Pre mňa sa Vietnam zmenil, vlastne sa cítim ako turista, ktorý sa občas vráti do zaujímavej krajiny. Samozrejme, mám silné korene vo Vietname a cítim sa byť Vietnamcom. Ľudia mi už však dávajú najavo, že som, ako keby, cudzinec, nie Vietnamec, ktorý tam žije, skonštatoval predseda Združenia vietnamských podnikateľov v Slovenskej republike Thanh Cuong Nguyen v podcaste Okno do sveta Miroslava Wlachovského.
Okno do sveta: Z vystúpenia Bidena mi padla čeľusť takmer na podlahu, bolo neuveriteľné ako sa zrútil (rozhovor)
Po príchode na Slovensko podľa vlastných slov nezažil veľký šok, pretože Vietnam bol francúzskou kolóniou a prvky európskej kultúry zažil vlastne už doma a pred cestou navyše mali v Hanoji sústredenie, kde sme sa učili ako sa správať, ale aj jazykovú prípravu. „Takže najväčší šok som zažil, ako dobre chutilo pivo na hlavnej stanici v Prahe,“ spomína Thanh Cuong Nguyen na svoj príchod do Československa v roku 1987.
Thanh Cuong Nguyen je spoluorganizátorom Dňa Vietnamu, ktoré bude tento rok hostiť areál Palmy na Račianskej ulici v Bratislave. Návštevníkov privíta typická vietnamská ulička, lampióny, drobní remeselníci. Na potešenie chuťových a čuchových buniek budú pripravené desiatky gastronomických stánkov s typickými vietnamskými pochúťkami, zrak a sluch zase nájdu niečo pre seba pri vystúpeniach desiatok umelcov, či diskusii Vietnam očami neVietnamca.
V rozhovore sa dozviete aj to:
- ako sa zrodila vietnamská komunita na Slovensku
- koľko Vietnamcov u nás žije
- aký význam pre nich malo, že v minulom roku získali štatút národnostnej menšiny
- či Vietnamci iba predávajú oblečenie a varia, alebo sa venujú aj iným profesiám
- prečo je vietnamčina ťažký jazyk a na čo treba dať pozor
- čo má Majka z Gurunu a Major Zeman spoločné s Vietnamom
>>> Video podcast Okno do sveta
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: V minulom roku slovenská vláda uznala vietnamskú menšinu ako jednu z národnostných menšín. Ako vlastne sa postupne vytvárala vietnamská komunita v Československu a na Slovensku?
TCN: Myslím si, že prvé vlny Vietnamcov boli študenti, ktorí študovali v tých 50-tych rokoch v Československu. Potom to boli okrem študentov aj učni a pracovníci, ktorí prichádzali ešte pred pádom socializmu. Ďalšia vlna prišla za iným účelom, napríklad podnikania alebo zlúčenia rodín a podobne. Vytvorila sa tu dosť veľká skupina Vietnamcov, ktorí aktívne pracujeme, študujeme alebo aj podnikáme.
Čo prichádzali vietnamskí študenti študovať v tých 50-tych rokoch? Čo boli tie oblasti, ktoré sa zrejme vo Vietname nevyučovali, lebo bolo zaujímavé kvôli nim pricestovať do Európy?
Snaha našej vlády v tom čase bola vyslať kádre študovať von, do Československa či Ruska. Do východného bloku, aby sa vrátili a pôsobili vo vysokých funkciách, na postoch vo vláde alebo v tých inštitúciách, z ktorých odchádzali študovať do zahraničia – na vysokých školách, alebo vo vedeckých inštitúciách. Snaha bola pomôcť krajine po vojne, vlastne, aby sme budovali silný štát v tomto zmysle slova. Išlo teda o oblasti, ktoré sa týkajú techniky, hlavne ako stavbariny, chemického priemyslu, alebo aj v oblastiach, ako pedagogika či psychológia.
