V bratislavskom V-klube bude mať tento piatok premiéru inscenácia divadelnej hry Jeana Geneta Slúžky. Réžie sa ujala renomovaná divadelná a televízna režisérka Soňa Ferancová, ktorá má na konte desiatky divadelných réžii po celom Slovensku, vrátane niekoľkých inscenácii pre Činohru SND. V úlohách slúžok sa predstavia herci Dávid Hartl a Radomir Milić. Role milostivej pani sa zhostí popredný slovenský operný spevák Štefán Kocán, pre ktorého to bude činoherný debut.
Hra Slúžky je pevne previazaná jednoaktovka, dômyselne pretkaná replikami, ktorá pracuje s témami nepolapiteľnosti reality a nevysloviteľnosti identity. Vyznačuje sa silnou divadelnosťou, až bizarnou teatrálnostosťou. Napísal ju francúzsky dramatik Jean Genet, ktorý sa pri jej písaní inšpiroval skutočným príbehom. Svetovú premiéru mala hra v Paríži v roku 1947 a dnes už patrí medzi modernú divadelnú klasiku. V slovenských divadlách už bola uvedená niekoľkokrát. V novej inscenácii Divadla bez masky budú hrať všetky tri postavy muži, hoci ide o ženské postavy, tak ako si to prial sám autor. Na Slovensku Slúžky v mužskom obsadení ešte nebola nikdy uvedené.
„Našim zámerom inscenovania tejto hry je novou, experimentálnou, kreatívnou a originálnou formou priblížiť slovenskému divákovi tajomný, akoby v prítmí zahalený svet dvoch ústredných postáv hry, ktorými sú sestry Claire a Solange. Sú to zakomplexované, chudobné, škaredé a neúspešné ženy, ktoré sa v živote nezmohli na viac, než pracovať ako slúžky pre Milostivú pani, úspešnú, slávnu a krásnu ženu, ktorá má všetko, po čom oni túžia a o čom celý svoj život snívajú. Analógiou je dnešný svet plný takýchto zakomplexovaných dievčat, ktoré vzhliadajú na sociálnych sieťach k celebritám, o ktorých snívajú, sú nimi posadnuté, fandia im, milujú ich, ale v svojom vnútri ich v skutočnosti nenávidia a závidia im až na smrť. Aj Claire a Solange sa vyžívajú v plánovaní vraždy tej, bez ktorej by vlastne nemohli existovať a neboli by ničím. Ide o vynikajúci text, v ktorom je napriek temnej téme veľa humoru a vtipných situácii“, povedala o hre režisérka Ferancová.
Text hry je podporený štylizovaným pohybom, na pohybovú spoluprácu prizvala Soňa Ferancová svoju dlhoročnú spolupracovníčku, choreografku Renatu Ptačin. Autorom scény je Martin Kotúček, autorkou kostýmovej výpravy ďalšia Ferancovej dlhodobá spolupracovníčka Simona Vachálková.
Ide o tretiu premiéru Divadla bez masky, ktoré vzniklo minulý rok a zatiaľ uviedlo hru Marka Ravenhillla bazén (bez vody) a monodrámu Vyučovanie dony Margarity s Oľgou Belešovou, ocenenú Zlatým gunárom na festivale Kremnické gagy.
