Aj životné prostredie bolo jednou z tém, ktoré silne rezonovali na námestiach v novembri 1989. Ako pre agentúru SITA pri príležitosti dnešného výročia udalostí spred 32 rokov uviedla doktorandka z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Júlia Čížová, vo vtedajších prieskumoch verejnej mienky ľudia označovali znečistenie prírody za jeden z najväčších problémov.
Nielen v Bratislave pritom v tom čase existovalo silné ochranárske hnutie pôsobiace pod hlavičkou Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK).
Katastrofálny stav životného prostredia
„Ochranári zachraňovali rozpadajúce sa kultúrne a technické pamiatky, brigádovali na dreveniciach, udržiavali mestskú zeleň či organizovali tábory. Medzi širšou verejnosťou sa v roku 1987 zviditeľnili kritickým dokumentom Bratislava/nahlas,“ povedala historička s tým, že v materiáli ochranári zhromaždili údaje o katastrofálnom stave životného prostredia hlavného mesta a požadovali nápravu. Štátna moc sa však snažila tieto informácie popierať a cenzurovať.
Násilnosti na študentoch prebudili k životu celý národ, brutálnej bitke sa nedalo vyhnúť
Odvaha, pracovitosť a organizačné schopnosti ochranárov sa podľa Čížovej nestratili ani vo „víre“ revolúcie. „Novovzniknutej Verejnosti proti násiliu (VPN) dali k dispozícii svoje priestory na dnešnej Mariánskej (vtedajšej Markušovej) ulici v Bratislave. Z bratislavského ochranárskeho sekretariátu sa stala telefónna ústredňa, tlačiareň a koordinačné centrum,“ zdôraznila s tým, že mimoriadne dôležité bolo, že k dispozícii mali aj rozmnožovací stroj – tzv. cyklostyl.
Kopírovanie vyhlásení bolo prejavom odvahy
„V tom čase to bola veľká vzácnosť, rovnako ako prvé xeroxy. Za použitie takého stroja bola v podnikoch a organizáciách vždy zodpovedná konkrétna osoba a v chaose tých dní nikto nevedel s istotou, či sa celá situácia nezvrtne do násilia a prenasledovania,“ vysvetlila historička.
Koalícia nevníma slobodu ako samozrejmosť, komunizmus zničil podľa Remišovej desaťtisíce životov
Doplnila, že kopírovanie a distribúcia revolučných vyhlásení VPN či Občianskeho fóra bolo vtedy naozaj prejavom odvahy. Sekretariát podľa Čížovej zavalili stovky listov a otázok od ľudí z celého Slovenska. „Zisťovali, ako robiť štrajk či zakladať skupiny VPN v podnikoch. Neskôr sa Koordinačné centrum VPN presunulo do Mozartovho domu na dnešnej Ventúrskej ulici,“ uviedla.
Úsilie „neviditeľných ľudí“
Historička zároveň pripomína, že aj mnohí z výrazných predstaviteľov VPN sa pred Novembrom 1989 angažovali práve v ochranárskom hnutí. Cituje pritom prejav ochranára a budúceho poslanca Mikuláša Hubu z 24. novembra 1989: „To, ako bola zdevastovaná slovenská príroda, krajina, za posledné dve desaťročia, priam vyráža dych. O čo bolo menej slobody skutočnej, o to bolo viac slobody drancovania,“ vyhlásil.
Na príklade ochranárskych dobrovoľníkov sa podľa Čížovej tiež dá ilustrovať úsilie „neviditeľných ľudí“, ktorí síce nestáli na tribúnach, no v pozadí spravili veľa práce, bez ktorej by sa revolúcia nedala uskutočniť. „Ochranári boli v Novembri 1989 silnou a rešpektovanou spoločenskou silou, ktorá si už dávno pred Nežnou revolúciou získala dôveru mnohých ľudí,“ dodala historička.