Americký prezident Donald Trump po začiatku operácie „Epická zúrivosť“ 28. februára adresoval Iráncom posolstvo, že „hodina vašej slobody je na dosah“ a nasledujúci deň ich vyzval, aby si „vzali svoju krajinu späť“.
Izraelský premiér Benjamin Netanjahu v prvý deň útoku na Irán hlásal, že „nastal čas, aby sa všetci Iránci spojili okolo svojej vlajky a svojho historického dedičstva tým, že sa postavia za svoju slobodu voči zlému a utláčateľskému režimu.“ Tretieho marca v rozhovore pre Fox News dodal: „Napokon je, samozrejme, na iránskom ľude, aby zmenil vládu, ale my – Amerika a Izrael – vytvárame podmienky, aby to mohli urobiť.“
Americký prezident akoby posúval dôraz od otvorenej rétoriky zmeny režimu skôr k vojenskému oslabeniu Iránu, zatiaľ čo Netanjahu zostáva vo výzvach Iráncom, aby sa postavili proti vládnucej moci, tvrdší. V americkom Kongrese, v administratíve aj medzi komentátormi však panuje skepticizmus, či takáto „sloboda“ môže prísť bez širšieho politického plánu a bez masových dezercíí vnútri režimu Islamskej republiky.
Britský premiér Keir Starmer, aj za cenu napätia s Trumpom, odmietol logiku „regime change from the skies“ – predstavu, že slobodu možno na krajinu zhodiť bombami. Varoval pred opakovaním chýb z Iraku a zdôraznil, že bez právneho základu a premysleného „dňa potom“ sa Spojené kráľovstvo do útočných operácií nezapojí.
Dve formy existenčného nebezpečenstva
Analytici sa väčšinou zhodujú, že medzi vojenským oslabením režimu a jeho politickým pádom je priepastný rozdiel. A ešte väčší rozdiel je medzi pádom režimu a vznikom slobodného, stabilného a funkčného štátu.
Presne v tejto priepasti sa dnes ocitlo 90 miliónov Iráncov – nie medzi slobodou a neslobodou, ale medzi dvoma formami existenčného nebezpečenstva: medzi pokračovaním nenávideného režimu a hrozbou, že jeho otrasenie prinesie nie oslobodenie, ale rozvrat.
Andrej Žiarovský: Režim v Teheráne čelí dekapitácii, ale nekolabuje - ROZHOVOR
Prvá studená sprcha pre tých, ktorí očakávali rýchly pád systému po zabití Alího Chameneího, je správa, že nástupcom najvyššieho vodcu sa stal jeho druhý syn Modžtaba. Muž z najužšieho jadra režimu, úzko prepojený s tvrdou líniou a Revolučnými gardami, ktorému zabili otca aj časť rodiny, sotva vstúpi do dejín ako zmierovateľ. Pravdepodobnejšie je, že sa bude snažiť demonštrovať silu – voči USA a Izraelu, ale aj voči domácej opozícii. Nie reformátor, ale dedič zatvrdnutia.
Iránska islamská republika navyše nie je osobná diktatúra stojaca na jednej tvári. Je to komplexná sieť klerických štruktúr, bezpečnostného aparátu, Revolučných gárd, ekonomických klientelistických väzieb a ideologických inštitúcií. Preto analytici nehovoria o demokratickom prechode, ale skôr o nástupníckej kríze, mocenskej rekonfigurácii alebo ešte tvrdšej militarizácii režimu.
Tri scenáre vývoja v Iráne
Aj analýza Council on Foreign Relations „After Khamenei“ pracuje s tromi scenármi: kontinuitou režimu, vojenským prevzatím moci alebo jeho kolapsom.
Iránci sú dnes v pasci psychologicky aj politicky a odporcovia režimu sa ocitli v schizofrenickej situácii. Mnohí si želajú pád teokratickej moci a oslabenie jej piliera – Revolučných gárd. Zároveň však vidia, že ak by k tomu malo dôjsť iba za cenu bombardovania ich miest, civilných obetí a ničenia infraštruktúry, cena za „oslobodenie“ môže byť desivá.
Irán je napriek nenávidenému režimu stále ich vlasť. Nie geopolitická plocha, ale domov. Kým zvonka padajú bomby, doma čelia represii režimu, ktorý nemieni odísť bez boja.
Fotografie radosti nad smrťou Chameneího pritom často pochádzajú najmä zo zhromaždení iránskej diaspóry v Európe a USA. V iránskych mestách sa zároveň konajú masové pietne zhromaždenia, ktoré sú aj demonštráciami podpory režimu. V takej atmosfére si možno ľahko predstaviť lynčovanie tých, ktorí by otvorene vítali útok USA a Izraela ako cestu k slobode.
