Slovenská delegácia sa vrátila spokojná zo stretnutia vrcholných predstaviteľov členských štátov NATO, ktorý bol 36. v histórii tejto organizácie kolektívnej bezpečnosti a 11. počas nášho členstva v nej.
Podľa prezidenta Petra Pellegriniho bol samit v tureckom hlavnom meste konštruktívny. Aliancia ukázala jednotu, čo bolo jedným z cieľov. Poukázal na to, že Slovensko nemalo žiadny problém vzhľadom na svoj plán do roku 2035 dávať na obranu päť percent hrubého domáceho produktu ročne.
Rozvoj obranného priemyslu
Za bezproblémový prezentoval tiež prístup jeho delegácie k spoločnému balíku vojenskej pomoci Ukrajine. S uspokojením sa odvolal na to, že aj česká vláda Andreja Babiša využila formálnu možnosť nepodieľať na ďalších finančných príspevkoch ani pôžičkách určených na vojenskú pomoc Ukrajine a teda slovenský postoj nebol vôbec osamotený.
Prezident Pellegrini po samite v Ankare vyhlásil, že Slovensko patrí medzi spoľahlivých spojencov NATO - VIDEO
Pochválil sa tiež tým, že v situácii, keď navyšovanie obranných výdavkov vyžaduje mať výrobné kapacity, ktoré tie zdroje dokážu absorbovať, „Slovensko masívne investovalo do rozvoja obranného priemyslu v posledných rokoch, čo prináša dnes už naozaj enormné výsledky.“
Oznámil tiež, že za SR na summite prezentoval aj potrebu zvýšiť počet vojakov ako súčasť projektu Národných obranných síl. Podľa ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Juraja Blanára samit NATO potvrdil pevné ukotvenie Slovenska v tomto spoločenstve: „Slovensko je pevnou a aktívnou súčasťou Aliancie a plníme si naše záväzky.“
Slová Fica a záverečné vyhlásenie NATO
Lenže politický odkaz, ktorý zo Slovenska smeroval do Ankary pred začiatkom stretnutia vrcholných predstaviteľov Aliancie, bol celkom iný. V predvečer samitu premiér Robert Fico v prejave k štátnemu sviatku sv. Cyrila a Metoda na Devíne obvinil európske elity že „stavajú náš spoločný európsky dom na jednu kartu – konfrontáciu a rusofóbiu.“
Podľa neho „Európa prežije len vtedy, ak sa spojí východ a západ.“ Čiže Európska únia s Ruskom (a ním pohltenou Ukrajinou?). Inak sa to s porozumením čítať nedá. A Slovensko má podľa predsedu slovenskej vlády byť mostom medzi Východom a Západom. Tak prezentoval geopolitiku päť a pol miliónového štátu nielen svojim spoluobčanom, ale aj našim spojencom v NATO a EÚ.
O deň neskôr však slovenská delegácia bez výhrad podpísala záverečné vyhlásenie NATO, ktoré označuje Ruskú federáciu „za dlhodobú hrozbu pre euroatlantickú bezpečnosť a stabilitu“, a potvrdzuje pokračovanie „neochvejnej podpory pre Ukrajinu pri jej obrane slobody, suverenity a teritoriálnej integrity“ pred ruskou agresiou. Podporu tomuto vyhláseniu dohodol prezident s premiérom na schôdzke pred odletom do Ankary. Robert Fico teda navrhol spojencom, že Slovenská republika budeme mostom k tejto dlhodobej hrozbe.
Ťažko si predstaviť plastickejší príklad rozdielu medzi politickou rétorikou určenou vlastným voličom a politickými vyhláseniami a reálnymi rozhodnutiami určenými spojencom.
Ak to nenazveme politickou schizofréniou, vyjde nám iba to, že ide buď o cynické pokrytectvo, alebo, čo je ešte horšie, vedomé klamanie spojencov o skutočných zámeroch vlády v jej politike voči Rusku. Lebo také správanie sa vlády členského štátu NATO a EÚ, ako predvádza súčasná vládnuca garnitúra, slúži iba záujmom revizionistickej a imperialistickej Ruskej federácie. Prinajmenšom v jej propagande ospravedlňujúcej Putinov zločin proti mieru v Európe.
Ukrajina prispieva k transatlantickej bezpečnosti
Inak povedané, 4. Ficova vláda podpisuje dokumenty, ktorých základný politický zmysel a logiku doma spochybňuje. Z toho vypláva celý rad paradoxov. Tvrdí, že konflikt na Ukrajine nemá vojenské riešenie, no ani raz nekritizovala prezidenta Putina, ktorý už viac ako rok od nástupu prezidenta Trumpa s jeho mierovými snahami odmieta sadnúť si za rokovací stôl s prezidentom Zelenským, lebo je presvedčený, že všetky ciele „špeciálnej vojenskej operácie“ možno a treba vojenskou silou dosiahnuť.
