Keď človek prvýkrát vstúpi do Malej pevnosti v Terezíne, neudrie ho do očí hrôza. Práve naopak. Pokojné nádvorie, hrubé tehlové múry, zeleň na valoch a štebot lastovičiek. Len ťažko si predstaviť, že tu prežívalo svoje utrpenie tisíce ľudí. Sprievodca sa na chvíľu zastaví pred vstupnou bránou a položí jednoduchú otázku. „Viete, kto vlastne Terezín postavil?“ Mnohí návštevníci automaticky odpovedajú, že nacisti. No nie je to tak.
„Pevnosť vznikla ešte za čias habsburskej monarchie. Dal ju postaviť cisár Jozef II. a pomenoval ju po svojej matke Márii Terézii. Mala chrániť severnú hranicu monarchie pred Pruskom. Zaujímavé je, že Prusi na Terezín nikdy nezaútočili. Ako vojenská pevnosť teda nikdy nesplnila svoj pôvodný účel,“ vysvetľuje sprievodca. Osud však rozhodol, že o viac ako sto rokov neskôr sa pevnosť zapíše do dejín úplne inak.
Miesto, ktoré si ľudia často zamieňajú
Terezín si mnohí automaticky spájajú s koncentračným táborom. Ani to však nie je celkom správne. Počas druhej svetovej vojny boli jeho dve časti rozdelené podľa úplne odlišných úloh. Veľká pevnosť a dnešné mesto Terezín sa zmenila na židovské geto, cez ktoré prešli desaťtisíce ľudí smerujúcich do vyhladzovacích táborov. Malá pevnosť sa stala väznicou pražského gestapa určenou predovšetkým pre odbojárov, politických väzňov, partizánov či vojnových zajatcov.
„O Terezíne sa často píše ako o koncentračnom tábore. Oficiálne však nikdy nebol koncentračným táborom. Bola tu väznica gestapa a vedľa židovské geto. V bežnej reči sa to často zjednodušuje, ale historicky je medzi tým rozdiel,“ upozorňuje sprievodca. Práve tým sa Terezín odlišoval od miest ako Auschwitz či Dachau.
Zámok nad priepasťou: Miesto, ktoré malo zmiznúť z mapy, dnes rozpráva jeden z najsilnejších príbehov strednej Európy - FOTO
Prvá zastávka väzňov
Administratívne nádvorie dnes pôsobí nenápadne. Kedysi však bolo prvým miestom, kde väzni po príchode pochopili, že ich život sa navždy zmení. Najprv registrácia. Potom odovzdanie civilného oblečenia. Následne pridelenie väzenskej uniformy. Málokto pritom vie, že na začiatku vojny väzni nenosili známe pruhované oblečenie. „Používali sa staré vojenské uniformy, často ešte z prvej svetovej vojny. Až neskôr mohli niektorí väzni nosiť aj svoje civilné šaty,“ vysvetľuje sprievodca.
Takmer všetci museli pracovať. Nie preto, aby si odpykali trest. Ale preto, že práceschopný človek mal pre nacistický režim hodnotu. „Väčšina väzňov pracovala mimo pevnosti v okolitých továrňach. Kým bol človek schopný pracovať, malo pre nacistov zmysel ho živiť. Chorí, starí alebo malé deti boli prví, ktorých sa zbavovali,“ opisuje sprievodca.
Muž, ktorého sa báli aj vlastní
Jednou z najtemnejších postáv Terezína bol veliteľ Malej pevnosti Heinrich Jöckel. Na prvý pohľad obyčajný dôstojník SS. V skutočnosti fanatický nacista, ktorý sa osobne zúčastňoval výsluchov a podľa historikov niekoľkých väzňov počas nich ubil na smrť. „Bol to človek, ktorý sám rád vypočúval väzňov. Vieme, že niekoľko ľudí počas výsluchov umlátil na smrť,“ hovorí sprievodca. Keď sa vojna blížila ku koncu, Jöckel pochopil, že nacistické Nemecko prehráva. Z Terezína utiekol ešte pred príchodom spojencov. Spravodlivosti však neunikol. Po zadržaní v Bavorsku bol vydaný späť do Československa, súdený v Litoměřiciach a v roku 1946 popravený.
Brána, ktorá klamala
Len niekoľko krokov ďalej stojí najznámejší symbol Malej pevnosti. Brána s nápisom Arbeit macht frei. Práca oslobodzuje. Tri slová, ktoré dnes pozná celý svet. „Bol to psychologický nátlak. Cynický slogan, ktorý nacisti používali vo viacerých táboroch. Nemal nič spoločné s realitou,“ pripomína sprievodca.
