Donald Trump vyhral prezidentské voľby proti Kamale Harrisovej s prísľubom, že nebude začínať vojny, ale ich ukončovať. O to väčší paradox je, že jeho rozhodnutie zaútočiť koncom februára na Irán stojí na argumentácii, ktorá nebezpečne pripomína doteraz najväčšie strategické zlyhanie americkej zahraničnej politiky v 21. storočí – inváziu do Iraku v roku 2003.
Pripomeňme si chronológiu jeho vlastných výrokov. Odhaľuje totiž viac než len politickú nekonzistentnosť. Ukazuje, ako sa pripravuje verejná mienka na vojnu.
Najskôr Trump tvrdil, že americké bombardovanie v júni roku 2025 zničilo iránske jadrové centrá. Odmietal správy, že iránsky jadrový program bol iba spomalený. Napriek informáciám tajných služieb z konca júna, ktoré naznačovali, že mohol preháňať o úplnom zničení tohto programu, trval na svojej verzii o jeho úspešnej likvidácii.
Izraelský premiér Benjamin Netanjahu mu pritakával. O mesiac neskôr, 27. júla 2025, na stretnutí s britským premiérom Keirom Starmerom, Donald Trump vyhlásil: „Zničili sme ich jadrové spôsobilosti. Môžu začať odznova. Ak to urobia, zlikvidujeme ich rýchlejšie, ako by ste nad tým mohli mávnuť rukou.“
V jeho rétorike sa odvtedy protirečivo objavovali tak tvrdenia, že program zničený, ako aj vyjadrenia, že Irán je „len niekoľko týždňov či mesiacov“ od výroby jadrovej bomby.
Vylúčené dôkazy o bezprostrednej iránskej jadrovej hrozbe
Na jeseň 2025 americký prezident pokračoval v tejto dvojitej línii: na jednej strane deklaroval úspech bombardovania iránskych zariadení na obohacovanie uránu, na druhej strane udržiaval naratív aktuálneho nebezpečenstva.
Strategická naivita a hormuzský paradox - KOMENTÁR
Keď 28. februára 2026 ohlasoval útok na Irán, povedal, že jeho cieľom je ochrániť americký ľud pred „bezprostrednou hrozbou“, ktorú predstavuje iránsky režim. Tvrdil, že Irán sa pokúšal obnoviť svoj jadrový program. Irán sa mal podľa neho pripravovať na jadrový prelom. „Nikdy nemôžu mať jadrovú zbraň,“ vyhlásil Donald Trump.
Lenže po takmer troch týždňoch vojny proti Iránu, 18. februára 2026, Tulsy Gabbardová (riaditeľka americkej Národnej spravodajskej služby) pri vypočutí v Senáte USA, povedala, že Irán sa po izraelsko-amerických útokoch v júni minulého roku nepokúsil obnoviť svoju schopnosť obohacovať urán.
Skonštatovala teda opak toho, čo šéf Bieleho domu označil z príčinu amerického útoku na Irán po boku izraelských ozbrojených síl. Čiže vylúčila dôkazy o bezprostrednej iránskej jadrovej hrozbe. Alebo ešte inak, vojna bola odôvodnená scenárom, ktorý spravodajské služby nepotvrdili.
Irán nie je Irak z roku 2003
A tak sa ponúka záver, že Trump „to dal na Busha“. Pritom ten istý Donald Trump opakovane kritizoval svojho republikánskeho predchodcu Georga Busha ml. na poste prezidenta za irackú vojnu.
Aj v roku 2003 išlo o preventívnu vojnu proti údajnej hrozbe. Washington tvrdil, že Saddám Husajn disponuje zbraňami hromadného ničenia. Aj vtedy sa neskôr ukázalo, že dôkazy boli chybné či účelovo interpretované. Po 23 rokoch sledujeme rovnaký mechanizmus politického rozhodovania: hypotetická hrozba sa mení na dôvod reálnej vojny.
Rozdiel je v tom, že dnes sú dôsledky rozpútania vraj preventívnej vojny ešte nebezpečnejšie. Irán nie je Irak z roku 2003. Ide o regionálnu mocnosť s prepojeniami na milície a štátnych aktérov od Libanonu po Jemen. Každý úder tak automaticky nesie riziko regionálnej eskalácie, zablokovania Hormuzského prielivu a globálnych dodávok ropy a plynu. Táto vojna preto nie je len regionálnym konfliktom. Je zásahom do nervového systému svetovej ekonomiky.
Čo Netanjahu ponúkol Trumpovi?
Osobitnú kapitolu predstavuje úloha izraelského premiéra, ktorý svojím dlhodobým politickým naratívom o existenciálnej hrozbe iránskeho jadrového programu pre Izrael, ktorú možno eliminovať iba vojenskú silou, Trumpovi ponúkol to, čo americkí prezidenti v krízach často hľadajú: jednoduchý príbeh, jasného nepriateľa a rýchle vojenské riešenie.
Výsledkom je, že americká politika sa nechala vtiahnuť do vojenskej avantúry, ktorá v skutočnosti oveľa viac zodpovedá bezpečnostným prioritám Izraela než strategickým záujmom Spojených štátov. Namiesto posilnenia globálneho postavenia Washington riskuje oslabenie vzťahov so spojencami, ďalšiu polarizáciu vo vnútri NATO, prehĺbenie nedôvery na globálnom Juhu a zhoršenie vzťahov s hlavným rivalom Čínou.
Trump pritom dlhodobo tvrdil, že „nekonečné vojny“ boli chybou amerického establišmentu. Dnes sa ukazuje, že problém nebol len v tých vojnách, ale v samotnej logike, ktorá k nim vedie. Logike, v ktorej sa nedostatočné alebo neoverené informácie interpretujú ako hrozba a hrozba zase ako dôvod presadzovať politické ciele vojenskou silou.
Irak mal byť poučením, namiesto toho sa stal precedensom. Prezident, ktorý sľuboval mier, napokon zopakoval najväčšiu chybu svojho republikánskeho predchodcu: rozhodol sa viesť vojnu, aby zabránil niečomu, čoho existenciu nepotvrdili ani jemu podriadené spravodajské služby.