To predsa Putin odmieta diplomaciu a namiesto kompromisov už viac ako štyri roky predkladá napadnutému štátu a medzinárodnému spoločenstvu ultimáta. Napriek tomu od slovenskej politickej reprezentácie počúvame, že to Európska únia je zodpovedná za zabíjanie Slovanov, lebo pokračuje v pomoci brániacej sa Ukrajine.
Slovenská delegácia v Ankare súhlasila so záverom, že „Ukrajina prispieva k transatlantickej bezpečnosti“ a že bezpečnosť Európy závisí aj od schopnosti Ukrajiny ubrániť sa ruskej agresii.
Premiér však v reakcii na samit vyhlásil, že slovenská delegácia prejavil „neoblomnú kultúru mieru a suverénnej slovenskej zahraničnej politiky“, lebo odmietla vojenskú finančnú pomoci Ukrajine. Teda ním vedená Slovenská republika chce využívať výhody kolektívnej obrany, ale odmieta solidárne prispieť k obrane štátu, ktorý dnes zadržiava ruskú vojenskú moc pred hranicami NATO.
Vzhľadom na len nedávno obnovenú spoluprácu vo formáte V4 a diskusie o perspektíve slovenského predsedníctva v nej stojí za to porovnať tento prístup s vyhlásením poľského premiéra Donalda Tuska: „Poľsko bude podporovať Ukrajinu v jej obrane proti ruskej agresii nielen z dôvodu slušnosti a solidarity, ale predovšetkým kvôli našej bezpečnosti a nášmu národnému záujmu.“ V tomto kontexte kritizoval opozičných politikov za rastúcu protiukrajinskú rétoriku.
To zvýrazňuje strategický paradox zahraničnej a bezpečnostnej politiky súčasne mocenskej garnitúry. Vláda opakovane zdôrazňuje, že chce mať za suseda stabilnú a demokratickú Ukrajinu. Ale odmieta uznať argument drvivej väčšiny spojencov, že to je možné dosiahnuť iba vtedy, ak Ukrajina dokáže odolať ruskej agresii, zostane suverénnym a nezávislým štátom a nestane sa povoľnou súčasťou rozšírenej sféry ruského vplyvu.
Miesto toho opakuje heslo „ani náboj na Ukrajinu“, ktorého posolstvo je zrejmé – prestaňme podporovať nášho východného suseda, ktorý sa už príliš dlho bráni, a donúťme ho tak, aby prijal Putinove ultimátum a konečne zavládol mier. Čo tam po tom, že výsledkom takéhoto mieru nemôže byť proklamovaná stabilná a demokratická Ukrajina na našich východných hraniciach, schopná sa postupne integrovať do EÚ.
Ďalší slovenský paradox
S touto „mierovou politikou“ je spätý aj ďalší slovenský paradox. Prezident Pellegrini oprávnene propagoval úspechy slovenského obranného priemyslu, ktorý patrí medzi najrýchlejšie rastúce v Európe. Je jedným z kľúčových dodávateľov 155 milimetrovej delostreleckej munície na Ukrajinu prostredníctvom komerčných kontraktov.
Ekonomická realita tak priamo popiera slogan „ani náboj na Ukrajinu“, na ktorom Robert Fico vyhral voľby a ktorým dodnes mobilizuje svoj proruský elektorát. S tým súvisí ďalší paradox. Rozhodujúca časť slovenskej zbrojárskej výroby je dnes súčasťou skupiny českého podnikateľa Michala Strnada.
Slovensko teda v Ankare na prvý pohľad nebolo problémovým spojencom. Nepokúsilo sa blokovať konsenzus, podporilo spoločné rozhodnutia a prezentovalo svoje obranné kapacity. Problém je inde. Slovenská vláda vedie dve zahraničné politiky. Jednu podpisuje na summitoch NATO a EÚ.
Druhú vykladá doma svojim voličom ako suverénnu a orientovanú na všetky štyri svetové strany. Čím väčší je rozdiel medzi nimi, tým menej dôveryhodná je slovenská politika navonok, tým slabší je jej reálny výtlak a rešpekt našej štátne reprezentácie medzi spojencami. Výsledkom tejto schizofrénie je najväčší rozklad zahraničnopolitického a bezpečnostného konsenzu v histórii samostatnej slovenskej štátnosti.
