Po boku Karla Gotta či Ladislava Štaidla sa zaradil k českej hudobnej elite a v žiare reflektorov napokon pôsobí už neuveriteľných päťdesiat rokov. Na výročie vzniku Československa dostal od českého prezidenta štátne vyznamenanie za prínos v oblasti umenia. Vyhľadávaný saxofonista, klarinetista a dirigent Felix Slováček, ktorý v máji v Prahe oslávil okrúhlu sedemdesiatku, sa podelil o svoje zážitky z mladosti a z ciest a prezradil, čo má rád a na čom mu v živote záleží.
Ako si spomínate na narodeninový koncert v Lucerne?
Koncert sme pripravovali veľmi dlho, bolo tam asi 20 interpretov a veľký orchester. Skúšali sme ho asi tri dni a výsledok bol znamenitý. Celé to nakrúcala česká televízia, ktorá z neho žiaľ odvysiela len hodinu. Osobne by som mal veľký problém ten koncert tak zostrihať, pretože v podstate všetko, čo sme tam robili, sa podarilo.
No a keď sa to skončilo, nasledovala v hoteli Fusion afterpárty, kde som bol až do piatej ráno. Veľmi dobre sme sa bavili. Dokonca mi v plzeňskom pivovare Prazdroj dovolili, aby som si uvaril vlastné pivo, tak som si uvaril trinástku Felix. Malo takú karamelovú farbu a bolo veľmi dobré.
Na budúci rok chystáte veľký koncert v Bratislave. Ten by mal tematicky nadväzovať na Váš narodeninový galakoncert. Na koho sa môžu slovenskí fanúšikovia tešiť?
Bude tam strašne veľa interpretov. Petr Janda, Dalibor Janda, Petra Janů, Pepík Laufer, Eva Pilarová, Jitka Zelenková, Leona Machálková, môj syn Felix, Ilona Csáková a vôbec, celý veľký orchester. Myslím, že také hviezdne obsadenie sa fanúšikom musí páčiť, inak by som sem už nikdy neprišiel (smiech).
Aké je slovenské publikum?
Výborné. Lepšie než naše. Slováci majú väčší temperament, sú takí ohnivejší.
Aké máte ešte plány na nasledujúce mesiace, budúci rok?
Do konca roka mám ešte veľa vystúpení, no ide väčšinou o podnikové akcie.
Robíte aj Felixír. O čo vlastne ide?
Áno, Felixír je môj vlastný program, ktorý nerobím s Big Bandom, ale s menším obsadením. Vystupuje v ňom ešte speváčka Martina Bártová, ktorá v súčasnej dobe študuje na jazzovej akadémii v Berlíne. Je to jeden z najvýraznejších talentov, aký som vôbec vo svojej praxi zažil a preto ju tiež beriem na koncert do Bratislavy.
Ale naspäť k otázke, Felixír je hudba s rozprávaním. Rozprávam tam napríklad o doktoroch, keďže môj otec bol tiež doktor. Celé je to takého horníčkovského charakteru, príjemné, milé rozprávanie od srdca. S týmto programom navštevujem divadlá po celej republike a každý piatok o deviatej večer pod rovnakým názvom vysiela aj český rozhlas.
Človek tie vzory stále počúva a učí sa od nich, až nakoniec zistí, že sám je vzorom.Felix Slováček
Tento rok ste vystupovali počas predvolebnej kampane aj pre pána prezidenta Zemana. Fandíte súčasnému prezidentovi?
Úprimne povedané, buďme radi, že máme aspoň prezidenta, ktorému to páli a je s ním sranda. A ako to všetko ukočíruje, ťažko povedať.
Ja osobne som nikdy nebol v žiadnej politickej strane a už ani do žiadnej politickej strany nepôjdem, budem už len sympatizovať alebo nesympatizovať.
A môžem sympatizovať s ČSSD alebo so Zemanovcami, keď už som tomu nášmu prezidentovi fandil, ale určite, a to viem stopercentne, už dnes nebudem sympatizovať s ODS, pretože som to robil 20 rokov a strašne ma sklamali.
Koho môžete označiť za váš hudobný vzor?
Ja som mal viac vzorov. Tak napríklad klarinetistu Buddyho DeFranca, klarinetistu a lídra orchestru Woodyho Hermana, Bennyho Goodmana alebo Kinga Curtisa, ktorý bol zas vynikajúci sopránsaxofonista, od neho som sa učil hrať veci na sopránsaxofóne. No je to ťažké, ono človek tie vzory stále počúva a učí sa od nich, až nakoniec zistí, že sám je vzorom (smiech).