Za bránou nasledoval každodenný život väzňov.
Budíček o pol šiestej ráno.
Rozdelenie do pracovných skupín.
Večerné sčítanie.
Balíčky z domu podliehali prísnej kontrole. Ak sa dozorcovi zapáčilo jedlo či oblečenie, jednoducho si ich nechal.
Ako vyzerala cela pre sedemdesiat ľudí
Najväčší šok čaká návštevníkov vo chvíli, keď vstúpia do jednej z veľkých ciel. Nie je veľká. Dnes pôsobí stiesnene už pre skupinu turistov. Počas vojny v nej však bývalo aj sto ľudí. Na začiatku vojny ich bolo približne štyridsať. Po atentáte na Reinharda Heydricha sa počet väzňov dramaticky zvýšil. „Od leta 1942 tu bývalo šesťdesiat až sedemdesiat väzňov. Na konci vojny aj okolo stovky, niekde sa uvádza dokonca stodvadsať ľudí na jednej cele,“ vysvetľuje sprievodca.
Na všetkých pritom pripadal jediný záchod. Paradoxne však podľa sprievodcu nebol najväčším problémom. „Ľudia dostávali tak málo jedla a vody, že väčšinou ani nepotrebovali chodiť na toaletu. Organizmus spotreboval všetko pri ťažkej fyzickej práci.“ Oveľa horšími nepriateľmi boli vši, blchy a choroby. Tuberkulóza. Žltačka. Tyfus. Práve tie pripravili o život tisíce ľudí.
Paradox, ktorý návštevníkov prekvapí
Sprievodca upozorňuje na zaujímavý detail. Hoci boli podmienky v Malej pevnosti strašné, v jednom smere mali väzni výhodu oproti mnohým nacistickým táborom. Masívne múry pevnosti. „Nechcem, aby to vyznelo, že sa tu ľudia mali dobre. To vôbec nie. Ale oproti dreveným barakom v koncentračných táboroch tu bolo v lete chladnejšie a v zime teplejšie. Múry majú skoro meter a nad nami sú dva metre zeme. Tá izolácia funguje dodnes,“ hovorí sprievodca. Stačí vojsť dovnútra počas horúceho letného dňa. Rozdiel teplôt pocíti každý.
Samotka ako psychologická zbraň
Jedným z najdesivejších miest Malej pevnosti sú samotky. Malé, tmavé priestory bez svetla. Práve sem gestapo zatváralo väzňov pred výsluchmi. Nie na deň. Niekedy aj na niekoľko týždňov. „Na oknách boli zvonku okenice, takže vo vnútri bola úplná tma. Keď človek po dvoch či štyroch týždňoch vyšiel na svetlo, často už netušil, kde je. Potom sa priznal prakticky ku všetkému,“ opisuje sprievodca jednu z psychologických metód gestapa.
Tu zomrel muž, ktorý zmenil dejiny sveta
Práve jedna zo samotiek, cela číslo 1, ukrýva meno, ktoré poznajú učebnice dejepisu. Gavrilo Princip.
Bosniansky Srb, ktorý 28. júna 1914 zastrelil následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželku Žofiu. Atentát sa stal bezprostrednou zámienkou na vypuknutie prvej svetovej vojny. Len málokto však vie, že posledné roky života strávil práve v Terezíne. „Do Terezína ho poslali preto, že to bola najsevernejšia pevnosť monarchie. Báli sa, že keby bol bližšie k Srbsku, mohli by sa ho pokúsiť oslobodiť. Na Balkáne bol hrdinom už vtedy a je ním dodnes,“ vysvetľuje sprievodca. V cele číslo jeden prežil dva roky. Napokon ochorel na kostnú tuberkulózu. V apríli 1918 zomrel v terezínskej nemocnici. Dodnes sem prichádzajú delegácie zo Srbska, aby si jeho pamiatku uctili.
Milada Horáková prežila nacistov, no nie komunistov
Počas prehliadky sa návštevníci zastavia pri ďalšom mene, ktoré dodnes symbolizuje odvahu. Milada Horáková. Právnička, politička, odbojárka a žena, ktorá sa odmietla vzdať svojich hodnôt ani pod tlakom dvoch totalitných režimov. V Malej pevnosti bola väznená od roku 1942. V rovnakej cele ako Gavrilo Princip strávila len niekoľko dní, neskôr ju premiestnili medzi ďalšie väzenkyne. Celkovo tu prežila dva roky. Počas pobytu pomáhala ako vedúca ošetrovne, starala sa o choré spoluväzenkyne a napriek vlastnému utrpeniu sa snažila dodať ostatným nádej. „Bola väznená gestapom a dočkala sa konca vojny. Paradoxne ju nakoniec odsúdili komunisti vo vykonštruovanom procese,“ pripomína sprievodca.