To bolo na základe zrejme dohovorov medzi vládou Československej socialistickej republiky a Vietnamom. Čo sa stalo po páde socializmu v Československu? Akým spôsobom sa to dotklo vietnamskej komunity už tu žijúcej a čo to vlastne pre vás znamenalo?
Po páde komunizmu sa mnohí vrátili kvôli tomu, že tu z rôznych dôvodov prakticky nemohli pôsobiť. Napríklad, že v tom čase pôsobili v komunistickej strane. Ale mnohí tu zostali, zmenili účel pobytu. Ja osobne som skončil vysokú školu, najprv som sa tu zamestnal a potom začal podnikať.
Ako ste sa vy osobne dostali na Slovensko a odkiaľ pochádzate z Vietnamu? Trochu nám priblížte aj Vietnam samotný…
Pochádzam z priemyselného mesta Thai Nguyen, ktorý je vzdialené 75 kilometrov na sever od Hanoja. Do Československa som prišiel študovať psychológiu na Univerzitu Komenského.
Aké to bolo na slovenskej vysokej škole v tom období, lebo to ste vlastne zažili revolúciu na Slovensku…
Ja som prišiel ešte v roku 1987 a v tom čase bolo ešte všetko po starom. Myslím, na vysokých školách. Zažil som vlastne aj to obdobie, že všetci sme išli štrngať kľúčmi. Študentský parlament, napríklad, začal diktovať profesorom, čo (ne)mali robiť a podobne. Však to ste zažili aj vy. Z môjho pohľad to bolo zaujímavé, pretože mne ostal ten orientálny prístup, že profesori sú viac ako otec alebo mama. Keď niečo povedali, že sa máme takto a takto chovať, tak by sme sa mali tak aj chovať. Čiže tú vzburu som vnímal aj osobne, mal som aj námietky. Študenti nemali čo „kecať“, keď pán dekan povedal, že tieto predmety by mali absolvovať, lebo sú potrebné k životu, alebo povedzme k vašej profesii. Môžeme sa úzko špecializovať na niektoré predmety, ale na začiatku je potrebné všetko, aby mal človek rozhľad a nie sa len úzko, hneď na začiatku, zamerať na svoj odbor. Ja som hovoril aj s kamarátmi, ktorí boli v študentskom parlamente, že takto by sme to nemali robiť.
No, iná skúsenosť, iná výchova. Keď ste prišli z Vietnamu na Slovensko, čo bolo pre vás najväčším kultúrnym šokom, alebo čo bolo dramaticky iné, ako vo Vietname? Ako to vlastne vyzerá, keď 19-ročný chlapec príde na Slovensko? Čo bolo najťažšie…
Ja som veľké šoky nezažil, pretože Vietnam bol francúzskou kolóniou. Tým pádom, prvky európskej kultúry som zažil vlastne vo svojej rodine. Moji rodičia boli učitelia a mali sme takú výchovu, že sme mali prehľad o všetkom. Čiže o Európe sme vedeli veľa a boli sme na tú cestu veľmi dobre pripravení. Pol roka sme mali sústredenie v Hanoji, kde sme sa učili vlastne skoro všetko. Ako sa máme správať a tak ďalej. Pozerali sme aj filmy, pretože vo Vietname sa bežne premietali aj československé. Napríklad Majka z Gurunu, alebo Päste v tme s Markom Vašutom či 35 prípadov kapitána…
30 prípadov Majora Zemana.
Majora Zemana, áno.
To bol taký československý kriminálny seriál.
Najväčší šok som zažil, ako dobre chutilo pivo na hlavnej stanici v Prahe. Mali sme aj u nás pivá, takisto veľmi dobré. Ale keď sme pricestovali, prvá vec na ktorú sme minuli peniaze, bol vlak z Prahy do Bratislavy. Tak sme si na stanici dali aj pivo a ozaj to bolo najlepšie pivo na svete. Ale bolo veľa príbehov, keďže sme prišli ako mladí. Napríklad, kamarát išiel kupovať zubnú pastu a kúpil lepidlo, lebo vyzeralo úplne rovnako. Také internátne šoky.