Táto pasca je brutálna: túžba po zmene sa môže napĺňať iba prostredníctvom vojny – možno aj občianskej – ktorá rozbije aj to málo, čo krajinu ešte drží pohromade.
Vnútornú zložitosť Iránu a kurdská otázka
Podceňovať nemožno ani vnútornú zložitosť Iránu. Nie je to homogénny štát s jednou opozíciou a jednou identitou. Je to veľká, etnicky, regionálne a sociálne rozvrstvená krajina. Svetová banka opakovane upozorňuje, že chudoba a sociálna zraniteľnosť dopadajú najmä na vidiek, menej vzdelané domácnosti a sociálne slabšie vrstvy.
Budúca mocenská kríza sa preto nebude odohrávať len v Teheráne. Bude sa hrať aj na perifériách, v regiónoch, ktoré sa už dnes cítia ekonomicky vyčerpané.
Osobitne citlivá je kurdská otázka a širší problém menšinových regiónov. Oslabenie centra môže rýchlo otvoriť staré konflikty: Kurdov na západe, Balúčov so separatistickými a džihádistickými skupinami na juhovýchode či arabské obyvateľstvo v Chúzestáne.
Ak sa režim otrasie bez dohody o novom poriadku, nepôjde len o to, kto ovládne Teherán, ale kto udrží lojalitu provincií, kontrolu hraníc a základnú súdržnosť štátu. Práve vtedy sa z protirežimovej zmeny môže stať začiatok rozpadu krajiny.
Západ navyše často hovorí o Iráne, akoby šlo o jednoliaty blok poslušných šíitských moslimov. Nie je to pravda. Popri oficiálnom teokratickom rámci existujú sunnitské komunity, náboženské menšiny aj sekulárne vrstvy. Mnohí sa navonok správajú ako lojálni veriaci skôr zo strachu než z presvedčenia.
Aj preto je formovanie alternatívnej vlády mimoriadne zložité. Nestačí zvrhnúť vrchol moci – treba vytvoriť nový politický rámec schopný udržať rozmanitú spoločnosť pohromade.
Bombami sa sloboda nedováža
Do toho vstupuje katastrofálna sociálno-ekonomická realita. Najväčšia vlna protestov za posledné roky sa začala pre ekonomické problémy – po páde meny a raste cien – a až následne sa rozšírila do širšieho politického protestu.
Menový kolaps je priam symbolický. V roku 2018 sa jedno euro pohybovalo približne okolo 49-tisíc iránskych riálov. Dnes je to približne 1,5 milióna riálov. To znamená deštrukciu úspor, miezd aj dôchodkov a dramatický pád životnej úrovne.
Svetová banka zároveň upozorňuje, že podiel obyvateľov žijúcich pod hranicou chudoby môže do roku 2026/27 stúpnuť na 38,8 %. K tomu sa pridáva prehlbujúca sa vodná kríza, ktorá zasahuje hospodárstvo aj každodenný život.
Vojna tak dopadá na spoločnosť, ktorá už predtým vstupovala do roku 2026 oslabená rastúcou chudobou a sociálnou krehkosťou.
Krajina so zanedbanou infraštruktúrou, nedostatkom vody, zlyhávajúcimi službami a vysokou korupciou nie je pripravená absorbovať ďalší vojenský šok bez rizika systémového kolapsu. Ak sa k sociálnej a environmentálnej krehkosti pridá mocenské vákuum, vzniká klasický recept na občiansku vojnu – a v prípade Iránu aj na destabilizáciu celého regiónu.
Preto dnes nestačí povedať, že režim je odporný. Skutočná otázka znie inak: kto, s akou legitimitou, s akou sociálnou oporou a s akou kontrolou nad armádou, bezpečnostnými zložkami a provinciami má po tejto vojne udržať Irán pohromade? Kým na ňu neexistuje presvedčivá odpoveď, zostáva „zmena režimu“ skôr sloganom než plánom.
Potvrdil to aj americký minister obrany Pete Hegseth, ktorý pri ohlásení útokov povedal: „Žiadne bahno budovania štátu. Žiadne budovanie demokracie.“
Ako minister obrany zabezpečujúci vojenskú stránku operácie tak – na rozdiel od prezidenta Trumpa – ani nepredstieral, že cieľom americko-izraelských operácií je slobodný Irán.
Práve preto platí aj pre dnešný Irán stará, trpká a presná veta: bombami sa sloboda nedováža.
