Keď 21. júna 1991 prekročil pri Maťovciach hranicu posledný vlak so sovietskymi vojakmi opúšťajúcimi územie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, neskončila sa iba vojenská operácia pod krycím názvom Dunaj, počas ktorej v noci z 20. na 21. augusta 1968 obsadili vtedajšiu ČSSR vojská Varšavskej zmluvy v počte viac ako pol milióna vojakov, 6000 tisíc tankov a 800 lietadiel. Po takmer dvadsiatich troch rokoch okupácie vojskami sovietskej armády sa skončilo dlhé obdobie, počas ktorého Česko-Slovensko nebolo suverénnym štátom.
Invázia z 21. augusta 1968 bola násilným aktom. Surovo potlačila československú jar, pokus o reformy pod heslom „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý zosobňoval Alexander Dubček a ktorý sa tešil obrovskej podpore obyvateľstva a so sympatiami ho sledoval celý svet. Generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonida Iľjiča Brežneva a jeho kolegov v politbyre vyľakalo, že by mohli stratiť moc a kontrolu nad jedným zo satelitných štátov ruského impéria zvaného Sovietsky zväz.
(Pripomínam, že o „historickom Rusku pod názvom ZSSR“ hovoril aj Vladimir Putin v prejave 21. februára 2022, keď odôvodňoval agresiu proti Ukrajine tým, že je umelým štátom a Ukrajinci sú súčasťou jednotného ruského národa.) Obávali sa, že by česko-slovenský príklad mohol nakaziť ďalšie krajiny i samotný ZSSR. Ten vtedy predstavoval najväčší rozsah imperiálnej vlády Ruska a spolu s vazalským socialistickými štátmi najväčšie impérium v dejinách.
Imperialistická doktrína
Na ospravedlnenie mohutnej invázie do vtedajšej ČSSR sa sformulovala doktrína obmedzenej suverenity socialistických krajín, ktorá dostala meno po Brežnevovi.
Vyťahovanie starých démonov alebo prečo nebude spolupráca Fica a Magyara jednoduchá – KOMENTÁR
Podľa článku v moskovskej Pravde „Národy socialistických štátov a ich komunistické strany majú a musia mať slobodu v rozhodovaní o ceste rozvoja ich štátov, avšak žiadne ich rozhodnutie nesmie škodiť ani socializmu v ich štáte, ani základným záujmom ostatných socialistických štátov.“
Toto stráženie „ideovej čistoty“ predstáv o socializme v preklade do reči geopolitiky znamenalo, že v záujmovej sfére Sovietskeho zväzu sa žiadne zásadné zmeny v štátoch tzv. socialistického tábora nesmeli robiť bez jeho povolenia. Išlo o imperialistickú doktrínu. Aj keď už k žiadnej invázii nedošlo, slúžila táto doktrína ako strašiak pre vedenia socialistických štátov, aby nerobili vnútropolitické zahraničnopolitické zmeny, ktoré by podráždili sovietske vedenie.
21. jún 1991 – skutočný koniec okupácie
Túto doktrínu zrušil až nový generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov, ktorý v roku 1985 prišiel s koncepciou zásadných zmien pod názvom perestrojka – prestavba. Stále viac dával najavo, že odmieta zásahy zvonku do vývoja štátov tzv. socialistického spoločenstva. Tento proces sa zavŕšil v jeho prejave na Valnom zhromaždení OSN z 7. decembra 1988, keď vyhlásil: „Sloboda voľby je univerzálnym princípom, pre ktorý nesmú existovať nijaké výnimky.“
Realizáciou Brežnevovej doktríny sa stala zmluva o „dočasnom pobyte sovietskych vojsk“ z októbra 1968. Cynicky sa v nej tvrdilo, že prítomnosť cudzích vojsk „nenaruší suverenitu“ Československa a že sa sovietska armáda nebude miešať do jeho vnútorných záležitostí. História ukázala pravý opak. Prítomnosť viac ako sedemdesiattisícovej sovietskej armády bola rozhodujúcou oporou normalizačného režimu.
Práve preto českí a slovenskí historici hovoria o 21. júni 1991 ako o skutočnom konci okupácie a upozorňujú, že až odchod sovietskych vojsk vytvoril úplnú realitu slobody a suverenity. November 1989 otvoril cestu k slobode. Jún 1991 ju definitívne zabezpečil tým, že z nášho územia odišla armáda cudzej veľmoci.
Aktivity vtedajšieho poslanca Michalela Kocába
Preto si treba pripomenúť historickú dohodu prezidenta ČSFR Václava Havla a sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova 26. februára 1990 v Kremli o odchode sovietskych vojsk z územia Česko-Slovenska, ktorú podpísali ministri zahraničných vecí Jiří Dienstbier a Eduard Ševardnadze, ako aj to, že najvyšší predstaviteľ ZSSR vyjadril hlboké poľutovanie nad inváziou vojsk v roku 1968 a priznal, že zásah vojsk bol protiprávny a negatívne ovplyvnil vývoj v ČSSR.
S vďakou si treba pripomenúť aj aktivity vtedajšieho poslanca Federálneho zhromaždenia Michalela Kocába, ktorý bol ako podpredseda parlamentnej komisie pre odsuan sovietskych vojsk politickou tvárou a jedným z hlavných vyjednávačov pri obnove našej štátnej suverenity, a slovenského generál Svetozára Naďoviča, ktorý koordinoval praktickú stránku odchodu desaťtisícov sovietskych vojakov, ich rodín, techniky a munície z územia Česko-Slovenska.