A vo Vietname, predtým, ako ste išli do Československa, ste mali aj nejakú jazykovú prípravu, či vás hodili rovno do vody?
Nie, nie, mali sme už spomínanú šesťmesačnú prípravu v Hanoji. Boli tam učitelia zo Slovenska, Kováčovci. Základy sme mali, čo sa týka výslovnosti, gramatiky. Mali sme aj skúšky a kto neprešiel, nemohol ísť študovať do Československa.
Hovoríte veľmi peknou slovenčinou. Traduje sa, že vietnamčina je jeden z najťažších jazykov na svete. My Slováci radi hovoríme o tom, že slovenčina je tiež jeden z najťažších jazykov. Je ťažké naučiť sa slovenčinu a sú aj Slováci, ktorí vedia po vietnamsky?
Samozrejme, slovenský jazyk je podľa mňa jeden z najťažších na svete. Neskutočne zložitá gramatika, skloňovanie, predpony, prípony a tak ďalej. Veľmi veľa vecí, ktoré sme sa museli naučiť. Ja mám tú výhodu, že som už na strednej škole mal ruštinu, čiže sa to podobalo a ešte to, že som mal spoločenský odbor štúdia. Museli sme tam viac hovoriť, ako sa pozerať do kníh. Čiže oproti ostatným som mal túto výhodu.
Čo sa týka Vietnamčiny, je tiež veľmi zložitá. Povedal by som, že aj ona patrí medzi jeden z tých najťažších jazykov na svete. Tam je ten rozdiel, že keď vyslovíte trošku s inou intonáciou, to slovo už znamená niečo úplne iné. Môže to byť aj vulgárne slovo namiesto pekného. Čiže si treba dávať pozor. Ale veľa Slovákov, ktorých poznám, vie veľmi dobre po vietnamsky. Najmä v zmiešaných rodinách, kde si Slovák zobral Vietnamku, alebo naopak.
Sociálny tlak a svokrovci dokážu svoje.
Láska, podľa mňa.
To áno, to je asi najlepšie na výučbu čohokoľvek, vrátanie jazyka. Podľa toho, čo sme hovorili, že prví Vietnamci prišli v 50. rokoch, tak tu je druhá, tretia generácia Vietnamcov. Aká veľká je vietnamská komunita na Slovensku?
Nebudem hovoriť o oficiálnych číslach. To sú štatistické veci, ktoré nie sú úplne presné. Podľa môjho odhadu, je to na Slovensku okolo 13-tisíc ľudí.
Čiže na Slovensku zhruba 13-tisíc a v Českej republike je tiež významná vietnamská komunita.
Významná. Ich je oveľa viac, okolo 100-tisíc ľudí.
Viem, že keď prídem do Prahy, tak pravdepodobnosť, že narazím na niekoho z vietnamskej komunity, je veľmi vysoká. Na druhej strane ulice je vietnamský obchod, kde predávajú všetko možné. Takže tam to je cítiť až do tejto miery. Na Slovensku zase v oblasti gastra je veľa fantastických vietnamských reštaurácií. Vy hovoríte o podnikateľskej vrstve, ktorá sa tu vyvinula. A to, ako my vnímame Vietnamcov je, že sú to veľmi pracovití a podnikaví ľudia, ktorých často nevidíte na prvý pohľad. Nie ste nejakým spôsobom hluční alebo neviem o nejakých väčších problémoch, ktoré by príslušníci vietnamskej komunitu na Slovensku robili. Skôr je to teda tá poctivá robota.
Ak by ste išli do hĺbky tej komunity, tak je veľa ďalších profesií, kde pôsobia naši. Vlastne, čo ja poznám, teda skupinu mladých Vietnamcov, ktorí sú tu na Slovensku, narodili sa tu, alebo prišli už ako mladí, študovali na stredných školách, na vysokých školách, alebo potom aj v zahraničí a vrátili sa na Slovensko a pôsobia tu. Profesie sú rôznorodé. Poznám vynikajúci podnikateľov, ďalší pracujú aj v médiách, sú v nemocniciach ako lekári, sú architekti, ekonómovia, ktorí pôsobia vo významných firmách. Dvaja naši ľudia pôsobia aj v Slovenskej akadémii vied.