Jej príbeh patrí medzi najtragickejšie v československých dejinách. Hoci prežila nacistické väzenie, o niekoľko rokov neskôr ju čakal ďalší nespravodlivý proces. V roku 1950 bola popravená po jednom z najznámejších politických procesov komunistického režimu. Len málokto pritom vie, že o jej život prosili svetové osobnosti. „Dochoval sa napríklad telegram Alberta Einsteina. Napísal, že je hlboko presvedčený, že si zaslúži žiť,“ hovorí sprievodca. Aj jej posledné želanie hovorí veľa o tom, akou osobnosťou bola. Nežiadala milosť. Neprosila o život. Najviac jej záležalo na tom, aby sa zachovali listy, ktoré napísala svojej dcére.
Nemáte radi davy? Navštívte 9 opustených miest, kde niet ani živej duše. Jedno je aj pri Slovensku!
Sprchy, ktoré neboli plynovou komorou
Jednou z miestností, pri ktorej sa návštevníci často zastavia s neistotou, sú sprchy. Filmy a fotografie z nacistických táborov vytvorili predstavu, že každá spoločná sprcháreň znamenala plynovú komoru. V Terezíne to tak nebolo. Sprchy slúžili na odvšivovanie väzňov. Uniformy sa dezinfikovali horúcou parou a väzni sa medzitým museli osprchovať. Dôvod bol jednoduchý – po tom, čo sa viacerí dozorcovia nakazili týfusom, začali sa obávať o vlastné zdravie. Aj tu však krutosť dostávala inú podobu. Počas zimy museli väzni odchádzať zo sprchy v mokrom oblečení priamo do mrazu. Mnohí dostali zápal pľúc. Nie všetci ho prežili.
Choroba bola často rozsudkom smrti
Na prvý pohľad nenápadná maródka ukrýva ďalší paradox. Väzni sa báli priznať, že sú chorí. Dôvod bol jednoduchý. Chorý človek nevládal pracovať. A ten, kto nepracoval, sa stával pre nacistov zbytočným. „Keď odchádzal transport, často sa ako prvých zbavovali práve práceneschopných väzňov,“ vysvetľuje sprievodca. Napriek tomu medzi väzňami fungovala mimoriadna solidarita. Lieky sa do pevnosti pašovali z okolitých tovární, kde väzni pracovali spolu s civilnými robotníkmi. Niektorí dozorcovia to dokonca tolerovali. Nie zo súcitu. Aj oni totiž lieky potrebovali. Vznikla tak zvláštna dohoda, ktorá pomohla zachrániť nejeden život.
Dokonalá kulisa nacistickej propagandy
Ak existuje kapitola dejín Terezína, ktorá dodnes vyvoláva otázniky, je to návšteva Medzinárodného Červeného kríža v júni 1944. Nacisti svet neoklamali náhodou. Pripravovali sa celé týždne. Budovy dostali nové fasády. Na námestí vznikli obchody, kaviareň aj banka. Hrala hudba. Na dvore futbal. Vybraní väzni dostávali viac jedla, nemuseli pracovať a dokonca ich posielali opaľovať sa, aby vyzerali zdravo.
„Námestie vyzeralo možno lepšie ako dnes. Delegácia však strávila v Terezíne štyri hodiny, z toho dve hodiny obedovala. Samotná kontrola trvala menej ako dve hodiny a išla presne po trase, ktorú nacisti pripravili,“ opisuje sprievodca. Výsledok? Delegácia odchádzala s presvedčením, že podmienky v Terezíne nie sú také zlé, ako sa hovorí. Propaganda zvíťazila. Aspoň na čas.
Jediný úspešný útek
Počas celej existencie nacistickej väznice sa podaril len jeden naozaj úspešný útek. Stalo sa to v noci z 5. na 6. decembra 1944. Traja mladí členovia západočeského odboja využili daždivé počasie. Využili, že múr na tomto mieste mal tvar písmena A, skĺzli sa po ňom a dopadli do bahna, ktoré stlmilo ich pád. Dážď zároveň zmyl pachové stopy, takže po nich nebolo možné nasadiť psy. „Myslím si, že prežili aj preto, že bol december 1944. Nacisti už mali úplne iné starosti ako naháňať troch utečencov,“ zamýšľa sa sprievodca. Približne 250 kilometrov prešli pešo až do západných Čiech. Všetci traja sa dožili konca vojny.
