Najväčšie strategické chyby nevznikajú zo slabosti. Vznikajú zo sebavedomej naivity.
Donald Trump počas 12-dňovej vojny s Iránom začiatkom roka 2026 tvrdil, že americké a izraelské údery zničili iránsky jadrový program – zariadenia na obohacovanie uránu aj infraštruktúru, ktorá by mohla viesť k výrobe atómovej bomby.
Pred dvoma týždňami však prišla nová vlna útokov. A s ňou aj nové zdôvodnenia. Raz sme počuli, že Irán je už blízko vyrobeniu jadrovej bomby. Inokedy, že pripravoval útok na Spojené štáty a Washington ho len „predbehol“.
Lenže analytici už desaťročia upozorňujú na jednu vec: jadrové zbrane sú predovšetkým nástrojom odstrašenia. Rusko má ich najväčší arzenál na svete a Európe sa ním otvorene vyhráža nielen jeho štátna propaganda, ale aj vysoko postavení politici kvôli podpore Ukrajiny. Tej Ukrajiny, ktorá sa v roku 1994 jadrových zbraní vzdala a bola napadnutá Ruskom. Napriek Budapeštianskej deklarácii, v ktorej stáli členovia BR OSN garantovali, že jej územná celistvosť nebude narušená.
Globálny ekonomický problém
Irán jadrovú bombu nemal. Má však niečo iné. Hormuzský prieliv. Úzky pás vody medzi Iránom a Ománom, cez ktorý prechádza približne pätina svetových dodávok ropy. Miesto, kde sa regionálny konflikt môže v priebehu hodín zmeniť na globálny ekonomický problém.
Iránci v pasci alebo bombami sa sloboda nedováža - KOMENTÁR
Ak americké zdroje dnes tvrdia, že Washington pri útokoch nepočítal s tým, že Irán by mohol prieliv uzavrieť alebo jeho fungovanie výrazne narušiť, vzniká jednoduchá otázka: Naozaj si niekto v Bielom dome a v Pentagone myslel, že krajina, ktorej bombardujú vojenské kapacity a likvidujú najvyšších predstaviteľov a veliteľov, sa bude brániť hádzaním datlí z gumipušiek?
Veď v geopolitike totiž platí jednoduché pravidlo: keď štátu zničíte jednu odstrašujúcu kapacitu, začne používať inú. A odstrašenie v 21. storočí nestojí len na jadrových hlaviciach. Niekedy ho vytvára aj úzky prieliv. Vrchný veliteľ najmocnejších ozbrojených síl na svete dva týždne po tom, čo sa nechal izraelským premiérom Netanjahuom nahovoriť na operáciu Epická zúrivosť, vyzval Irán, aby odstránil všetky míny, ktoré stihol naklásť do Hormuzského prielivu.
Až teraz sa svetová verejnosť dozvedá, že Washington posilňuje vojenskú prítomnosť v regióne a presúva ďalšie jednotky vrátane mariňákov do oblasti blízko Hormuzského prielivu. Čiže robí kroky prichádzajúce skôr ex post, keď sa strategické dôsledky konfliktu začínajú naplno prejavovať.
Medzitým sa ukazuje ešte jedna vec. Na rozdiel od Georga Busha, ktorý sa pokúšal presvedčiť BR OSN, aby odsúhlasila inváziu do Iraku vedeného Saddámom Husajnom, súčasný republikánsky prezident nielenže o to nemal žiaden záujme, ale ani útok na Irán nekonzultoval a neusiloval sa o širšiu dohodu so spojencami. Dnes však Donald Trump žiada, aby sa do nej spojenci zapojili. Na sociálnej sieti Truth Social vyzval Čínu, Francúzsko, Japonsko, Južnú Kóreu a Spojené kráľovstvo, aby vyslali vojnové lode do Hormuzského prielivu a pomohli zabezpečiť jeho otvorenie a ochranu lodnej dopravy.
Inými slovami: po jednostrannom začiatku vojenskej operácie chce Washington vytvoriť medzinárodnú flotilu, ktorá by garantovala prechod tankerov cez prieliv, ktorý Irán považuje za svoju strategickú páku v asymetrickom vojnovom konflikte. Reakcie spojencov sú však zatiaľ veľmi opatrné.
Britské ministerstvo obrany uviedlo len to, že diskutuje o rôznych možnostiach zabezpečenia lodnej dopravy. Japonsko zdôraznilo, že svoje rozhodnutia prijíma nezávisle a lode nepošle len preto, že o to požiadal Washington. Francúzsko dokonca poprelo správy, že by svoje námorné sily presúvalo do Hormuzského prielivu. A Čína, hlavný geopolitický rival USA, vyzvala na okamžité zastavenie bojov. Zatiaľ skôr než vojenské prísľuby teda vidíme diplomatické odpovede.
Boj o prežitie
Z Washingtonu a Teheránu zároveň prichádzajú protichodné správy o situácii v iránskom vedení. Iránsky minister zahraničných vecí Abbás Araghčí tvrdí, že nový vodca Modžtaba Chameneí je „v úplnom zdraví a riadi situáciu“. Donald Trump naopak naznačil, že možno ani nežije – a ak áno, „mal by urobiť dobrú vec pre Irán a vzdať sa“.
Bezpečnostný analytik BBC Frank Gardner pripomenul ďalší faktor tejto v podstate Netanjahuovej vojny: pre Irán je to boj o prežitie. A režimy, ktoré bojujú o vlastné prežitie, nepotrebujú vojensky zvíťaziť. Stačí im vydržať. Teokratický režim ajatolláhov opierajúci sa islamské revolučné gardy, ktorý bol doma oslabený a nepopulárny vďaka mnohým faktorom, najviac však kvôli brutálnemu potlačeniu protestov na začiatku tohto roku, môže vo vojne získať to, čo mu v mierových časoch chýbalo – legitimitu obrany štátu.
V geopolitike preto často platí paradox: vojny sa nezačínajú vtedy, keď si lídri uvedomujú všetky ich dôsledky. Začínajú sa vtedy, keď si myslia, že ich majú pod kontrolou. A dejiny potom rozhodnú, či išlo o premyslenú stratégiu, alebo len ďalší príklad toho, ako sa veľké konflikty končiace fatálnymi dôsledkami začínajú z malej dávky strategickej arogancie. Stačí si spomenúť z tých novších na Bushove invázie do Iraku a Afganistanu, pri ktorých USA obetavo pomáhali spojenci. Alebo na Putinovu vieru, že do týždňa bude mať Ukrajinu pod kontrolou.
