Prostredníctvom svojich ozbrojených síl ako súčasť spojeneckého spoločenstva a prostredníctvom vlády ako krajina, ktorá sa od rovnakého politického rámca dištancuje. Inak povedané, vojenská a politická reprezentácia štátu nepôsobia v súlade, ale protirečivo.
Rozdiel medzi Prahou a Bratislavou dnes nespočíva v odlišnom pohľade na pomoc Ukrajine. Spočíva v chápaní suverenity. Česká vláda ju vníma ako právo sedieť pri stole a ovplyvňovať rozhodnutia. Slovenská vláda ako právo nechať svoju stoličku prázdnu a čakať na rozhodnutia iných.
Prázdna stolička však v medzinárodnej politike nebýva symbolom nezávislosti. Je iba symbolom strácajúceho sa vplyvu.
