Bratislavskí vysokoškoláci pochodovali ulicami centra už 16. novembra. Vnímate rozdiel medzi pochodom slovenských a pražských študentov?
Nedávno som mal to šťastie osobne sa spoznať s jedným z organizátorov pochodu, s Milanom Novotným, ktorý je dnes riaditeľom slovenského inštitútu vo Varšave. Ten spomínal, že mali vtedy obavu aj strach. V tom čase ešte nikto netušil, ako sa v nasledujúci deň zachová Štátna bezpečnosť na Národnej triede v Prahe. Povedal mi, že chcelo to vtedy odvahu. V študentoch zvíťazila túžba po zmene. Treba vzdať hold všetkým študentom, ktorí sa dokázali postaviť proti prúdu v čase, kedy im hrozilo vyhodenie zo školy, vyšetrovanie a možno aj väznenie. Bolo to iba o jeden deň skôr ako v Prahe, ale z hľadiska významu je to zásadný rozdiel, ktorý svedčí o nezávislosti a veľkosti ducha slovenských študentov. Našťastie novembrové udalosti nabrali rýchly spád a dnes mnohí z týchto študentov a organizátorov pochodu sa v procese demokratizácie stali rozhodujúcimi osobnosťami.
Mnohí nostalgicky spomínajú na obdobie spred roka 1989 a istoty, ktoré dá doba ponúkala.
My chceme spomínať na obdobie neslobody a uctiť si pamiatku obetí komunistického režimu, osudy hrdinov protikomunistického odboja. Nechceme nostalgicky spomínať na časy minulé, „hrnce plné mäsa a mlieka“, ale na tých, ktorým vďačíme, že konečne po 40 -tych rokoch neslobody sa naša krajina zaradila medzi rovnocenné demokratické národy Európy. V rámci vyrovnávania sa s obdobím neslobody je povinnosťou ÚPN zločiny nacizmu a komunizmu pripomínať, aby tí, čo ich zažili, nemuseli ich zopakovať. A tí, čo ich nezažili, aby boli vnímaví na znamenia čias, ktoré sa môžu zopakovať. To je aj cieľom Festivalu slobody, ktorým si chceme pripomenúť udalosti z novembra roku 1989.
Viacerí chceli opustiť krajinu a ísť za slobodou. Pamätáme si ešte na železné drôty pri Dunaji, či rieke Morave. Mnohí na ceste za slobodou však stratili to najcennejšie – ľudský život.
Občania bývalého Československa, ktorí sa nestotožňovali s oficiálnymi názormi na vládu a vedúcu úlohu komunistickej strany, sa automaticky stávali nepriateľmi štátu. A aby sa nemohli vyhnúť spravodlivosti útekom do bezpečia demokratických štátov, na hraniciach bola vybudovaná tzv. železná opona. K nej boli priradené represívne zložky Pohraničnej stráže. Zbrane pohraničníkov však boli otočené smerom do vnútrozemia – proti našim občanom.
Obeťami zločinov komunizmu boli obyčajní otcovia rodín, gazdovia a robotníci, synovia, učitelia, študenti, snúbenci, kamaráti, ktorí boli ochotní radšej znášať príkorie, ako súhlasiť so zlom.Ondrej Krajňák, predseda ÚPN
Viete povedať, koľko ľudí prišlo o život na hraniciach pri úteku?
V období rokov 1948 – 1989 bolo na hraniciach medzi Československom a Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom usmrtených najmenej 380 osôb. Na tomto slovensko-rakúskom úseku stráženom 11. brigádou Pohraničnej stráže bolo na ceste za slobodou usmrtených najmenej 40 osôb. Zomierali aj dôstojníci, ale najmä vojaci základnej služby pridelení k Pohraničnej stráži. Nemožno nespomenúť pre mnohých aj menej viditeľné obete železnej opony. Boli nimi tisíce zadržaných osôb za pokus o nedovolené opustenie republiky v pohraničnom pásme, ešte ďaleko pred drôtenými zátarasami.
Koľko bolo celkovo obetí zločinov komunistického režimu v Československu?
Popravených bolo 241 ľudí, 600 bolo umučených pri výsluchoch ŠtB a oddieloch bezpečnostných zložiek, 400 zastrelených na hraniciach, 250 tisíc protiprávne väznených, státisíce perzekuovaných, tisíce emigrantov. Odvlečených do ZSSR bolo približne 7 000 ľudí, v PTP pracovalo 5 135, v technických práporoch 8 240 ľudí. Internovaných rehoľníkov bolo 2 548. Na Slovensku evidujeme 71 000 politických väzňov. Mnohí z nich sa nedožili vďačnosti, úcty ani morálnej satisfakcie. Dnes ale práve ich zásluhou užívame výhody demokracie. Mladí ľudia môžu slobodne cestovať, vyjadriť svoj názor, pokojne študovať kdekoľvek v Európe. Učitelia môžu navštevovať bohoslužby a na hraniciach sa nemusíme obávať nezákonnej šikany zo strany colnej kontroly. Boli to obyčajní otcovia rodín, gazdovia a robotníci, synovia, učitelia, študenti, snúbenci, kamaráti, ktorí boli ochotní radšej znášať príkorie, ako súhlasiť so zlom. Pre mladú generáciu sa stali príkladom nezlomnej viery, odvahy a statočnosti v boji za ľudské práva, občiansku a náboženskú slobodu.
Kto je za všetky tieto zločiny zodpovedný, keď nikto nebol za to potrestaný a odsúdený?
Ústav pamäti národa má za úlohou skúmať zločiny komunizmu, označiť vinníkov a vzdať úctu obetiam. V tomto prípade najväčšiu zodpovednosť za všetko zlo, z politických dôvodov zabitých, zranených, či inak beštiálne týraných obyvateľov vtedajšieho Československa nesú KSČ na čele s jej vedením, ministrami národnej bezpečnosti a národnej obrany, či ich námestníkmi, v ktorých kompetenciách bola Pohraničná stráž, velitelia Pohraničnej stráže a Ochrany štátnych hraníc, velitelia konkrétnych útvarov, brigád a rôt až po zakročujúce hliadky. Istú mieru zodpovednosti však nesú aj občania žijúci v pohraničí, ktorí spolupracovali s represívnymi zložkami a poskytovali informácie o podozrivých osobách pohybujúcich sa v hraničnom pásme.