Nie každý príslušník SS bol rovnaký
História sa často delí na dobro a zlo. V Terezíne však sprievodca upozorňuje aj na menej známe príbehy. Spomína dôstojníka SS Theodora Hohausa. Nikdy nikomu neublížil. Naopak. Raz prichytil deti, ako hádzali cez múr jablká väzňom. Dal im niekoľko faciek. Nie preto, že by ich nenávidel. Ale preto, že vedel, že keby ich videl niekto iný, zastrelili by ich. „Babička mojej manželky bola medzi nimi. Celý život si pamätala, ako ju tie facky boleli. Až neskôr pochopila, že jej tým zachránil život,“ rozpráva sprievodca. Po vojne Hohausa súdili. Bývalí väzni však svedčili v jeho prospech. Bol oslobodený a ešte dlhé roky žil v Československu.
Úplným opakom bol veliteľ Heinrich Jöckel. Podľa sprievodcu išlo o fanatika, ktorý svoju moc využíval s mimoriadnou brutalitou. „Vyučil sa písmomaliarom a nacisti mu prepožičali hodnosť podplukovníka a zverili mu takéto dôležité zariadenie. On im bol za to nesmierne vďačný, preto urobil pre nichvšetko.“
Popravisko, kde sa ozývalo ticho
Prehliadka sa končí na mieste, kde sa dnes zastaví každý. Bývalá vojenská strelnica. Počas vojny sa zmenila na popravisko. Práve tu bolo zastrelených približne tristo ľudí. Najväčšia poprava sa odohrala 2. mája 1945. Len niekoľko dní pred koncom vojny. Za jediný deň nacisti zastrelili 52 väzňov.
Dnes tu stojí pôvodná šibenica. Okolo nej vládne ticho. Také, ktoré návštevníci len ťažko narúšajú slovami.
Národný cintorín pripomína tisíce obetí
Len pred vstupom do Malej pevnosti sa nachádza Národný cintorín. Na prvý pohľad pôsobí pokojne. Biele náhrobky. Kríž. Stromy. V skutočnosti ide o jedno z najväčších pietnych miest v Česku. Odpočíva tu približne desaťtisíc obetí Malej pevnosti, terezínskeho geta, litoměřického koncentračného tábora aj transportov smrti. Mnohé náhrobky nesú iba čísla, pretože totožnosť obetí sa už nikdy nepodarilo zistiť. Každý rok sa tu koná Terezínska tryzna, na ktorú prichádzajú diplomati, historici aj poslední preživší. Ich počet je však čoraz menší.
Vedeli ste, že…?
- Pod pevnosťou sa ukrýva približne 29 až 30 kilometrov podzemných chodieb a kasemát, verejnosti je sprístupnený len asi jeden kilometer.
- Na stavbe pevnosti pracovalo približne 15-tisíc robotníkov a spotrebovalo sa viac ako 300 miliónov tehál.
- Pruská armáda počas vojny v roku 1866 pevnosť nikdy nedobyla. Radšej ju obišla, pretože bola považovaná za takmer nedobytnú.
- Malou pevnosťou počas nacistickej okupácie prešlo približne 32-tisíc väzňov. Viac ako 2 600 z nich zahynulo priamo v Terezíne.
- Väzni z Terezína vybudovali tajné podzemné továrne Richard I a Richard II pri Litoměřiciach, kde následne vyrábali súčiastky pre nemecký zbrojársky priemysel.
Terezín je pripomienkou, na ktorú nesmieme zabudnúť
Odchod z Malej pevnosti je zvláštny. Človek vychádza tou istou bránou, ktorou kedysi prichádzali väzni. Dnes je za ňou parkovisko, turisti…. Avšak, keď urobíte pár krokov, uvedomíte si, aké máte šťastie. Šťastie, že žijete v tejto dobe.
Do Terezína sa nechodí za senzáciou. Je to miesto, ktoré pripomína, kam môže viesť fanatizmus, nenávisť a zneužitie moci. Zároveň ukazuje aj druhú stránku ľudskej povahy – odvahu, solidaritu a schopnosť zachovať si dôstojnosť aj v podmienkach, kde sa zdala byť beznádejne stratená.