Hovorí sa, že ovládate aj iné nástroje ako klarinet a saxofón. Ktoré sú to?
Nie, neovládam, len si na ne občas zahrám. Zahrám si napríklad na klavíri, čo potrebujem, a na konzervatóriu som študoval kontrabas.
Vyštudovali ste Janáčkovu akadémiu, namiesto vážnej hudby ste však zakotvili pri džeze. Čo vás k tomu motivovalo?
Sám neviem. Už od malička som ako amatér hrával v rôznych orchestroch v Zlíne, ešte som v tom čase ani neštudoval. V tej dobe mala každá dedina vlastný orchester. Bolo po vojne a všade to hralo, všade sa oslavovalo. Tak som takto hrával. No a samozrejme sa hral swing, pretože idolom po vojne bol orchester Glenna Millera a kto nehral In the Mood, ten bol mŕtvy.
Ako spomínate na obdobie v orchestri Ladislava Štaidla?
To bol úplný rozkvet… boli sme mladí… cestovali sme po svete.. bolo nám krásne. Robili sme muziku, ktorá mala melódiu… To nebol len rytmus, to boli piesne. Bodaj by sa mi to nepáčilo..
Dlhé roky ste vystupovali a stále sa na scéne objavujete po boku Karla Gotta. S niekoľkonásobným českým zlatým slávikom vás spája aj dlhoročné priateľstvo…
Áno, účinkoval aj na mojom narodeninovom koncerte a občas spolu robíme. A aj keď spolu už nehráme denne, stále je medzi nami taká pupočná šnúra. Čas od času sa stretneme a zahráme si buď s veľkým orchestrom alebo s malým, boli sme spolu aj na turné v Kanade a po Amerike.
Spomeniete si na nejakú veselú spoločnú príhodu?
Tak napríklad, keď raz spieval Macejka a šiel na pódiu do podrepu, roztrhli sa mu v rozkroku nohavice. Inak neviem, to je asi jediné, čo sa stalo.
Na konte máte 16 albumov, posledný Salto Solo vyšiel v roku 2011, chystáte nejaké ďalšie nahrávky?
Ešte sme mali jeden album pre súkromnú firmu so spevákom Láďom Kerndlom. Nádherná swingová bigbandová spevácka záležitosť, asi 13-14 skladieb. A chystať chystám, chcel by som nahrať CD-čko s mojím synom, všetko je to ale otázka financií.
Vydavateľské firmy veľké peniaze nedávajú. Musí sa nájsť nejaký producent, ktorý zoženie sponzorov a hlavne ktorý to miluje, pretože keby to nemal rád, tak to nemá cenu.
Od roku 1983 ste šéfdirigentom Big Bandu, ale vediete aj Swing Band, v ktorom hráte na saxofón a na klarinet. Ako sa cítite v role dirigenta?
Je nádherný pocit, keď vám hrá kapela a všetko to hrá tak, ako to má hrať, všetko to znie, ako to má znieť, zvukár zvučí, ako má zvučiť a do toho počujete tie harmónie veľkého orchestra, tie štyri trúbky, štyri trombóny, päť saxofónov.. Kto to zažije pred orchestrom, nechce už nič iné.
Lenže v súčasnej dobe musím mať ešte aj menší orchester, pretože s veľkým je to proste drahé. Takže, keď si chceme zahrať, musíme aj s menším.
Absolvovali ste množstvo koncertov v bývalom ZSSR, vystúpili ste pre českých vojakov v Bosne, v Bruseli v centrále NATO… Ako spomínate na vaše zahraničné pracovné cesty?
Precestoval som veľa sveta. Mal som napríklad päťkrát turné vo Vietname, tam sa mi strašne páčilo. Bolo to nádherné, spoznal som tú krajinu inak ako cez trhoviská, kde Vietnamci predávajú. Veľmi sa mi páčilo tiež v Brazílii, španielske publikum je úžasné, ale aj talianske, či chorvátske.
Južanské národy majú omnoho viac temperamentu a musím povedať, že Slováci tiež. Koľkokrát sa stane, že začneme hrať a publikum nevydrží, vstane a začne si tancovať.
Mám tiež veľmi dobré spomienky na Rusko, na koncerty s Alexandrovcami. Tam sa proste postaví cez 2000 ľudí a potleskom v stoji si vás uctí. Vtedy máte pocit, že je to naposledy, že už nič lepšie nemôže prísť. A zase príde niečo ďalšie.