Ich zásluhou prebehla jedna z najväčších vojensko-logistických operácií našich moderných dejín pokojne, disciplinovane a v dohodnutom termíne – zavŕšenom 21. júna 1991.
Reakcie sovietskych generálov a politických jastrabov
Pripomínať si však treba aj reakcie sovietskych generálov a politických jastrabov počas stretnutia v najvyššom soviete v Moskve. Michael Kocáb spomína, že česko-slovenských vyjednávačov doslova vrieskali, búchali do stola a odmietali prijať fakt, že ich „bratská pomoc“ bolo v Česko-Slovensku vnímaná ako nelegálna okupácia. Títo ľudia boli presvedčení, že stredná Európa patrí do ich sféry vplyvu na základe výsledkov druhej svetovej vojny a Jaltskej konferencie.
Jednoducho nechápali, prečo musia odísť, keď ich predchodcovia v roku 1945 oslobodzovali Prahu a v roku 1968 „bránili socializmus“ pred kontrarevolúciou. Odchod vnímali ako zradu zo strany vlastného politického vedenia v Moskve. Tieto imperialistické názory sa stali jedným z dôvodov zorganizovania puču proti Gorbačovovi v auguste 1991.
V tejto širšej historickej perspektíve 21. jún 1991 nebol len poslednou kapitolou dejinnej tragédie českého a slovenského národa, ktorú znamenal 21. august 1968, ale aj prvou kapitolou našej dnešnej zahraničnopolitickej a bezpečnostnej identity. To, čo sa vtedy skončilo, teda právo Moskvy rozhodovať o našom osude, je totiž presne to, čo dnešné Rusko opäť presadzuje voči Ukrajine a vo svojom pohľade na Európu. Preto toto výročie však dnes nie je len spomienkou na dávnu minulosť.
Slová Gorbačova z roku 1988 sú stále vrcholne aktuálne
Pred niekoľkými dňami ruský veľvyslanec Sergej Andrejev pri príležitosti Dňa Ruska predniesol v Bratislave prejav, ktorý bol manifestom súčasného ruského imperializmu. Rusko v ňom vystupovalo ako civilizácia s osobitným historickým poslaním, ktorá si nárokuje právo určovať bezpečnostné usporiadanie vo svojom okolí a odmieta Európsku úniu ako nepriateľský projekt. Jednoducho, to, čo dnes Moskva robí voči Ukrajine, nevzniklo vo februári 2022.
Je to pokračovanie tej istej imperiálnej logiky, ktorá v roku 1968 odmietla pripustiť, aby sa ČSSR slobodne rozhodla o svojom vnútropolitickom usporiadaní a o vlastnej budúcnosti. Vtedy sa tomu hovorilo „internacionálna pomoc“. Dnes sa reční o „rešpektovaní geopolitickej reality“ a „historických nárokov, o „ochrana historických území“, „denacifikácia“ alebo „bezpečnostné záujmy Ruska“. Mení sa slovník, nie podstata.
Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity sa vrátila do Putinovej revizionistickej a imperialistickej politiky: Rusko má právo zasahovať tam, kde sú údajne ohrozené jeho životné záujmy, o osude menších štátov v okolí Ruska nemajú rozhodovať ich občania, ale Kremeľ.
Z hľadiska tejto tragickej ukrajinskej skúsenosti Slovensko preto 21. jún 1991 nebol iba zavŕšením Nežnej revolúcie. Bol dňom, keď sme po prvý raz od augusta 1968 mohli bez prítomnosti cudzej armády sami rozhodovať o svojej zahraničnopolitickej a bezpečnostnej orientácii. Bez tohto okamihu by sotva bolo možné slobodne s a rozhodnúť o vstupe do Európskej únie ani do NATO. „Návrat do Európy“ sa pre Slovákov a Čechov nezačal podpisom prístupových zmlúv. Začal odchodom posledného sovietskeho vojaka.
Preto by sme si 21. jún nemali pripomínať iba ako historické výročie. Je to deň, ktorý pripomína jednoduchú skúsenosť našich moderných dejín: štátna suverenita nie je abstraktný pojem z učebníc ústavného práva. Je to právo národa rozhodovať o vlastnej budúcnosti bez cudzej armády na svojom území a bez cudzej mocnosti, ktorá si nárokuje právo určovať hranice jeho slobody.
Práve preto má odchod posledného sovietskeho vojaka z Československa v čase ruskej agresie proti Ukrajine možno ešte väčší význam ako pred tridsiatimi piatimi rokmi. Nie preto, že by sa história opakovala doslova. Ale preto, že imperiálne myslenie, ktoré kedysi spôsobilo tragédiu českého a slovenského národa, z Európy nezmizlo.
Gorbačovove slová z roku 1988 sú stále vrcholne aktuálne: „Je nám zrejmá nevyhnutnosť princípu slobody voľby. Jeho neuznávanie prináša mimoriadne vážne dôsledky pre svetový mier. Odopierať národom toto právo, nech už sa to zdôvodňuje akokoľvek a zakrýva akýmikoľvek slovami, znamená narúšať aj tú krehkú rovnováhu, ktorú sa doteraz podarilo dosiahnuť.“