Jean Genet: Slúžky
Réžia: Soňa Ferancová
Preklad: Lukáš Gertli
Scéna: Martin Kotúček
Kostýmy: Simona Vachálková
Pohybová spolupráca: Renata Ptačin
Hudobné aranžmány: Štefan Kocán
Umelecká maskérka: Zuzana Pauková
Svetelný a zvukový technik: Dávid Strieženec
Vizuál a fotografie z predstavenia: Bara Podola
Kreatívny producent: Roman Martinec
Producentky: Michaela Guoth, Katarína Šúchalová
Účinkujú: Štefan Kocán, Dávid Hartl, Radomir Milić
Vznik inscenácie podporili:
Bratislavský samosprávny kraj
Nadácia SPP
Literárny fond
Bratislavské kultúrne a informačné centrum
Divadelná fakulta VŠMU
Ateliér Hair & Beauty
Rádio Európa 2
Agentúra SITA
BratislavaDeň
Premiéra: 13.10.2023 vo V-klube
Jean Genet (1910-1986) bol francúzsky spisovateľ, dramatik a básnik, známy najmä svojimi literárnymi dielami, ktoré sa zaoberali témami sociálnej marginalizácie, kriminality, homosexuality a otázkami existencializmu. Prežil búrlivý život poznačený chudobou, krimininálnymi činmi (živil sa ako zlodej) a časom stráveným v polepšovniach a väzniciach. Genetove rané skúsenosti so zločinom a ostrakizáciou výrazne ovplyvnili jeho písanie. Jeho diela často zobrazovali životy marginalizovaných a rebelujúcich jednotlivcov, vrátane zlodejov, homosexuálov a prostitútok, pričom čerpal zo svojich osobných skúseností, aby zobrazil ich túžby a zápasy. Štýl jeho písania je veľmi poetický, provokatívny s temnými a erotickými podtónmi. Genetove diela čelili kontroverzii a cenzúre kvôli svojim témam a explicitnému zobrazeniu homosexuality. Získal si však uznanie a obdiv mnohých intelektuálov a umelcov, vrátane Jeana-Paula Sartra a Jeana Cocteaua, ktorí rozpoznali hĺbku a kvalitu jeho písania. Postupom času Genetova povesť rástla a čoskoro sa stal Genet vplyvnou osobnosťou francúzskej literatúry a popredným tvorcom absurdnej drámy. Napriek svojej pohnutej minulosti dokázal pretaviť svoje skúsenosti do silnej umeleckej výpovede, pričom zanechal trvalý vplyv na modernú literatúru a divadlo. Angažoval sa aj politicky a bol ľudsko-právnym aktivistom.
Soňa Ferancová ukončila magisterské štúdium na VŠMU v Bratislave v odbore divadelná réžia. Ešte počas štúdia bola ako hosťujúca režisérka Ateliéru Divadelnej fakulty JAMU nominovaná na prestížnu Cenu Alfréda Radoka za réžiu hry J. Geneta Slúžky. Jej absolventským predstavením bol Shakespearov Hamlet v Ha-divadle v Brne. Následne pôsobila ako interná režisérka v Divadle Jána Palárika v Trnave, kde vytvorila dve úspešné predstavenia – inscenáciu hry J. Mahena Stroskotanci v manéži a A. P. Čechova Tri sestry. Od roku 1995 je v slobodnom povolaní. Režírovala v DAB Nitra (J. N. Nestroy – Povraz s jedným koncom (nominovaná na ocenenie DOSKY), VHV – Záveje, M. Haddon a S. Stephens – Podivný prípad so psom), v Divadle GuNaGu (Pravdivý príbeh Oľgy B., ženy so zlatými rukami (aj spoluatorka scenára spolu s O. Belešovou), V. Klimáček Muži sa minuli (aj autorka námetu), V. Klimáček: Raj je iba Eden), v divadle Astorka Korzo 90 inscenáciu H. Müllera Kvarteto (nominácia na DOSKY v štyroch kategóriách) a Sylvia od A. R. Gurneyho, v Divadle Aréna hry Yazminy Rezy Boh masakra, Liz Lochlead Perfect Days, Terryho Johnsona Absolvent, Pam Valentine Medzi nebom a zemou, P. Quiltera Opona hore!, v Štúdiu 12 Hot line (aj spoluautorkou scenára s P. Pavlacom), v Činohre SND Fetišistky od I. Horváthovej, Ksicht od M. von Mayenburga, Šmátranie v širočine J. Stacha, Matka od F. Zellera, pre Balet SND a SDA Laciho Strikea Júlio a Rómea (aj autorka scenáru), v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici hry I. Tásnadiho Cyber Cyrano a V. Havla Motýľ na anténe. V roku 2022 odpremiérovala v DPOH inscenáciu hry F. Zellera Otec pre súkromnú produkciu Múza Teatro.
Martin Kotúček vyštudoval Školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru a scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ako scénický a kostýmový výtvarník sa podieľal na desiatkach divadelných, filmových a televíznych projektoch. V Slovenskom národnom divadle navrhol kostýmy do baletu KY-TIME 68, do opery Kráľ Teodor v Benátkach a činoherných inscenácií Pohania, Malomeštiakova svadba, Jana Eyerová, či Fanny a Alexander, za ktorú dostal cenu DOSKY. Z ďalších realizácií treba spomenúť kostýmové návrhy do inscenácií Cyrano z Bergeracu (DAB Nitra), Elektra (Divadlo ASTORKA Korzo ´90), Hráči, Ľudia, miesta a veci, Úklady a láska (všetky tri SKD Martin), Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (ŠD Košice), Pavučina (Divadlo J. Palárika v Trnave), Povstanie, Podvolenie (obe Divadlo Aréna) a muzikál Turandot (Divadlo Nová scéna). Zároveň je autorom hry Asperger vs. Wittgenstein, ktorú v roku 2021 uviedlo Divadlo Non.garde. V Divadle bez masky je autorom scénickej a spoluautorom kostýmovej výpravy do inscenácie bazén (bez vody) a scénickej výpravy do inscenácie Slúžky.
