Renomovaná observatórium Swift však nemá vlastný pohon, a tak pomaly, ale neúprosne padá do zemskej atmosféry. Ak by ľudstvo nezasiahlo, v priebehu pár mesiacov by zhorela na popol. NASA preto v spolupráci s ambicióznym startupom spúšťa bezprecedentnú záchrannú akciu. Štart je naplánovaný už na 27. júna 2026.
Vesmírny ďalekohľad Neil Gehrels Swift Observatory (Swift) vyrazil na obežnú dráhu ešte v novembri 2004. Odvtedy zachytil viac ako 2 000 gama zábleskov, vrátane toho historicky najsilnejšieho v roku 2022. Tieto záblesky vznikajú pri kolapse obrovských hviezd či zrážkach neutrónových hviezd, kedy sa do vesmíru chrlia nejtěžšie prvky periodickej tabuľky. Bez dát zo Swiftu by sme len ťažko chápali, ako vznikol vesmír, v ktorom žijeme.
Teraz však prebieha dramatický súboj s časom a gravitačným zákonom.
Hlavný nepriateľ: Nevyspytateľné Slnko a rozpadnutá izolácia
NASA vlani v septembri pridelila startupu Katalyst Space Technologies kontrakt v hodnote 30 miliónov dolárov na stavbu záchrannej lode. Viceprezident firmy Robert Lamontagne na tlačovej konferencii zažartoval, že ako americká firma chcú osláviť 250. výročie založení USA (ktoré pripadá práve na júl 2026) tak, že postavia funkčnú kozmickú loď za rekordných 250 dní.
Konštruktéri mali nôž na krku. Rýchlosť pádu družíc totiž drasticky ovplyvňuje slnečná aktivita. Ak je Slnko príliš aktívne, vrchné vrstvy zemskej atmosféry sa rozpínajú a začnú satelity brzdiť oveľa agresívnejšie. Inžinieri z Goddardovho strediska museli dokonca upraviť vedecký program Swiftu a nakloniť ho tak, aby kládol atmosfére čo najmenší aerodynamický odpor. Aj tak však majú čas len približne do septembra. Záchranné plavidlo s názvom LINK sa musí k observatóriu pripojiť vo výške minimálne 300 kilometrov nad Zemou, inak bude neskoro.
Ďalšou vráskou na čele inžinierov je stav samotného teleskopu. Keď ho v roku 2004 stavali, s opravou vo vesmíre sa nepočítalo. Nemá na sebe žiadne úchyty ani držadlá. Inžinieri sa navyše obávajú jeho viacvrstvovej izolácie. Skúsenosti zo servisných misií k Hubblovmu ďalekohľadu ukázali, že po desaťročiach vo vesmíre sa izolácia stáva krehkou ako sklo a pri dotyku robotického ramena sa môže doslova roztrieštiť.
„Akonáhle budeme vo vzdialenosti desiatok metrov, Swift bude vykonávať manévry v tandemu s nami, aby sme mohli zkontrolovať miesta zachytenia a ujistiť sa, že na nich nie je námraza, úlomky alebo potrhaná izolácia,“ vysvetľuje Kieran Wilson z Katalyst Space. Družica LINK, ktorá je veľká ako menšia chladnička a váži 400 kg, má pre tento prípad pripravené tri nezávislé robotické ramená s úchopmi.
Štart, aký sa už nebude opakovať
Už samotný odlet misie do kozmu bude technologickou lahôdkou pre fajnšmekrov. Neuskutoční sa totiž z klasickej odpalovacej rampy.
- Cesta začne na atole Kwajalein na Marshallových ostrovoch.
- Zo základne vzlietne upravené lietadlo L-1011 Stargazer – posledný funkčný stroj tohto typu na svete.
- Na bruchu ponesie 17-metrovú raketu Pegasus XL od spoločnosti Northrop Grumman.
- Vo výške 12 kilometrov lietadlo raketu vypustí, tá zažehne svoje motory a vynesie záchrannú sondu LINK na orbitu.
