Ivan Mikloš: Slovensko má za sebou po revolúcii úspešný príbeh. Nebyť vlád Mečiara a Fica, mohli sme byť ešte ďalej (rozhovor)

Bol pri mnohých dôležitých okamihoch na ceste transformácie Slovenska od centrálne riadenej ekonomiky na trhové hospodárstvo. Bol tiež ministrom privatizácie, ktorá sa stala akýmsi symbolom tejto transformácie. Ivan Mikloš obdobie troch dekád od Nežnej revolúcie hodnotí ako bezprecedentne najúspešnejšie obdobie v histórii Slovenska, aj keď to bolo tiež obdobie viacerých premrhaných príležitostí.

Boli ste pri transformácii slovenskej ekonomiky od začiatku. Mali ste vtedy nejakú víziu, kde by mohlo byť Slovensko ekonomicky o tridsať rokov? Do akej miery sa naplnila?

Nerozmýšľal som vtedy, kde by mohlo byť Slovensko o 30 rokov, ale bol som presvedčený, že by sme mali mať fungujúcu trhovú ekonomiku a liberálnu demokraciu v zásade tak, ako sme to poznali z vyspelých a bohatých západoeurópskych krajín, napríklad zo susedného Rakúska. A to sa myslím, v zásade podarilo, aj keď západoeurópsku úroveň sme ešte nedosiahli, máme demokraciu a trhovú ekonomiku a postupne, aj keď určite pomalšie ako by sme chceli, bohaté západné krajiny ekonomicky dobiehame.

Obdobie po nežnej revolúcii bolo určite sprevádzané aj diskusiami, ako ďalej v hospodárskej oblasti. Spomínate si možno z toho obdobia na niektoré návrhy v hospodárskej politike, či transformačné koncepcie, ktoré neboli zrealizované? Čo bolo vtedy „v hre“?

Treba si uvedomiť, že bezprostredne po páde komunizmu neboli žiadne skúsenosti s tým, ako transformovať deformované a nekonkurencieschopné centrálne plánované ekonomiky na ekonomiky trhové. V zásade existovali dva hlavné prístupy. Rýchla a zásadná systémová zmena, často nazývaná aj radikálna, alebo šoková, a postupný, pomalý prechod, teda takzvaný gradualistický prístup. Prvou cestou išlo pod vedením Leszeka Balcerowicza Poľsko od 1. januára 1990 a pod vedením Václava Klausa Československo o rok neskôr, od 1. januára 1991. Postupným pomalým prechodom sa vydalo Maďarsko, ale aj Bulharsko a Rumunsko. Tvrdé dáta nám dnes ukazujú, že úspešnejšia cesta bola tá prvá, zásadná a rýchla systémová zmena, ktorej sa nesprávne a nespravodlivo hovorí šoková terapia. Ten druhý prístup bol totiž omnoho nákladnejší, spojený s dlhšou a hlbšou transformačnou recesiou, vyššou infláciou a devalváciou a v konečnom dôsledku aj s vyššou mierou korupcie.

Tisíce problémov

Zároveň na začiatku transformačného procesu bolo potrebné hasiť množstvo ekonomických problémov. Ktoré boli podľa Vás najvážnejšie a ukázali sa aj niektoré, ktoré Vás osobne v tom vývoji prekvapili?

Najdôležitejšie bolo, aby sme kvôli tisícom problémov vo všetkých možných oblastiach neprestali vidieť dôležitosť systémových zmien, aby sme nemali ambíciu riešiť jednotlivé problémy v rámci starého, nefunkčného a neopraviteľného systému, ale aby sme zmenili systém tak, aby bol funkčný. Teda aby sa nám nestalo, že pre stromy neuvidíme les.

Ktoré z krokov, realizované krátko po revolúcii, považujete zo svojho pohľadu za najzásadnejšie pre ďalší vývoj československej, resp. neskôr slovenskej ekonomiky?

Reformy spustené od 1. januára 1991, ktoré boli schválené vo federálnej, českej a slovenskej vláde a v parlamentoch na jeseň 1990 v takzvanom Scenári ekonomickej reformy. Boli založené najmä na liberalizácii cien a zahraničného obchodu, vnútornej vymeniteľnosti meny, úspornej menovej a rozpočtovej politike a rýchlej a rozsiahlej privatizácii.

V súvislosti so začiatkom transformácie slovenského hospodárstva sa často hovorí najmä o privatizácii, či to bolo dobré riešenie, či sa dala urobiť lepšie. S odstupom času ako vnímate tento proces? Dala sa urobiť lepšie?

Tento proces bol spojený s mnohými problémami, ale nemyslím si, že sa dal urobiť v zásade inak. Alternatívou voči rozsiahlej a rýchlej privatizácii, aj s využitím neštandardnej kupónovej metódy, by totiž nebola iná, lepšia privatizácia, ale spontánna privatizácia, ktorej náklady, ekonomické, sociálne a politické dôsledky by boli ešte omnoho horšie. To nie je teória, ale praktická skúsenosť krajín ako je Bulharsko, Rumunsko, Ukrajina, alebo Moldavsko.

