Keď človek prvýkrát zazrie najväčšieho pavúka žijúceho na Slovensku, môže zostať poriadne prekvapený. Strehúň škvrnitý má mohutné ochlpené telo, silné nohy a vzhľadom pripomína exotické tarantuly. Napriek svojim rozmerom však nepatrí medzi živočíchy, ktoré by pre človeka predstavovali vážne nebezpečenstvo.
Strehúň škvrnitý, latinsky Lycosa singoriensis, je prirodzenou súčasťou slovenskej fauny. Vyhľadáva najmä teplé nížinné oblasti, kde si v pôde buduje hlboké nory. Počas dňa žije skryto a na lov sa vydáva predovšetkým po zotmení. Pozoruhodný je nielen svojou veľkosťou, ale aj nezvyčajnou starostlivosťou o potomstvo. Samica totiž po vyliahnutí nosí mláďatá priamo na chrbte.
Strehúňa škvrnitého si môžete pozrieť aj v tomto videu:
Je najväčším pavúkom na Slovensku
Strehúň škvrnitý sa považuje za najväčší druh pavúka prirodzene sa vyskytujúci na území Slovenska. Samice sú mohutnejšie než samce a dĺžka ich tela môže dosiahnuť približne 3 až 3,5 centimetra.
Ak sa započítajú aj nohy, veľké jedince môžu mať celkové rozpätie okolo 7 centimetrov. Na internete sa niekedy objavujú údaje o osem- až desaťcentimetrových pavúkoch, tie však často vychádzajú iba z odhadu alebo nepresného merania. Odborné údaje pri stredoeurópskych jedincoch hovoria o veľkosti približne 7 centimetrov vrátane nôh.
Jeho telo je robustné a pokryté chĺpkami. Sfarbenie sa pohybuje od sivohnedých až po tmavohnedé odtiene. Na tele má kresbu, vďaka ktorej dokáže dobre splynúť s pôdou a suchšou vegetáciou.
Práve veľkosť, ochlpenie a silné končatiny spôsobujú, že ľuďom pripomína tarantulu. V skutočnosti však nepatrí medzi veľké tropické pavúky z čeľade Theraphosidae. Je zástupcom čeľade strehúňovitých, ktorej členovia sú známi aktívnym spôsobom lovu.
Na Slovensku obýva najmä teplé nížiny
Strehúň škvrnitý je teplomilný druh spojený s otvorenými nížinnými biotopmi. Na Slovensku vyhľadáva predovšetkým teplé lokality v južných častiach krajiny. Vhodné prostredie môže nájsť na suchých trávnatých plochách, stepných stanovištiach, sprašových svahoch, piesočnatých miestach či na zatrávnených riečnych hrádzach.
Dôležitá je preňho pôda, do ktorej si dokáže vyhĺbiť podzemný úkryt. Nemusí ísť výlučne o piesok alebo spraš. Pavúk môže využiť rôzne typy nespevnených pôd, pokiaľ mu umožňujú vybudovať dostatočne pevnú noru.
Historické údaje hovoria, že v roku 1920 bol zaznamenaný pri obci Ždaňa neďaleko Košíc. Išlo o prvé známe pozorovanie druhu severne od Dunaja na území Slovenska. Neskôr ho odborníci zaznamenali aj na ďalších teplých lokalitách.
Slovenskí vedci ho označujú za významnú súčasť našej pavúčej fauny a jeho výskyt naďalej skúmajú. Odborné práce potvrdzujú, že osídľuje prevažne teplé nížinné biotopy. Pozorovania zároveň naznačujú, že sa jeho rozšírenie môže meniť.
Nemožno to však vysvetľovať iba rastúcimi teplotami. O tom, či sa na konkrétnom mieste udrží, rozhoduje aj vhodná pôda, výška a hustota vegetácie, spôsob využívania krajiny či dostatok koristi.
V domácnostiach sa bežne neusádza
Napriek svojim rozmerom žije strehúň veľmi nenápadne. Väčšinu času trávi v podzemnom úkryte, a preto ho veľká časť ľudí nikdy neuvidí. Ani v oblastiach, kde sa vyskytuje, nemusí byť jednoduché odhaliť jeho prítomnosť.
Nie je typickým domácim pavúkom. Ľudské príbytky mu neposkytujú podmienky, ktoré potrebuje na bežný spôsob života. Vyhľadáva predovšetkým otvorené priestranstvá s vhodnou pôdou, kde si môže vybudovať noru.
Častejšie si možno všimnúť dospelé samce, ktoré v období rozmnožovania opúšťajú svoje úkryty a vydávajú sa hľadať samice. Aj vtedy sa však človeku spravidla snažia vyhnúť.
Nestavia siete na chytanie koristi
Strehúň škvrnitý sa správa inak než križiaky a ďalšie pavúky, ktoré si medzi rastlinami stavajú veľké lapacie siete. Korisť nechytá do pavučiny, ale aktívne ju vyhľadáva alebo na ňu číha v blízkosti svojho úkrytu.
Pri orientácii využíva zrak aj schopnosť zachytiť vibrácie z okolia. Keď sa korisť dostane na dosah, pavúk rýchlo zaútočí a uchopí ju hryzadlami. Jedom ju znehybní a následne skonzumuje.