Tento atypický spôsob štartu bol zvolený preto, že Pegasus dokáže vyštartovať takmer odkiaľkoľvek nad oceánom. Pre túto misiu bolo kritické dosiahnuť veľmi nízky sklon dráhy, čo by bolo s tradičnými raketami zo štandardných kozmodrómov extrémne komplikované a energeticky nevýhodné. Pre raketu Pegasus XL pôjde o jej 46. a s najväčšou pravdepodobnosťou úplne posledný let v histórii.
Tlačenie pomocou iónov: Cesta späť na trón
Pokiaľ sa robotickým ramenám sondy LINK podarí úspešne zachytiť krehké telo observatóriá Swift, začne sa dlhá fáza odtlačenia. LINK zapne svoje tri Hallove trysky – vysoko efektívny typ iónového motora, ktorý urýchľuje ióny v elektrickom poli.
Celé vyťahovanie starého ďalekohľadu do bezpečnej výšky 600 kilometrov potrvá približne 2 až 3 mesiace. Akonáhle bude misia splnená, LINK vykoná záverečný samovražedný zážeh, odpojí sa, klesne do atmosféry a zhorí. Nezanechá tak po sebe na oblohe žiadne nebezpečné vesmírne smetie.
| Fáza misie | Časový horizont / Hardvér | Cieľ operácie |
|---|---|---|
| 1. Štart z lietadla | 27. jún 2026 / L-1011 + Pegasus XL | Vynesenie sondy LINK na špecifickú nízku obežnú dráhu. |
| 2. Rendezvous a kontrola | Júl 2026 / Senzory a tandemové manévre | Priblíženie na metre, vizuálna kontrola poškodenia izolácie. |
| 3. Robotický úchop | Júl 2026 / 3 robotické ramená sondy LINK | Mechanické zaistenie teleskopu Swift bez predpripravených úchytov. |
| 4. Iónový odtlačok | August – október 2026 / 3x Hallova tryska | Pomalé zvyšovanie dráhy z kritických <300 km na bezpečných 600 km. |
| 5. Likvidácia zachráncu | Koniec roka 2026 / Riadený zostup | LINK sa odpojí a zámerne zhorí v atmosfére, Swift pokračuje v práci. |
Ak bude táto misia úspešná, v kozmonautike sa otvorí úplne nový, miliardový biznis. Spoločnosť Katalyst Space Technologies chce totiž dokázať, že oprava, tankovanie a predlžovanie životnosti starých satelitov priamo na obežnej dráhe je lacnejšie a efektívnejšie než neustále budovanie a vynášanie nových prístrojov. Sledujeme zrod vesmírnej odťahovej služby v priamom prenose.
Prečo Medzinárodná vesmírna stanica (ISS) nepotrebuje takúto záchrannú misiu?
ISS taktiež neustále klesá kvôli treniu s mikroskopickými zvyškami atmosféry. Na rozdiel od teleskopu Swift však disponuje vlastnými korekčnými motormi. Pravidelné zvyšovanie obehovej dráhy stanice (tzv. reboost) navyše vykonávajú pripojené nákladné kozmické lode (napr. ruský Progress, americký Cargo Dragon alebo Cygnus), ktoré na tento účel využívajú svoje palivo. Swift je v tom sám a palivo mu už dávno došlo.
Prečo radšej NASA nepostaví nový teleskop, namiesto míňania 30 miliónov na starý?
Vyvinúť, postaviť, otestovať a vyniesť novú špičkovú astrofyzikálnu observatórium triedy Swift by dnes trvalo minimálne 5 až 8 rokov a investícia by sa pohybovala na úrovni stoviek miliónov dolárov. Suma 30 miliónov za misiu LINK je v porovnaní s tým zlomková cena za okamžitú záchranu plne funkčných vedeckých prístrojov, ktoré môžu ihneď pokračovať v zbere unikátnych dát.
Čo sa stane, ak robotické ramená sondy LINK izoláciu Swiftu rozbijú?
Inžinieri s týmto rizikovým scenárom počítajú. Riadiaci softvér robota má preto naprogramované primárne, sekundárne aj núdzové body úchopu. Ak by sa povrch na jednom mieste začal pod tlakom droliť, ramená sa okamžite stiahnu a pokúsia sa o úchop na štrukturálne pevnejšej časti konštrukcie teleskopu, napríklad na kovovom prstenci adaptéra, ktorým bol kedysi spojený s pôvodnou raketou.
Zdroj: NASA, Katalyst Space