Najreformnejšia krajina na svete

Slovensko počas tridsiatich rokov od revolúcie prešlo v hospodárstve rôznymi etapami, ťažšími, alebo lepšími. Ktoré boli z Vášho pohľadu najťažšie a ktoré naopak najlepšie?

Za rozhodujúce a reformne najúspešnejšie obdobia považujem roky 1990 až 1992 a roky vlád Mikuláša Dzurindu v rokoch 1998 až 2006. Najmä však tej druhej, v rokoch 2002 až 2006, kedy bolo Slovensko Svetovou bankou vyhlásené za najreformnejšiu krajinu na svete. Za premrhané roky a premrhanú šancu považujem roky 1993 až 1998 a s krátkou prestávkou aj vývoj od roku 2006 až dodnes, teda vlády Vladimíra Mečiara a Roberta Fica.

Mnohí ľudia spomínali, resp. spomínajú na obdobie pred rokom 1989, ako na obdobie ekonomických istôt, lepších životných podmienok, ako majú v súčasnosti. Je to podľa Vás len spomienkový optimizmus, alebo sú tieto úvahy do nejakej miery oprávnené?

Môže za tým byť spomienkový optimizmus, ale môže to byť dané aj tým, že najmä starší a menej vzdelaní ľudia sa v nových podmienkach ťažšie uplatňovali. Za negatívnym hodnotením zmien po roku 1989 môžu byť aj nesplnené očakávania a netrpezlivosť, alebo skutočnosť, že pre niektorých ľudí je „stabilita“ a „bezpečnosť“ policajného štátu hodnotnejšia ako slobodná, otvorená spoločnosť, ktorá prináša nové príležitosti, ale aj nové problémy. Rovnako platí, že niektorí ľudia považujú za spravodlivejšiu rovnosť v chudobe, ako nerovnosť v bohatstve.

Podstatnou črtou transformácie ekonomiky od centrálne riadenej bolo samotné odpolitizovanie hospodárstva a znižovanie vplyvu štátu v ekonomike. Aj v súčasnosti sa však v politike objavujú hlasy volajúce naopak po zvyšovaní úlohy štátu v hospodárstve. Ako tieto názory vnímate?

Rozumiem volaniu po posilnení úlohy štátu tam, kde je jeho úloha nezastupiteľná a kde dnes zlyháva. Ide predovšetkým o právny štát, vymožiteľnosť práva, rovnosť pred zákonom, efektívne verejné služby, dobré podnikateľské prostredie, kvalitné školstvo a podobne. Zásadný problém však nie je v tom, že by sme na tieto oblasti nedávali dosť peňazí – snáď s výnimkou školstva, vedy a vzdelania, kde je aj nedostatok peňazí – ale v neefektívnosti, korupcii, klientelizme a ekonomickom a politickom ignorantstve. Alebo inak povedané, v absencii potrebných zmien a reforiem.

Najúspešnejšie obdobie

Ako by ste zhodnotili súčasný stav slovenskej ekonomiky. Bol jej tridsaťročný príbeh od Nežnej revolúcie podľa Vás využitou príležitosťou, alebo premárnenou šancou?

Tridsať rokov od Nežnej revolúcie je v dejinách Slovenska bezprecedentne najúspešnejšie historické obdobie a dá sa to doložiť množstvom údajov a argumentov. To však neznamená, že to nebolo aj obdobie premárnených príležitostí. Nebyť rokov vlád Mečiara a Fica, mohli sme byť omnoho ďalej nielen dnes, ale predovšetkým sme mohli mať vytvorené predpoklady na to, aby sme boli dlhodobo úspešní aj do budúcna. Tu je najväčší problém a najťažšie dedičstvo Mečiara, ale najmä Fica a jeho vlád, vrátane tej súčasnej, formálne Pellegriniho.

Na začiatku sme sa pýtali na Vašu víziu slovenského hospodárstva pred 30 rokmi. Kde vidíte ekonomicky Slovensko o ďalších tridsať rokov od dnes? A čo k naplneniu tejto vízie bude treba urobiť?

Chcel by som, aby bolo Slovensko o 30 rokov modernou, prosperujúcou krajinou s vysokou kvalitou života a životnou úrovňou svojich obyvateľov. Na to však potrebujeme neustále meniť našu krajinu k lepšiemu, a to sa nedá robiť inak ako neustálymi zmenami a reformami. Alebo inak povedané, zodpovednou a kompetentnou politikou. Posledný februárový deň budúceho roka nám naznačí, či sa vyberieme touto cestou, alebo našu úspešnú budúcnosť obetujeme. Držme si palce.