Dohoda medzi Čínou a USA na spoločnom postupe pri zmierňovaní dopadov klimatických zmien predstavuje živnú pôdu pre globálny postup v riešení tejto problematiky. Akú veľkú nádej máme, že toto spojenectvo bude sláviť globálny úspech?
Dohoda prezidentov Obamu a Si Ťin-pchinga o spoločnom postupe pri zmierňovaní dopadov klimatických zmien predstavuje skutočný historický míľnik. Produkcia sklenníkových plynov v Spojených štátoch amerických a Číne predstavuje dohromady polovicu globálnych emisií, čo robí spoločný postup týchto krajín nevyhnutným pre úspešný boj so zmenami globálnej klímy. Táto dohoda zároveň znamená nádej pre krajiny, ktoré v minulosti ratifikovali Kjótsky protokol (vrátane samotnej Číny, USA ratifikáciu odmietli) a implementovali relatívne nákladné programy zamerané na znižovanie sklenníkových plynov. Pri výslednej nečinnosti dvoch najväčších emitentov boli tieto programy postupne utlmované pod rúškom hesla: „prečo investovať do riešení, ktoré osamote sotva niečo zmenia”. Aj preto predstavuje dohoda medzi Čínou a USA živnú pôdu pre globálny postup v riešení problematiky klimatických zmien. Akú veľkú nádej máme, že toto spojenectvo bude sláviť globálny úspech? Bude to závisieť, ako ekonómovia zvyknú vravieť, od viacerých faktorov. To ako sa dostaneme od slov k skutkom bude pri komplexnosti riešení závisieť najmä od motívov týchto superveľmocí.
Hospodársky rast verzus emisie
Obama a Si Ťin-pching prichádzajú do tohto zväzku s odlišným posolstvom. Napriek občasnému, možno niekedy strategickému, vyhýbaniu sa tejto téme, vytvorila Obamova administratíva počas dvoch funkčných období jasný rámec a prepojenie energetických a klimatických politík. Ich cieľom je priviesť krajinu na cestu hospodárskeho rastu sprevádzaného nízkou mierou emisií a vysokou mierou inovatívnosti, ktorá má byť zároveň nástrojom na zmiernenie finančných nákladov na zmenu novej hospodárskej paradigmy. Politický systém tzv. bŕzd a protiváh, ako aj výrazné angažovanie súkromného sektora pri tvorbe politík túto cestu výrazne skomplikovalo. V názorovo skôr monolitickej Číne už dve generácie politických lídrov jednohlasne podporovali ekonomický rast bez ohľadu na životné prostredie.
Kritika od Američanov
USA roky vyčítajú Číne nezodpovedné nakladanie so zdrojmi a nedbanlivé vypúšťanie emisií do ovzdušia. Ignorujú pritom však fakt, že vyše 30% energie spotrebovanej v Číne a takmer 25% emisií je premietnutých do produkcie, ktorá končí na trhoch rozvinutých krajín Západu. Rovnako ťažké je pre lídrov USA si spomenúť na skutočnosť, že už pred rokom 1960, keď bol mimochodom typický denný zárobok v Číne pod úrovňou troch dolárov na deň, umiestnili USA do Číny výrobné kapacity, ktoré sú zodpovedné za vyše 75% dnešných zásob oxidu uhličítého v atmosfére. Je preto možno paradoxné, že sa táto krajina snaží byť akousi morálnou autoritou v diskurze o znižovaní dopadov klimatických zmien. Výraznejšie snahy regulovať emisie v krajinách s vysokou životnou úrovňou (ako napr. USA) však nespočívajú v tom, že ich občania pijú čistú vodu, alebo dýchajú čistý vzduch radšej ako ľudia v rozvojových krajinách s nízkou životnou úrovňou. Primárnym motívom ich snáh je predovšetkým spomaliť rast klimatickými zmenami spôsobených nákladov na zdravotníctvo, na ktoré častokrát zadĺžené ekonomiky čoraz častejšie hľadajú prostriedky vo svojich rozpočtoch.
Ako rýchlo riešiť klimatické zmeny?
S rastom priemernej mzdy na seba vlády väčšinou preberajú väčšie bremeno nákladov na zdravotníctvo, ktoré sa snažia čiastočne vykrývať neustále rastúcim daňovým zaťažením externalít vyplývajúcich z fajčenia, konzumácie alkoholu, alebo najnovšie tiež vyšším zdanením potravín s vysokým obsahom cukrov a tukov. Vzhľadom na zhoršujúcu sa čistotu ovzdušia, nepravidelnú zrážkovú činnosť, či iné faktory, však do tejto rovnice s určitosťou patria aj mechanizmy zaťažujúce produkciu emisií. Viaceré štúdie potvrdili, že riziko spojené s klimatickými zmenami je skutočné. Otázna ostáva jeho miera a urgentnosť riešenia. Táto neistota predstavuje najdôležitejší faktor v diametrálne odlišnom nahliadaní rozvinutých a rozvojových krajín na riziká „nečinnosti”. Faktom naviac je, že rozvojové krajiny hľadajú aktuálne odpovede na omnoho akútnejšie otázky. Medzi ne patria najmä chudoba, ktorá stále sužuje viac ako 40% obyvateľstva, podvýživa, s ktorou každoročne bojuje takmer miliarda ľudí, úmrtnosť (najmä detí, ktorá je často spôsobená horúčkovými ochoreniami a hnačkami a ročne ma na svedomí zhruba 1,8 milióna životov), nehovoriac o úmrtiach spôsobených inak liečiteľnými ochoreniami (pre nedostupnosť liečby zomiera na svete mesačne takmer 1 milión ľudí).