Preferujete festivaly alebo vlastné koncerty?
Ono tých festivalov s muzikou, akú robím ja, je strašne málo. Väčšinou sú tu rockové festivaly alebo festivaly vážnej hudby. Festivaly sú miesta, kde sa sústredia peniaze a môže sa niečo urobiť. Chcel by som zavítať na ten váš džezový festival.
Jazzové dni v Bratislave, ktoré organizuje Peter Lipa?
Áno. Ešte som to s Petrom neprebral, ale chcel by som budúci rok prísť s austrálskym multiinštrumentalistom Jamesom Morrisonom. My v kapele mu hovoríme ufón, pretože hrá také veci, ktoré sa nedajú zahrať. Na trúbku, na trombón, na saxofón, na všetko.
Myslíte si, že je slovenská džezová či swingová scéna dostatočne živá?
Musím povedať, že čo sa swingovej hudby týka, sú tu úžasné kapacity, fantastickí muzikanti, napríklad saxofonista Tariška a vôbec, máte tu vplyv rôznych kultúr, maďarskej, rakúskej, ktoré sa tu prelínajú. Je to vidieť a je to zdravé. Nám to napríklad chýba.
Poznáte sa aj so slovenskými filharmonistami?
Hral som so slovenským rozhlasovým symfonickým orchestrom, so Slovenskou filharmóniou, s filharmóniou v Košiciach, s komorným orchestrom v Nitre. Myslím, že som tu toho odohral dosť. A často na Slovensku vystupujem aj s Big Bandom alebo so svojím menším orchestrom. Poznal som sa dobre napríklad s dirigentom Ľudovítom Reiterom.
Ako dlho sa pripravujete na jeden koncert, na jedno vystúpenie?
Záleží na tom, čo to je. Ak sú to veci, ktoré bežne hrávam, tak sa len tak rozohrám, aby som si trošku spevnil nátisk, no ak ide o nejaké novinky z vážnej hudby, na tie sa musím pozrieť dôkladnejšie. Naposledy som hral koncert Glazunova pre altsaxofón, bolo to síce len so sláčikmi, ale sedeli tam takí tí, ako sa hovorí „frakouni“, tak som musel cvičiť viac.
Niektoré skladby vraj trénujete aj pol roka…
To áno, napríklad Let čmeliaka som trénoval dlho a v podstate ho musím oprašovať stále. Keď už má na koncerte odznieť, neexistuje, aby som sa naň nepozrel. Tú hodinku minimálne mu venovať musím.
Tak je to predsa len veľmi rýchla záležitosť.
Ja neviem koľko tam je, asi dva a pol tisíc nôt v tej mojej verzii?
Koľko presne trvá?
Dve minúty? Je to rýchlosť, ale pravda je, že keď ho nezahrám, môžem predvádzať čo chcem, môžem hrať vysoko a dlhé tóny a potom sa ľudia tak či tak pýtajú, prečo som ho nehral. Je to pre nich také sklamanie.
Ktorá skladba je takou vašou srdcovkou? Je to práve tento Let čmeliaka?
Nie (smiech). Ja mám srdcovky ako napríklad Speak softly love alebo Morricone Vtedy na západe, Azeveno Amorada či Whiter Shade of Pale a iné… proste love story. Som skôr na tú romantiku.
V súkromnom živote tvoríte nerozlučný pár s Dádou Patrasovou. Ako ste sa vlastne zoznámili?
Mal som kamaráta Frantu a ten sa kamarátil so Zuzanou Burianovou, ktorá bola manželkou slávneho slovenského režiséra Janka Roháča. Zuzana s Dádou hrali spolu v Semafore. Dáda vtedy chodila s Michaelom Kocábom. Vždy sa mi páčila a mal som pocit, že by to ešte niečo chcelo, že jej ten Michael tak nejak nedáva všetko, tak som stále prosíkal Frantu, aby so Zuzanou urobili nejaký večierok a Patrasovú tam pozvali.
Napokon sa Dáda s Michalom nejako rozišla a my sme večierok dohodli. Dada uvarila, ona vie výborne variť a pozvali ma k nej. Bývala pri ministerstve zahraničných vecí. Prišiel som po koncerte s Karlom až nejak okolo jedenástej a mal som strašný hlad, tak som okamžite všetko vyluxoval a vypil, čo sa dalo a potom som sa s ňou ešte rozprával o cédéčkách, ktoré tam mala. Jej otec bol totiž profesor na hudobnej akadémii.
