V utorok sa v priestoroch Prezidentského paláca odohrala jedna z tých tichých, no významných udalostí, ktoré hovoria o charaktere národa viac než mnohé slávnostné prejavy. Prezident Slovenskej republiky prijal členov slovenského MUSAR tímu a podporný realizačný tím, ktorý stál za celou humanitárnou misiou do zemetrasením zasiahnutej Venezuely.
Keď prednostovia útočia na samosprávy - KOMENTÁR
Nie, nebolo to len formálne podanie rúk. Je to uznanie ľuďom, ktorí pred niekoľkými dňami nastúpili do lietadla a odleteli na druhý koniec sveta, aby v sutinách hľadali zvyšky nádeje. A za nimi stáli ďalší – neviditeľní hrdinovia koordinácie: experti zo Sekcie krízového riadenia Ministerstva vnútra SR, piloti a technici Leteckého útvaru MV SR a diplomati z Oddelenia krízového riadenia Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.
V ich spoločnom úsilí sa zhmotnilo niečo vzácne: schopnosť malého štátu reagovať rýchlo, profesionálne a s ľudskou tvárou. Keď sa zrútili domy v ďalekej krajine, Slovensko neposlalo len technickú a materiálnu pomoc. Poslalo ľudí. Poslalo srdce. V dobe, keď sa svet čoraz viac uzatvára do seba a solidarita sa stáva vzácnosťou, takéto misie pripomínajú základnú pravdu – že sme všetci na jednej planéte a bolesť jedných sa dotýka aj druhých. A že skutočná veľkosť sa neprejavuje hlasitosťou, ale ochotou pomôcť.
Tieto momenty nám zároveň pripomínajú, že investície do krízového riadenia, do ľudí a do medzinárodnej spolupráce nie sú nákladom, ale najrozumnejšou poistkou našej vlastnej bezpečnosti a dôstojnosti. Lebo svet, v ktorom dokážeme pomáhať druhým, je svetom, v ktorom môžeme s väčšou istotou očakávať pomoc aj my, keď ju raz budeme potrebovať. Slovensko dnes opäť ukázalo, že vie byť krajinou, ktorá nielen berie, ale aj dáva.
A to je odkaz, ktorý si zaslúži byť vyslovený nahlas.