Simona Vachálková študovala na škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave, odbor čipkárskej a textilnej tvorby u prof. J. Bergera, J. Saboovej, K. Pichlera a na VŠMU u prof. M. Čorbu a prof. J. Cillera. Profesionálne debutovala už ako študentka v inscenácii SND S vylúčením verejnosti (1992, réžia V. Strnisko). Vytvorila stovky kostýmov do desiatok činoherných, operných a baletných inscenácii v slovenských divadlách (Bratislava, Trnava, Nitra, Banská Bystrica, Košice), ale aj v Českej republike (Praha, Brno, Ostrava). Spolupracovala pritom s renomovanými divadelnými režisérmi ako V. Strnisko, R. Polák, V. Klimáček, E. Horváth ml., J. Nvota, S. Ferancová, I. Holub, K. Vosátko, J. Luterán, S. Daubnerová, J. Ďurovčík, M. Chudovský, M. Poláková a ďalší. Ako kostýmová výtvarníčka sa podieľala na viacerých filmoch (Advent, Vyhnanci, Smutný valčík, Nebo nad Pressburgom, Obrazy z malomesta, Nedodržaný sľub, Viditeľný svet, Spiaci účet, Najšťastnejší z troch, Projekt Alfa, Rukojemník), rozprávkach (Johankino tajomstvo, Kovladov dar) a televíznych seriáloch (Kriminálka 5 C, Horúca krv, Nesmrteľní). Spolupracovala pri nich s režisérmi J. Nvotom, J. Rihákom, P.Krištúfkom, J.Chlumským, L. Dittrichom, P. Mikulíkom, M. Lutherom a ďalšími. Od roku 2017 pôsobí aj ako pedagogička na Katedre scénografie na VŠMU v Bratislave, kde v ateliéri scénografie učí divadelný a filmový kostým a kostýmovú realizáciu.
Renata Ptačin (rodená Bubniaková) vyštudovala Konzervatórium J. L. Bellu v Banskej Bystrici a v roku 2005 ukončila magisterské štúdium na VŠMU v Bratislave. Bola zakladajúcou členkou Divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici, kde ako interpretka spolupracovala s viacerými významnými choreografmi napríklad Zuzana Hájková, Julyen Hamilton, Jaro Viňarský, Stanislava Vlčeková, Marta Poláková a inými. Ako interpretka spolupracovala s rakúskou choreografkou Monikou Koch (Graz, Petrohrad), poľským choreografom Tomaszom Wygodom (Orfeus a Euridika), anglickým choreografom Matthew Hawkinsom (Love in bilingual motion). V roku 2002 spolu so Stanislavou Vlčekovou a Luciou Kašiarovou vytvorili predstavenie MY3 MY3ocenené na Medzinárodnej choreografickej súťaži Saitama Solitude Dance Contest v Tokyu. Rok po ukončení VŠMU založila vlastnú skupinu BUBLA COMPANY, ktorá zastrešovala profesionálnych tanečníkov a sústredila sa na tvorbu autorských špecifických tanečno-divadelných predstavení. Pod hlavičkou BUBLA COMPANY vznikli projekty ako Jožo a Pipka, Kozmonauti, Nevesta spod baletizola, KRV, Sólo pre 3 vysávače. Od roku 2011 úzko spolupracovala s režisérom Michalom Náhlíkom ako choreografka. Pre Divadlo J. Záborského v Prešove spolu vytvorili muzikálové diela Pokrvní bratia, Sherlock Holmes, Jana z Arku a hudobnú rozprávku Traja tučniaci.