A v akých oblastiach?
Myslím, že v oblasti chémie. Takisto máme aj právnikov. Ale ako ste hovorili, tá vietnamská komunita je tichá. Nespoliehajú sa na podporu vlády alebo iných organizácií, ale skôr medzi sebou robia svojpomocné aktivity, pomáhajú jeden druhému. A spoločnosť, myslím, vníma iba tie viditeľné stránky, že sú to podnikatelia, ktorí predávajú na uliciach alebo na trhoch, majú nejaké obchody, nechtové štúdia alebo holičstvá či vynikajúce vietnamské reštaurácie. Ale v iných oblastiach pomaly, a podľa mňa aj v politike, sa budú objavovať Vietnamci, ktorí sú vo svojom odbore vynikajúci.
Veľa z toho sa zmenilo po roku ’89, po páde socializmu. Spolupráca medzi Vietnamom a Slovenskom je pomerne intenzívna. Vy ste ostali žiť tu. Keď sa vraciate do Vietnamu, čo sa tam zmenilo? Keď prídete naspäť, ako vás vníma rodina, priatelia, ako to je z tej druhej strany?
Prvýkrát som zažil šok, keď som sa vrátil do Vietnamu, že kamaráti sa mi len smiali a povedali – ty hovoríš stále tou starou vietnamčinou. Dnes tam už ľudia takto nehovoria. Čiže niektoré frázy alebo termíny som použil ešte „po starom“. Pre mňa sa Vietnam zmenil, vlastne sa cítim ako turista, ktorý sa občas vráti do zaujímavej krajiny. Samozrejme, mám silné korene vo Vietname a cítim sa byť Vietnamcom. Ale ľudia mi už dávajú najavo, že som ako keby cudzinec, nie Vietnamec, ktorý tam žije.
Vy ste ale vlastne takým mostom medzi Vietnamom a Slovenskom a to je veľmi zaujímavá pozícia. Ako sa dá Vietnam pretlmočiť Slovákom? Aká je to krajina? Susedí s Laosom, Kambodžou a Čínou, má takmer 100 miliónov obyvateľov. Čím je Vietnam zaujímavý?
Dá sa o tom hovoriť z rôznych uhlov. Pre podnikateľa je to zaujímavý trh. Do Vietnamu sa dá ísť podnikať a pokiaľ má človek vo Vietname silné konexie, tak sa tam dajú rozvíjať veľmi zaujímavé projekty.
Niektorí mladí Vietnamci, ktorí tu žili celý život, sa postupne vracajú do Vietnamu a pôsobia v silných zahraničných firmách, sú akoby mostom medzi Vietnamom a Slovenskom. Ak sa dajú nájsť prepojenia medzi nimi a tými firmami, ktoré sú na Slovensku, je to vynikajúce riešenie.
Vietnam ja aj veľmi zaujímavá turistická destinácia, kde človek okrem hlavného mesta Hanoj, Ho Či Minovho mesta a Danangu, môže vidieť prírodné krásy aj život bežných ľudí, ktorý nie je dotknutý turizmom. Pokiaľ máte možnosť, cestujte do Vietnamu, existujú priame lety z Prahy. A radi pomôžeme aj naplánovať veľmi zaujímavé individuálne cesty po Vietname.
To znie lákavo. Predpokladám, že najdrahšia časť z toho bude samotná letenka.
Áno, letenka. Potom už záleží na tom, čo si človek vyberie za svoj cieľ, ako chce „prežiť“ ten Vietnam. Či na vlastnej koži alebo pomocou cestoviek. Ja by som odporúčal individuálne cesty, pretože človek zažije oveľa viac.
