Európa znova horí. Tentoraz nie metaforicky. Lesy na juhozápade Francúzska, v Španielsku, Grécku a Portugalsku sa menia na popol rýchlejšie, než stíhame počítať hektáre. Zároveň v iných častiach kontinentu rieky vystupujú z korýt a na severe i východe sa pôda trhá suchom. Nie je to výnimočný rok. Je to nová normalita, ktorú si ešte stále odmietame plne priznať.
Kolektívna neschopnosť
Ako šéf krízového riadenia a civilnej ochrany vidím tieto javy zblízka. Nie ako sériu nešťastných udalostí, ale ako systémovú hrozbu. Najväčším problémom nie je samotný oheň, voda ani sucho.
Svet podľa Jerryho: Pravidlá sa nemenia. Menia sa len nástroje - KOMENTÁR
Najväčším problémom je naša kolektívna neschopnosť brať ich vážne ešte pred tým, než začnú úradovať. Požiar, ktorý zničí tri tisíce hektárov, nie je len požiar. Je to zlyhanie prevencie, územného plánovania, komunikácie s verejnosťou a často aj politickej vôle investovať do niečoho, čo nie je viditeľné na tlačovej konferencii.
Povodeň, ktorá zatopí celé údolie, nie je len prívalový dážď. Je to dôsledok desaťročí, keď sme vodu z krajiny odvádzali namiesto toho, aby sme ju v nej zadržiavali. Sucho nie je absencia dažďa. Je to absencia stratégie.
Štyri fázy
Systém, ktorý má chrániť ľudí, by mal fungovať v štyroch fázach: prevencia, pripravenosť, reakcia a obnova. Väčšina krajín – vrátane tých, ktoré sa považujú za vyspelé – investuje predovšetkým do tej tretej. Hasíme, čerpáme, evakuujeme. A potom sa čudujeme, prečo škody rastú.
Fáza prevencie je väčšinou nudná. Nie je na nej nič heroické. Znamená meniť zloženie lesov, budovať protipožiarne pásy, zakazovať výstavbu v záplavových zónach, revitalizovať mokrade, udržiavať lesné cesty a hliadkovať v čase, keď ešte nič nehorí. Znamená povedať developerom a starostom nie. Znamená investovať do niečoho, čo sa nemusí stať. Politicky je to veľmi ťažké. Napriek tomu je to jediná cesta, ktorá dlhodobo funguje.
Fáza pripravenosti vyzerá o niečo lepšie. Plány, cvičenia, varovné systémy, zásoby, vyškolení ľudia. Na Slovensku budujeme systém SK-Alert, ktorý má občanom na telefón poslať varovanie skôr, než príde voda, alebo oheň. Je to krok správnym smerom. Systém je však len taký dobrý, ako ľudia, ktorí ho majú používať – a ako občania, ktorí majú vedieť, čo s varovaním urobiť.
Fáza reakcie je tá časť, ktorú médiá milujú. Vrtuľníky, hasiči v dyme, evakuované dediny, medzinárodná pomoc. Mechanizmus civilnej ochrany Európskej únie funguje. Lietadlá a vrtuľníky lietajú, tímy sa presúvajú, spolupráca existuje. Ale aj najlepšia reakcia je však vždy drahšia a menej účinná než dobrá prevencia.
A potom prichádza fáza obnovy. Tu sa zvyčajne ukáže, či sme sa niečo naučili. Väčšinou nie. Opravíme most, obnovíme cestu, postavíme ten istý dom na tom istom mieste v záplavovej oblasti a čakáme na ďalší cyklus mimoriadnej udalosti.
Nechceme a nemôžeme čakať
Zmena klímy nie je budúcnosť. Je to prítomnosť, ktorá sa len a len zrýchľuje. Krajiny, ktoré to pochopili, už dávno prestali hovoriť o „mimoriadnych udalostiach“ a začali hovoriť o riadení rizík. My ešte stále čakáme dovtedy, pokiaľ nám niečo nehorí pod zadkom, alebo voda nesiaha po krk, a až potom voláme po riešeniach.
Nechceme a nemôžeme čakať. Vieme, čo treba urobiť. Na opatrenia však treba aj financie. A ja len dúfam, že aj v čase konsolidácie verejných financií politici chápu význam investícií do civilnej ochrany. Lebo každý odložený rok znamená väčšie požiare, silnejšie povodne a dlhšie suchá. A nakoniec vyššie účty, ktoré zaplatíme my všetci.
Po roku 1989 sme túto oblasť dlhé roky zanedbávali. Mali sme iné priority. Civilná ochrana a krízové riadenie ostali na okraji záujmu. Čakali sme. A cena za toto čakanie dnes rastie s každým ďalším požiarom, každou ďalšou povodňou a každým ďalším suchom.
Ako šéf krízového riadenia nemám k dispozícii luxus ideológie. Mám len čísla, mapy, kapacity a málo času. A ešte aj to málo sa skracuje.
Oheň a voda sú staré živly. Nové je len to, aký voľný a veľký priestor na ničenie im necháme.