Štefan Kocán vyštudoval hudobno-dramatický odbor na Konzervatóriu v Bratislave u Alžbety Michálkovej, operný spev na VŠMU v Bratislave u Hany Štolfovej-Bandovej a na Konzervatóriu vo Viedni u Jevgenija Nesterenka. Po ukončení štúdií sa pripojil k opernému súboru Landestheater v rakúskom Linzi. V sezóne 2003/2004 získal ocenenie Eberharda Waechtera za postavu Veľkého inkvizítora z Verdiho opery Don Carlos. V tejto úlohe a v úlohe Komtúra v Mozartovom Donovi Giovannim debutoval na scéne Wiener Staatsoper, kde odvtedy hosťuje. Počas svojej vyše dvadsaťročnej kariéry hosťoval v mnohých operných domoch v Európe (Teatro del Liceo v Barcelone, Royal Danish Opera, Opéra de Nice, Opéra National de Paris, Teatro Communal v Modene, Teatro Ferrara, Theatre Basel, Aalto Theater v Essene, Staatstheater v Kasseli, Staatsoper v Hannoveri, La Scala v Miláne, Staatsoper Unter den Linden v Berlíne, v Bayerische Staatsoper v Mníchove, ND Praha), príležitostne vystupuje aj v Opere Slovenského národneho divadla.
V rokoch 2009-2019 mal stály angažmán v Metropolitnej opere v New Yorku (opery Aida, Rigoletto, Trubadúr, Don Carlos, Knieža Igor, Don Giovanni a Eugen Onegin), celkovo tam odspieval 133 predstavení. V USA vystupoval viackrát aj v Lyric Opera of Chicago a Los Angeles Philharmony. V roku 2016 naspieval album Songs of love and death.
Dávid Hartl absolvoval hudobno-dramatický odbor na Konzervatóriu v Bratislave. Napriek svojmu pomerne mladému veku naštudoval vyše 40 postáv, predovšetkým v Divadle na Novej scéne, kde bol istý čas aj v stálom angažmáne. Účinkoval tu v mnohých činohrách (Equus, Rozum a cit, Vyhadzovači, Bajaja) a muzikáloch (Hairspray, Ôsmy svetadiel, Princ a Večernica, Čarodejník z krajiny Oz, Rómeo a Júlia, Cigáni idú do neba, Mata Hari, Mária Terézia). Účinkoval aj v iných bratislavských divadlách, napríklad v Divadle ASTORKA Korzo ´90 (Zámok), Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava (Koza rohatá, Tri prasiatka), v Divadle Aréna (Bankári), v Divadle LUDUS (Trik Trejsy, Tajný denník Adriana Mola) a v Divadle GUnaGU (Deň, keď sme boli majstri sveta čiže Slovenskóóó!, Raj je iba Eden, Hups!, Milujem svoj mobil). V lete hráva na Letných Shakespearovských slávnostiach (Richard III., Večer trojkráľový alebo Čo len chcete, Romeo a Júlia, Hamlet). V Činohre SND účinkuje v inscenácii Matka. Dávid hral aj v niekoľkých filmoch a seriáloch. V roku 2017 stvárnil postavu Róberta Remiáša vo filme Únos. O dva roky neskôr hral postavu Davida Benka vo filme Ostrým nožom, za ktorú bol nominovaný na cenu Slnko v sieti. V roku 2021 stvárnil hlavnú postavu vo filme Jozef Mak. Známy je aj vďaka účinkovaniu v piatej sérii TV súťaže Tvoja tvár znie povedome, v ktorej obsadil prvé miesto.
Radomir Milić vyštudoval Hudobno-dramatický odbor na Konzervatóriu v Bratislave. Po škole nastúpil do angažmánu v Divadle J.G. Tajovského vo Zvolene, neskôr do Divadla J. Palárika v Trnave a v Divadle Aréna (v pantomimickom súbore Milan Sládka). Účinkoval v niekoľkých muzikáloch – v Divadle Nová Scéna (Na skle maľované, Klietka bláznov, Hamlet, Krysař, West Side Story, Mrázik, František z Assisi), a v Divadle Aréna v muzikáli Rocky Horror Show, ale aj v operete – v Divadle Andreja Bagara v Nitre (Modrá ruža) a v Divadle Nová Scéna (Gróf z Luxemburgu). Účinkoval v činoherných inscenáciách Slovenského národného divadla (Romeo a Júlia, Oblaky), Divadla West (Milujem ťa, ale…), Divadla Aréna (Kukura), Divadla GunaGu (Pravdivý príbeh Oľgy B.) a v ďalších. Venuje sa aj pohybovému divadlu – účinkoval v niekoľkých inscenáciach súčasného tanca zoskupenia DAJV. Známy je aj ako moderátor detských relácií RTVS Elá-Hop a Fidlimbum. Deťom sa venuje aj ako klaun v občianskom združení Červený Nos.
Informačný servis