Ovzdušie v Číne
Z týchto údajov je zrejmé, že rozvinuté krajiny s vyššou životnou úrovňou by mali na seba prevziať úlohu lídra v koncipovaní globálnych politík pre boj s klimatickými zmenami. V opačnom prípade je možné, že sa dočkajú dennodenných problémov podobných tým, ktorým dnes čelia rozvojové krajiny. Pre tých veľmi zvedavých, ktorí by chceli vedieť, ako by mohli také dôsledky približne vyzerať v skutočnosti, je možné odporučiť návštevu bežného väčšieho čínskeho mesta v zimných mesiacoch. Sám som tento vzduch okúsil počas 8-dňového pobytu v Šanghaji v roku 2011. Čína samotná aktuálne zápasí s rizikami a vplyvom emisií na ľudské zdravie. Pri neustále sa zhoršujúcom znečistení ovzdušia, dosahuje koncentrácia emisií v ovzduší v niektorých východných a severných častiach takmer 40-násobok bezpečnej hranice tolerancie stanovenej Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO). Je preto možné sa domnievať, že toto je dôvod, ktorý Si Ťin-pchingovi nedáva v noci spať. Určite by sa sám chcel ráno prebúdzať do dňa pozerajúc z okna na modrú oblohu. Nedávno sa jeden z členov profesorského zboru na mojej škole a popredný odborník na klimatické zmeny, Dan Kammen, zúčastnil v Číne na rokovaniach týkajúcich sa päťročného ekonomického plánu – dokumentu, ktorý predstavuje rámec pre smerovanie politiky v Číne. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo sa takéhoto fóra zúčastnili zahraniční experti. Hŕstka vedcov a analytikov predniesla svoje odporúčania, ktoré by mali byť zakomponované do nového plánu zaberajúceho sa budúcnosťou Číny. Odporúčania profesora Kamenna sa sústredili práve na oblasť zhoršujúceho sa životného prostredia a úlohu energetických riešení pri naprávaní enviornmentálnych škôd. Predostretú sériu možností, ako vyriešiť energetické problémy čínskej ekonomiky prostredníctvom zavedenia kombinácie obnoviteľných a plynových zdrojov, čínska vláda zahrnula do svojej koncepcie.
Blahobyt nad zdravím?
Skôr ako o riešeniach, ktoré ponúkli vedci z troch krajín – USA, Francúzska a Nemecka, bude nova 5-ročná koncepcia o tom, čo si Čína postupne hlbšie uvedomuje – je nemožné povýšiť hospodársky rozvoj a blahobyt nad zdravie obyvateľstva. Čínska vláda si danú skutočnosť uvedomuje, a preto zaradila znižovanie emisií na zoznam priorít popri agende potláčania korupčných praktík a iných dôležitých otázkach. Odhodlanie Si Ťin-pchingovho kabinetu môže vo výraznej miere prispieť k zmierneniu dopadov klimatických zmien. Čínsky prezident to veľmi dobre vie a partnerstvo s USA smerujúce k dosiahnutiu spoločného cieľa je preto logické.
Spoločný boj
Podľa môjho názoru je rozhodnutie týchto dvoch krajín spojiť sily v boji s klimatickými zmenami založené na reálnych záväzkoch a môže mať trvalý globálny prínos. Čínske spoločnosti, rovnako ako tie americké, si uvedomujú, že „cleantech”, alebo čisté technológie, sú vychádzajúcou hviezdou medzi sektormi, ktoré budú potrebovať v najbližších dekádach viac intelektuálneho a finančného kapitálu a už dnes je možné pozorovať ich perspektívu ako zdroja ekonomického rastu. Čínske spoločnosti pôsobiace v oblasti hydroenergetiky, solárnych a veterných technológií, patria už dnes medzi najväčšie na svete. Je tiež možné sa spoľahnuť na pragmatizmus Číňanov, ktorí neinvestujú svoj čas do spochybňovania vedy týkajucej sa klimatických zmien na pozadí prijímania „sponzorských” financií od stále silných ťažobných spoločností, a predstavujú tak presný opak toho, čo sa deje v USA.
Dôležitý signál
Američania a Číňania možno majú v konečnom dôsledku rozdielne „sny”, ale vyslali dôležitý signál, že majú jednotný cieľ a chcú využiť príležitosť napraviť environmentálny profil svojich ekonomík. Po „neúspechu“ Kjótskeho protokolu môže byť práve táto dohoda spoločným menovateľom harmonizovaného postupu v boji proti klimatickým zmenám na multilaterálnej úrovni. K tomu, aby bola ich spoločná snaha úspešná na globálnej úrovni je potrebné, aby obaja „noví” partneri vnímali nasledovné priority:
a) zmierňovanie produkcie emisií s výsledným efektom stabilizácie klímy
b) pomoc s prispôsobovaním praktík novej hospodárskej paradigme naprieč globálnym ekonomickým spektrom
c) rozvoj nových rastových modelov, ktoré umožnia rozvojovým krajinám dostihnúť úroveň rozvinutých ekonomík
Aká bude realita po prebudení sa z tohto vznešeného sna ukáže až čas.
Jan Porvaznik, spolupracovník ESI, výskumny pracovník na University of California v Berkeley, USA, kde sa zaoberá aplikovaným interdisciplinárnym výskumom v oblasti energetiky. Podieľa sa na projektoch ekologických a energeticky efektívnych riešení pre mestskú infraštruktúru, ako aj nastavením energetických a klimatických politík.