No a namiesto toho, aby som sa na ňu vrhol, tak som tam zaspal. Keď toho človek vypije viac, tak sa ráno zobudí a pozerá sa, kde je. Rozhliadal som sa, rozhliadal a naraz vidím vedľa seba v posteli dlhé čierne vlasy. Vyzeralo to ako čierne mačiatko, také klbko. Tak som to na ňu rozbalil a podarilo sa. Od tej doby to trvá 34 rokov. Zistil som, že Dáda je môj sexuálny symbol.
Aj na ňu niekedy žiarlite? Na jej kolegov divadelníkov?
Dá sa povedať, že žiarlim, ale pozor si dať musím. Keby som si nedával pozor, tak by si ma nevážila, myslela by si, že o ňu nestojím. Človek si musí dávať pozor, inak by sa to v tom živote poplantalo. Musíte sa občas opýtať: „Hej, kam ideš?“
Čo robia vaše deti?
Z prvého manželstva mám dcéru René, tá mala teraz 36 rokov a s Dádou mám Felixa a Annu Júliu. Felix má 30 rokov, skončil Akadémiu múzických umení v Prahe, potom bol rok na stáži v Nórsku v Oslo na vysokej škole. Teraz je na voľnej nohe. Je vynikajúci klarinetista, popri hraní spieva v muzikáli Kapka medu pro Verůnku a pripravuje premiéru Semaforu a Kdyby tisíc klarinetu, čo sa mu hodí, pretože ako klarinetista si môže aspoň zahrať. Okrem toho má ešte mnoho ďalších aktivít.
Felix je všestranný muzikant, no keďže v dnešnej dobe je komplikované živiť sa len hudbou, musí toho ako muzikant robiť viac. Preto som rád, že spieva aj s Big Bandom a všetko čo robí, robí výborne.
Anička má 18 rokov, je v 3. ročníku štátneho konzervatória Praha a je veľmi šikovná. Tento rok vyrobila napríklad paródiu na Súmrak.
Viedli ste syna k hudbe vy alebo k nej inklinoval skôr sám?
Tak to ťažko povedať, pretože on u nás doma nevidel a nepočul nič iné, Dáda sa učila spievať pesničky pri klavíri a ja som cvičil na klarinet. Čo mu zostávalo?
Keby ma videl, ako sa trápim s odmocninami, možno by bol matematik. Ale my muzikanti k týmto vedám, ako je matematika, fyzika, chémia, moc blízko nemáme, na to nemáme bunky. Aj keď naučiť som sa to musel, musel som maturovať, všakže?!
Čo rád robíte vo voľnom čase?
Mám hrozne rád tenis, chodím ho s kamarátmi hrávať raz až dva razy týždenne, je to sranda. Taký tenis ako hrám ja, sa dá hrať aj do sto rokov. Nie je to nič náročné, no predsa len si človek zabehá a spotí sa, takže tá radosť po výkone v sprche je o to väčšia.
Zahral som si párkrát aj golf, ale tam je to skôr o tom prísť na green a prejsť si s kamarátmi ihrisko, povedať si pár vtipov a dozvedieť sa, čo je nové. A hrozne rád plávam. To je snáď všetko. Karel Vlach nám muzikantom neraz hovoril, že muzikant nemá robiť žiaden iný šport, len šachy, aby sa nezranil.
Mali ste počas kariéry nejaké zranenie?
Paradoxne, práve s Karlom som mal. Hrali sme futbal a zlomil som si člnkovú kosť, nemohol som potom poriadne cvičiť. Ale mal som to v sadre tak šikovne, že na saxofón to šlo, len na klarinet nie. Hojilo sa to asi päť nedieľ. Ale to bolo už dávno, mal som vtedy 24.
Pred časom ste ponuku učiť odmietli, no v súčasnosti už vediete aj vlastných žiakov. Ako vnímate rolu učiteľa?
Učím na hudobnej akadémii v Prahe, mám tam troch žiakov, všetko sú saxofonisti. Myslím, že im mám čo povedať a oni sú fakt výborní, chodia so mnou dokonca hrávať. Žiačka Markéta Smejkalová na baryton saxofón a Bharata Rajnošek na tenor. Všetkých ich poznám a máme veľmi špecifický vzťah, som im ako taký otec.