Titulky správ prichádzajú a odchádzajú. Včera Taiwan, dnes Hormuzský prieliv, zajtra čipy, alebo podmorské káble. Pod nimi však ostáva niečo trvalejšie: logika moci. Tá sa za posledných sedemdesiat rokov takmer nezmenila. V niektorých ohľadoch je ešte staršia.
Pomenujme si to bez zbytočných fráz. Pravidlá nie sú nové. Používali sa už počas studenej vojny a niektoré ešte skôr. Zmenil sa iba spôsob ich uplatnenia. Už nestačia tanky a rakety. Dnes rozhodujú spravodajské služby, ekonomický nátlak, technológie, kybernetické schopnosti a kontrola nad strategickými úzkymi hrdlami.
Do Pekingu a Moskvy na vojenskú prehliadku áno, ale do Paríža nie - ďalšia premrhaná príležitosť vymaniť sa z izolácie - KOMENTÁR
Veľmoci si to veľmi dobre uvedomujú. Spojené štáty, Čína, Rusko – všetci hrajú tú istú starú hru, len s inými nástrojmi. Sankcie sa stali zbraňou. Polovodiče a dátové centrá novými hranicami. Kyberútok dokáže ochromiť krajinu bez jediného výstrelu. A úzke hrdlá – prielivy, káble, suroviny, logistické uzly – určujú, kto dýcha a kto sa dusí.
Už som o tom písal po vystúpení Marka Carneyho v Davose. Kanadský premiér povedal nahlas to, čo mnohí vedeli a málokto chcel počuť: pravidlami riadený medzinárodný poriadok sa rozpadá. Silní robia, čo chcú. Slabší trpia. Svet sa nezrútil v apokalyptickom výbuchu. Zrútil sa ticho – cez ekonomické závislosti, digitálne siete a kontrolu nad kľúčovými technológiami, bez ktorých moderná spoločnosť prestáva fungovať.
A my? My sa stále tvárime, že stačí byť spoľahlivým členom spoločenstva. Že inštitúcie nás ochránia. Že opakovaním fráz o pravidlách zachováme poriadok, ktorý veľmoci už dávno používajú len vtedy, keď im to vyhovuje.
V tejto hre nerozhodujú hodnoty. Rozhoduje sila a znalosť toho, kde sú úzke hrdlá – a schopnosť ich buď brániť, alebo využiť.
Slovensko nie je veľmoc. Ani Kanada, ani Austrália, ani väčšina európskych krajín. Pre nás, menšie krajiny, toto nie je teoretická debata. Je to krutá realita, v ktorej žijeme. Je to podmienka existencie. Svet sa delí na tých, ktorí sedia pri stole, a tých, ktorí sú na jedálnom lístku. Preto potrebujeme hustú sieť spojenectiev, skutočnú odolnosť a koniec sebaklamov. Koniec predstavy, že svet stále funguje podľa pravidiel, ktoré sme si napísali v roku 1945.
Pravidlá sa nemenia. Menia sa len nástroje. A kým si to neuvedomíme, budeme sa znova a znova čudovať, keď silní urobia to, čo chcú.
Myslím, že nastal čas prestať snívať o starom poriadku. A začať stavať taký, v ktorom nebudeme len pozorovateľmi.