Živí sa predovšetkým hmyzom a ďalšími bezstavovcami primeranej veľkosti. Rovnako ako ostatné pavúky tak pomáha regulovať ich početnosť a tvorí prirodzenú súčasť potravových vzťahov v krajine.
Jeho názov odkazuje práve na aktívny spôsob života. Strehúne patria medzi lovcov, ktoré sa pri získavaní potravy nespoliehajú na veľké pavučinové pasce.
Väčšinu života trávi pod zemou
Strehúň si v pôde vyhrabáva takmer zvislú noru. Tá môže siahať do hĺbky niekoľkých desiatok centimetrov. Vnútorné steny spevňuje pavučinovými vláknami, ktoré pomáhajú udržiavať tvar úkrytu.
Nejde o lapaciu pavučinu určenú na chytanie hmyzu. Vlákna slúžia najmä ako výstelka a spevnenie nory. Pavúk je v nej chránený pred vysychaním, nepriaznivým počasím aj prirodzenými nepriateľmi.
Počas dňa zostáva zväčša v úkryte alebo sa zdržiava pri jeho vchode. Aktívnejší býva najmä po zotmení, keď sa vydáva na lov. Skrytý nočný spôsob života je ďalším dôvodom, prečo ho ľudia pozorujú pomerne zriedkavo.
Samica nosí kokon aj čerstvo vyliahnuté mláďatá
K najzaujímavejším prejavom strehúňov patrí ich starostlivosť o potomstvo. Samica vytvorí guľovitý kokon s vajíčkami, ktorý pripevní k snovacím bradavkám na konci zadočka. Nenechá ho teda ukrytý na jednom mieste, ale prenáša ho so sebou.
Takýmto spôsobom vajíčka chráni a dokáže pre ne vyhľadávať vhodné podmienky. Keď sa mláďatá začnú liahnuť, samica im pomôže dostať sa z kokónu. Drobné pavúčatá následne vylezú na jej telo a usadia sa na chrbte.
Samica môže prenášať desiatky mláďat naraz. Zostávajú pri nej určitý čas, kým sa postupne nerozptýlia do okolia a nezačnú žiť samostatne. Matka ich priamo nekŕmi, no prenášanie na chrbte im v najzraniteľnejšom období poskytuje ochranu.
Pohľad na veľkého pavúka pokrytého množstvom drobných mláďat môže pôsobiť strašidelne. Z biologického hľadiska však ide o pozoruhodnú formu rodičovskej starostlivosti, ktorá je pre strehúňovité pavúky charakteristická.
Uhryznúť môže, človeka však neloví ani neprenasleduje
Rovnako ako väčšina pavúkov aj strehúň škvrnitý má jedové žľazy. Jed používa na znehybnenie svojej prirodzenej koristi. Samotná skutočnosť, že ho má, však neznamená, že predstavuje vážne nebezpečenstvo pre človeka.
Vďaka veľkým hryzadlám môže pri obrane prekonať ľudskú pokožku. Uhryznutie preto môže byť bolestivé a môže po ňom vzniknúť miestne začervenanie alebo opuch. Tento druh sa však nepovažuje za zdravotne významne nebezpečného pavúka.
Reakcia organizmu môže byť u každého človeka odlišná, preto nemožno intenzitu uhryznutia presne prirovnať k bodnutiu konkrétneho druhu hmyzu. Miesto treba umyť, udržiavať čisté a sledovať jeho stav.
Ak by sa objavili ťažkosti s dýchaním, rozsiahly opuch, výrazná nevoľnosť, silná neustupujúca bolesť alebo iné celkové príznaky, je potrebné vyhľadať lekársku pomoc. Takýto postup je vhodný pri akejkoľvek vážnejšej reakcii na uhryznutie alebo bodnutie živočíchom.
Strehúň človeka aktívne nenapáda a nepovažuje ho za korisť. Pri stretnutí sa zvyčajne pokúsi uniknúť alebo ukryť. Uhryznúť môže najmä vtedy, keď ho niekto vezme do ruky, pritlačí alebo mu zabráni v úniku.
Stretnutie s ním je skôr vzácnym zážitkom
Strehúň škvrnitý môže svojím vzhľadom vyvolávať rešpekt, no nie je dôvodom na paniku. Vo voľnej prírode má dôležité miesto a najlepšie je nechať ho nerušene pokračovať v jeho prirodzenom správaní.
Ak sa objaví na nevhodnom mieste, netreba ho chytať holými rukami ani zabíjať. Možno ho opatrne prikryť dostatočne veľkou nádobou, podsunúť pod ňu pevný papier alebo kartón a premiestniť pavúka na bezpečné miesto. Pri veľkom alebo neistom jedincovi je rozumnejšie požiadať o pomoc človeka, ktorý má skúsenosti s bezpečným určovaním a premiestňovaním pavúkov.
Najväčší slovenský pavúk síce na prvý pohľad pripomína obyvateľa vzdialených tropických krajín, v skutočnosti je súčasťou našej prírody. Väčšinu života trávi skryto pod zemou, loví drobné bezstavovce a človeku sa usiluje vyhnúť. Náhodné stretnutie s ním je preto skôr zaujímavým prírodovedným zážitkom než skutočnou hrozbou.