To znie ako skvelý tip. Ak hovoríme o tom podnikaní, vy ste predsedom združenia podnikateľov. V akej oblasti pôsobíte?
Ja podnikám hlavne v oblasti gastronómie. Spolu s kamarátom sme po štúdiu založili spoločnosť, kde pracujeme spolu doteraz, už od roku 1995. Robíme rôzne veci, aj realitné, prenájom nehnuteľností a priestorov. Teraz je najnovší projekt veľkoobchod a maloobchod s ázijskými potravinami. To, čo máme ako nevýhodu, handicap, chceme zmeniť na našu výhodu. Handicap je to, že sme cudzinci a aj naša výhoda je práve to, že sme cudzinci. Ponúkame ľuďom práve to, čo im chýba, napríklad, to ázijské jedlo, ktoré nepoznajú. Nie je to len jedlo, nie sú to potraviny, ale aj história či kultúra. Celý ten background z Vietnamu chceme priniesť sem.
To je jedna z tých obrovských zmien po roku ’89, že sme sa aj my tu internacionalizovali v zmysle, že sme objavovali nové kuchyne, nové kultúry. Dnes je tá gastronómia v Bratislave niekde úplne inde a myslím si, že to všetci vítame. Medzi mojimi priateľmi je množstvo priaznivcov ázijskej kuchyne, ktorí určite využijú možnosti a aj sa to chcú naučiť. Proste chcú vedieť, akým spôsobom pripraviť vietnamské, thajské alebo čínske jedlá. Myslím, že toto má teda celkom slušnú perspektívu.
Áno, ja som zažil ten začiatok, že ľudia neboli ešte takí otvorení k novým veciam, najmä v tých 80-tych či 90-tych rokoch. Potom to začalo nejako spontánne. Ľudia mali možnosť cestovať do sveta, aj do Ázie. A asi im chutilo jedlo, tam kde boli. Ako ste spomínali Čína, Thajsko, Vietnam. Čínska kuchyňa tu už bola dávnejšie, ale vietnamská prišla až neskôr. Myslím si, že pred piatimi rokmi sa začal veľký úspech vietnamských reštaurácií. Nielen v Čechách či na Slovensku, ale aj v Poľsku a Maďarsku.
Vietnamci na Slovensku sú už z druhej či tretej generácie. Predpokladám, že vznikli aj mnohé zmiešané rodiny. Aj cez toto sa ľudia na Slovensku zoznamujú s vietnamskou kultúrou. Koľko je asi takých zmiešaných párov?
Vietnamská komunita je otvorenejšia ako ostatné ázijské komunity. Zažili sme to obdobie francúzskej kolonizácie, sme otvorení európskym veciam. Naše jedlá sú dobrým mixom medzi ázijskou a európskou gastronómiou. Takisto sú ľudia otvorení aj k zmiešaným vzťahom. Vlastne aj vďaka tomu, že naši nie sú uzavretí v našej vlastnej skupine. Pamätám si, keď sme boli mladí, tak sme začali chodiť do krčiem alebo do spoločností zabávať sa. Tým pádom boli možnosti zoznamovať sa aj mimo našej komunity. Ja poznám osobne viac ako 20 zmiešaných rodín z mojej generácie. Oveľa viac je mladých. V meste často vidieť zmiešané páry s deťmi. Už je to bežná vec. Aj keď v tej staršej generácii ešte sú proti týmto zmiešaným vzťahom.
Vy chystáte už 3. ročník Dňa Vietnamu, povedzte o čom to bude a ako to začalo, kto to naštartoval, čo si máme pod tým predstaviť?
Pamätám si ešte tie začiatky, keď sme začali plánovať nultý ročník. Ja som jeden z tých organizátorov, ktorí dostali úlohu, urobiť Deň Vietnamu, aby sme ukázali svetu, akí sme. Už nás nebaví zostať anonymite. že nikto o nás nevie, ako sa správame, akí sme, čo robíme. Aká je vietnamská komunita, aká je naša kultúra, aké sú naše jedlá.
