Má väčšiu hodnotu stará továreň, alebo nová sklenená kancelárska veža? Mestá po celej Európe si kladú otázku, ako naložiť s opusteným priemyselným dedičstvom. Príklad bratislavskej Jurkovičovej teplárne ukazuje správny smer, no skutočný vizionársky manifest tejto filozofie stojí na brehu Temže. Londýnska Tate Modern, vybudovaná v útrobách bývalej elektrárne, zmenila nielen svet moderného umenia, ale aj spôsob, akým architekti premýšľajú.
Keď v roku 1981 ropná elektráreň Bankside definitívne ukončila prevádzku, len málokto predpokladal, že táto masívna priemyselná budova sa raz stane jednou z najnavštevovanejších kultúrnych inštitúcií na svete. Pre vtedajšiu verejnosť to bola funkčná, no esteticky nezaujímavá stavba na južnom brehu Temže, ktorá bránila vo výhľade na okolie. Dnes je však Tate Modern architektonickou ikonou a dokazuje, že staré priemyselné objekty majú zmysel aj po ukončení svojej pôvodnej funkcie.
Koncept surových materiálov
V deväťdesiatych rokoch hľadal manažment galérie Tate nové priestory pre svoje rozrastajúce sa zbierky. Namiesto výstavby novej budovy na zelenej lúke sa rozhodli pre rekonštrukciu opustenej elektrárne. Medzinárodnú architektonickú súťaž v roku 1995 vyhralo vtedy menej známe švajčiarske štúdio. Ich návrh sa výrazne líšil od ostatných. Kým iní architekti chceli industriálnu stavbu radikálne prestavať alebo zakryť jej pôvodný charakter, Švajčiari stavili na rešpekt k pôvodnej tehlovej hmote a oceľovému skeletu. Pochopili, že najväčšou prednosťou budovy je jej monumentálna mierka a surové materiály. Do pôvodného priemyselného vnútra vložili minimalistické biele výstavné siene a na strechu budovy umiestnili presklenú nadstavbu, ktorá večer osvetľuje okolie rieky.
Industriálna hala ako námestie
Ústredným bodom celého projektu sa stala bývalá Turbínová hala. Ide o obrovský priestor s dĺžkou 155 metrov a výškou piatich podlaží. Architekti halu kompletne vypratali a vytvorili z nej kryté verejné námestie s voľným vstupom. Tento priestor priniesol nové možnosti pre prezentáciu moderného umenia. Vystavujú sa tu nadrozmerné inštalácie, ktoré by sa do bežných galérií nezmestili. Najznámejším projektom bola v roku 2003 výstava The Weather Project od umelca Olafura Eliassona. Nad hlavami návštevníkov vytvoril ilúziu obrovského slnka žiariaceho cez umelú hmlu. Atmosféra v hale bola taká silná, že ľudia bežne trávili hodiny ležaním na betónovej podlahe a sledovaním svetelných odrazov na zrkadlovom strope.
Tate efekt
Prípad Tate Modern je dnes dôležitou prípadovou štúdiou pre urbanistov. Pred rokom 2000 bola londýnska štvrť South Bank zanedbanou a málo navštevovanou priemyselnou zónou. Otvorenie galérie však odštartovalo rozsiahlu obnovu územia, pre ktorú sa v odbornej literatúre ujal termín Tate efekt. Jedna významná kultúrna investícia dokázala transformovať celú mestskú štvrť. Spoločne s galériou vznikol aj peší most Millennium Bridge, ktorý južne situovanú oblasť prepojil s finančným centrom na severnom brehu. Do lokality začali prúdiť milióny návštevníkov, čo podnietilo rozvoj tamojších služieb, gastronómie a výstavbu nových bytov. Z opustenej zóny sa stalo jedno z najživších kultúrnych centier v meste.
Ekologický prínos zachovania stavieb
V súvislosti s témou udržateľnosti a ekológie ponúka Tate Modern dôležitý argument v prospech zachovávania budov. Stavební inžinieri v tejto súvislosti hovoria o takzvanom viazanom uhlíku. Ak sa masívna stavba zdemoluje a na jej mieste sa postaví nová budova z betónu a skla, len samotná výroba nových materiálov a stavebné práce vygenerujú obrovské množstvo emisií CO₂. Zachovaním miliónov pôvodných tehiel a masívneho oceľového skeletu elektrárne v Londýne ušetrili tisíce ton emisií. Tento projekt ukázal, že najekologickejším riešením je často využitie budov, ktoré už stoja, a ich adaptácia na nové účely. Architekti tento princíp zopakovali aj v roku 2016 pri otvorení novej prístavby, kedy na výstavné priestory premenili bývalé podzemné betónové nádrže na olej.
V uplynulých desaťročiach sme na Slovensku prišli o viaceré cenné priemyselné pamiatky, od starých textiliek až po priemyselné areály v širšom centre Bratislavy, ktoré museli ustúpiť novej výstavbe. Svetlé výnimky, ako je spomínaná Jurkovičova tepláreň, košická Tabačka alebo Nová synagóga v Žiline hrdo ukazujú, že tento poklad si začíname konečne vážiť.
