Európsky parlament (EP) urobil 29. apríla 2026 krok, akému Slovensko za 22 rokov členstva v Európskej únii (EÚ) ešte nečelilo. Vyzval Európsku komisiu (EK), aby zvážila spustenie mechanizmu podmienenosti právnym štátom, ktorý môže viesť až k zmrazeniu eurofondov. Presne takýto postup Únia použila v roku 2022 voči Maďarsku.
Ide o nástroj na ochranu európskych peňazí v situácii, keď sa porušujú princípy právneho štátu, nedostatočne sa vyšetruje korupcia, oslabuje sa kontrola čerpania európskych fondov a prevencia ich rozkrádania a zneužívania. Maďarská paralela je prítomná priamo v texte uznesenia. Hovorí sa v ňom o zhoršovaní situácie v Maďarsku, rozšírenej korupcii a etablovaných oligarchických sieťach. EP zároveň kritizuje, že tlak EK slabne, keď sa objem zmrazených peňazí znižuje.
Málo reflektovaný výsledok maďarských volieb - KOMENTÁR
Politické posolstvo uznesenia je preto jasné: netreba čakať na maďarský scenár, treba konať skôr. Ide o skúsenosť korunovanú hanebným útekom Orbánových kleptokratov aj s ich peniazmi, ktoré nahonobili počas 16 rokov trvania jeho suverenistického iliberálneho režimu, preč z Európy.
S jasným cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu a zhabaniu majetku. Sú do očí bijúcim dôkazom toho, kam vedie podceňovanie dôsledkov systematického oslabovania právneho štátu a demokratických bŕzd a protiváh a akú veľkú stratu povesti a dôveryhodnosti členského štátu EÚ to môže spôsobiť.
Samozrejme, EP fondy nezmrazuje. Rozhodnutie je na EK a v konečnom dôsledku na členských štátoch, ktoré o ňom hlasujú kvalifikovanou väčšinou. K navrhovaným krokom EK sa má právo do dvoch mesiacov vyjadriť aj vláda dotknutého členského štátu. Už samotný krok EP je však silným varovaním.
Pre Slovensko ide o poriadnu hanbu. Oficiálne sa ocitlo v pozícii krajiny podobnej Maďarsku, kde existujú vážne pochybnosti o schopnosti chrániť peniaze európskych daňových poplatníkov.
Zistenia misie europoslanca Zdechovského
Uznesenie prešlo výraznou väčšinou 418 : 207 : 14 naprieč politickými frakciami aj členskými štátmi. Za finálny text hlasovala podstatná časť poslancov z frakcií EPP, S&D, Renew, Zelených aj časť ľavice; proti boli najmä poslanci z ECR, ESN a Patriotov pre Európu, teda krajná pravica. Poslanci za Progresívne Slovensko (PS) sa hlasovania nezúčastnili a ostatní zo Slovenska hlasovali proti. Nešlo teda o ideologickú akciu jednej skupiny, ale o široký konsenzus. Za hlasovalo 58,1 percenta zo všetkých 720 europoslancov.
Výhrady EP sú konkrétne. Uznesenie pomenúva zmeny Trestného zákona, zrušenie špecializovaných protikorupčných orgánov NAKA a ÚŠP, pokles vyšetrovaných korupčných káuz, riziko politizácie ochrany oznamovateľov a zvýšené riziko pre riadne nakladanie s rozpočtom EÚ. Teda oslabenie kapacít na vyšetrovanie korupcie a zmeny trestného práva, ktoré znižujú prevenciu korupčného správania aj efektivitu jeho stíhania.
Opiera sa aj o zistenia kontrolnej misie vedenej českým europoslancom Tomášom Zdechovským, ktorá podala stovky podnetov. Namiesto spolupráce čelila útokom vládnej koalície, vrátane označenia „nájomný politický vrah“ zo strany premiéra Roberta Fica. Aj to dotvára obraz Slovenska ako krajiny, ktorá kontrolu odmieta.
Mečiarovská rétorika z roku 1997
Pre Slovensko ide o bezprecedentnú situáciu. O to problematickejšie pôsobia snahy vládnej garnitúry vykresliť uznesenie EP ako „útok na Slovensko“ a „prejav nenávisti“ či „záškodníctva“ opozičných poslancov „voči tejto krajine“.