Zatelefonoval som Lucii Šimekovej s tým, že nechceme robiť akciu ako staršia generácia, kde to bolo také gýčové. Gýčové je podľa nás pekné, ale pre Európanov nie je. Takže prosím, pouvažujte nad tým, ako urobiť Deň Vietnamu, ale vašimi očami, vašimi spôsobmi, aby nás ľudia vnímali trochu inak ako doteraz. Lucia najskôr váhala, že je to veľké sústo, ale nakoniec do toho išla.
Deň Vietnamu je festival, celý mesiac august sme robili športové aktivity pre komunitu. Festival vyvrcholil 29. augusta na Kuchajde, kde sme robili kultúrny program, boli tam stánky, kde sme ponúkli ľuďom možnosť ochutnať vietnamské jedlá z najlepších reštaurácií. Bol tam zaujímavý program, vystúpenia mladých, ale aj starších. Všetci sme sa tešili, že tá oslava bola vydarená, že sme sa stretli, tešili sa jeden na druhého, lebo sme sa dlho nevideli. Prišli aj Slováci, aj zahraniční hostia a oslavovali s nami.
Prvý ročník sme potom naplánovali v Košiciach. Bola to veľkolepá akcia, viac naplánovaná, vystupovali tam profesionáli. Obe akcie som hodnotil veľmi pozitívne, ako sa nám podarilo priblížiť našu kultúru Slovákom.
A tento ročník 2024 bude opäť v Bratislave?
Tento ročník budeme robiť v areáli Palmy na Račianskej ulici v Bratislave. Je to zmena, chceli sme poukázať, že naša komunita podporuje aj projekty, ktoré sú environmentálne a Corwin takýto projekt predstavuje. Takže tým, že prilákame množstvo ľudí do tejto lokality, tak im aj my chceme takto pomôcť, aby sa ľudia zoznámili s týmto projektom.
A kedy to bude?
V nedeľu 18. augusta a akcia je voľne prístupná pre všetkých. Uvítame každého, kto chce vidieť kus našej kultúry, zažiť a osláviť Deň Vietnamu s nami. Je tam pripravený zaujímavý kultúrny program – tance, spevy či vystúpenia športovcov. Bude aj diskusný panel o Vietname s názvom Vietnam očami neVietnamca.
Pri vstupe pripravíme vietnamskú uličku, vlastne takú vizualizácia tých najznámejších prvkov vietnamskej ulice. Potom človek príde do hlavného areálu, kde bude hlavná scéna a 26 gastrostánkov, v ktorých budú ponúkať jedlá z najlepších reštaurácií z celého Slovenska. Napríklad aj z Popradu či Košíc.
Znie to nesmierne lákavo, keď budem v tom čase v Bratislave, tak určite prídem. Hovorili sme o tom, že minulý rok 7. júna vláda schválila materiál, ktorým uznáva Vietnamcov ako oficiálnu národnostnú menšinu. Viem, že ste sa o to zasadzovali pomerne dlhý čas. Čo to pre vás znamená, prečo ste to chceli a aký to má význam?
Zásadný význam je, že tento akt poukazuje na to, že sem patríme, že sme súčasťou spoločnosti a všetko, čo robíme, robíme pre celú verejnosť na Slovensku. A čiastočne môžeme tiež ovplyvniť niektoré verejné veci. Nielen v náš prospech, ale aj pre iné, podobné komunity. Sme jedna z najdlhšie etablovaných komunít na Slovensku. Niektoré veci vnímame očami menšiny a chceme prispieť k tomu, ako by sme mohli zmeniť niektoré veci aj pre ostatné komunity.
Držím vám v tom palce. Teším sa na 18. augusta a na Deň Vietnamu a pozývam aj všetkých svojich poslucháčov a divákov. Príďte si vychutnať Vietnam, príďte sa zoznámiť s Vietnamom.