Pripomína to mečiarovskú rétoriku z roku 1997, keď SR nebola pozvaná ani do NATO, ani na rokovania o vstupe do EÚ. Vtedy sme počúvali bolestínske obviňovanie opozície z donášania „Bruselu“ a očierňovania inak úžasnej vlády. Sledovali sme vyvolávanie pocitov krivdy, že sme sa stali obeťou medzinárodného sprisahania síl, ktorým bola „mladá Slovenská republika kosťou v krku“.
Dnes sa europoslanci Smeru, ktorí sú v EP politickými bezdomovcami po vylúčení z frakcie S&D – Progresívna aliancia socialistov a demokratov, snažia politickú hanbu a zlyhanie svojej vlády prekričať tvrdeniami, že hlasovanie „nemá absolútne žiadnu váhu a relevanciu“, že ide o „jedno z desiatok bezobsažných uznesení“ bez záväzného charakteru, či o „vymyslený útok na Slovensko, ktorí zinscenovali progresívci. “. Hovoria o „protislovenskom aktivizme“ a uznesenie označujú za „zbytočné a trápne politické útoky“.
Prezident Pellegrini: „Politické strašenie“
Vládni politici zavádzajú voličov vyjadreniami, ktoré ignorujú zložitú procedúru prijímania takýchto uznesení. Od podpredsedu vlády Roberta Kaliňáka sme si vypočuli, že ide o aktivitu europoslanca Daniela Freunda (spravodajca k návrhu uznesenia z frakcie Zelených ), „ktorý si robí vlastnú politickú agendu“. Ako keby takmer dve tretiny europoslancov boli nevedomé politické bábky zmanipulované jedným nemeckým poslancom.
Ten pritom po návšteve SR uviedol: „Nemal som pocit, že by sa nás premiér snažil presvedčiť. Väčšinu času nám vysvetľoval, o koľko horšia bola vláda pred ním.“ Freund zdôraznil, že EP nezaujíma politická príslušnosť vlády, ale ochrana peňazí európskych daňových poplatníkov. Pripomenul aj desiatky prípadov tzv. haciend, luxusných víl a penziónov financovaných z eurofondov ľuďmi blízkymi vláde, ktoré sa nielen na Slovensku stali symbolom neprijateľného nakladania s týmito zdrojmi.
Tieto vyjadrenia zastrešil prezident Peter Pellegrini, keď výzvu EP označil za politicky motivovaný krok namierený proti Slovensku a za spôsob, ako ho „potrestať“ za niektoré názory Ficovej vlády. Stanovisko 418 poslancov EP nazval „výkrikmi politikov“ a vyslovil presvedčenie, že ide len o „politické strašenie“ a k pohrome v podobe zmrazeniu eurofondov „reálne nedôjde“.
Tri kroky odpútavania pozornosti od zlyhania
Ak sa na reakcie vládnych politikov pozrieme analyticky, vidíme tri kroky odpútavania pozornosti od zlyhania: po prvé, popretie vecnej podstaty problému, teda že nejde o žiaden právny štát, ale o „politické strašenie“; po druhé, presun viny na opozíciu – to nie vláda vytvorila korupčné prostredie a vyprovokovala kontroly, ale opozícia „kydá na Slovensko“ v Bruseli a „ubližuje svojim občanom“; po tretie, premena kontroly eurofondov na útok na suverenitu. Brusel vraj netrestá korupčné riziká, ale Ficove názory.
To zapadá do osvedčeného propagandistického rámca, v ktorom je Slovensko obeťou, Fico terčom, opozícia žaluje a Brusel trestá.
Zaujímavé je, že mimoparlamentná Republika, ktorá sa inak dištancuje od „Ficových rozkrádačiek“, v tomto prípade ignoruje zodpovednosť vlády za správu verejných peňazí a zdôrazňuje iba jej suverénnu imunitu. V podstate tvrdí, že aj ak „naši“ oslabia kontrolu eurofondov či umožnia ich rozkrádanie, EÚ nemá právo zasiahnuť. To však nie je obrana Slovenska, ale ochrana politického tábora, do ktorého sa už zaradila, pred dôsledkami pravidiel, ku ktorým sa SR vstupom do EÚ zaviazala. Ide o veľký paradox.
Ako opozičná strana nenesie zodpovednosť za vládnutie, no legitimizuje zlyhania vlády, ktorých dôsledky by mohla v prípade účasti na moci zdediť ako pohromu, ktorej sa bojí aj prezident Pellegrini.
