Slovensko čelí tichej zdravotnej kríze. Podľa medzinárodných dát sa umiestnilo na prvom mieste na svete vo výskyte cirhózy pečene na svete. Ochorenia pečene pritom dlhé roky nemusia mať žiadne príznaky a mnohí ľudia sa o nich dozvedia až v pokročilom štádiu.
„Človek môže mať cirhózu a vôbec o tom nevedieť. Nemá ako na to prísť,“ upozorňuje hepatológ Ľubomír Skladaný, vedúci transplantačného centra vo Fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici a prezident Slovenskej hepatologickej spoločnosti.
Popredný hepatológ a gastroenterológ s viac ako 30-ročnou praxou patrí medzi kľúčové osobnosti liečby ochorení pečene na Slovensku. Je prednostom II. internej kliniky SZU v Banskej Bystrici a spoluzakladateľom programu transplantácií pečene.
V rozhovore hovorí o tom, že až 40 % Slovákov má stukovatenú pečeň a prečo za tým nie je len alkohol. Vysvetľuje aj to, prečo medzi vznikom ochorenia a cirhózou môže uplynúť aj 20 rokov, počas ktorých o nej človek vôbec nemusí vedieť.
V článku sa dočítate:
- prečo je Slovensko na špici vo výskyte cirhózy pečene
- že ochorenie môžete mať aj 20 rokov bez príznakov
- prečo za poškodením pečene nie je len alkohol
- koľko Slovákov má stukovatenú pečeň a netuší o tom
- kto patrí medzi najrizikovejšie skupiny
- prečo bežné preventívne testy nemusia stačiť
- kedy a ako si dať vyšetriť pečeň
- čo môžete urobiť, aby ste znížili riziko
Slovensko sa podľa štatistík ocitlo na nelichotivom prvom mieste vo výskyte cirhózy pečene. Čo je podľa Vás dôvodom?
Slovensko je naozaj medzi krajinami s najvyšším výskytom cirhózy pečene. Hovoríme o prevalencii cirhózy a podľa údajov z odborného časopisu Lancet sme boli uvedení dokonca na prvom mieste. Táto informácia úplne stačí na to, aby človek pochopil, že cirhóza je veľmi vážna choroba. Ak sa neurobí niečo špeciálne a včas, človek s cirhózou má násobne vyššiu pravdepodobnosť, že sa nedožije rovnakého veku ako človek bez nej.
Jarný detox je veľký biznis: Odborníčka vysvetľuje, čo funguje a čo je len marketingový trik - ROZHOVOR
Navyše, na Slovensku máme aj veľmi vysoký výskyt takzvanej dekompenzovanej cirhózy. A to je dôležité. Cirhóza je choroba, o ktorej vôbec nemusíte vedieť. Ak ju človek aktívne nehľadá, alebo ak lekár nevysloví podozrenie, nemusí sa na ňu prísť veľmi dlho. Môžete ju mať a vôbec o tom netušiť.
Aj preto sme sa ako Slovenská hepatologická spoločnosť rozhodli tieto údaje overiť. Keď o vás zahraničné štatistiky povedia niečo takéto, prirodzene chcete vedieť, z čoho to vychádza. A keďže tie zdroje boli seriózne, nespochybňovali sme ich, ale rozhodli sme sa vytvoriť vlastnú komplementárnu databázu a vlastnú metodológiu, aby sme vedeli, či to sedí aj v našej realite.
Ako ste to teda začali overovať v praxi?
Zorganizovali sme projekt Sirius, čo je v podstate vstup do populácie. Chceli sme zistiť, či čísla, ktoré o nás hovoria zahraničné štatistiky, naozaj zodpovedajú tomu, čo vidíme na Slovensku.
Podmienkou vstupu do projektu bolo, že ten človek nie je sledovaný pre ochorenie pečene. Môže mať iné diagnózy, ale nesmie to byť pacient, ktorý už vie, že má chorú pečeň a pravidelne sa na ňu lieči. A práve u takýchto ľudí sme zistili, že približne 3 percentá dospelých majú pokročilé ochorenie pečene. To je obrovské číslo. A väčšina o tom vôbec nevedela, bolo to pre nich prekvapenie.
Zároveň sa ukazuje, že približne 40 percent ľudí na Slovensku má stukovatenú pečeň. My máme dnes vyšetrených asi 4 500 ľudí, čo je už veľmi veľká a reprezentatívna vzorka. Inými slovami: človek v priemernom veku okolo 40 rokov musí dnes reálne počítať s tým, že stukovatenú pečeň môže mať. To je šialené číslo. A som si istý, že ešte pred niekoľkými desaťročiami to tak nebolo.
Čiže aj vaše vlastné dáta potvrdzujú, že situácia na Slovensku je naozaj vážna?
Áno, jednoznačne. Jednak to spätne potvrdzuje tie nepriaznivé čísla o cirhóze, jednak nám to hovorí aj to, aké ochorenia na Slovensku k cirhóze vedú.
Veľmi dôležitá je aj databáza transplantácií pečene. Lebo keď sa človek dostane do štádia, že jeho pečeň už nedokáže udržať organizmus pri živote, všetci tí pacienti vyzerajú v princípe veľmi podobne, bez ohľadu na to, z čoho tá cirhóza vznikla. To už je tak pokročilá fáza, že sa prezentuje krvácaním, žltačkou, výraznou zmenou postavy, opuchmi. To je už dekompenzovaná fáza.
Pohár vína na upokojenie po práci? Problém nastáva, keď alkohol nehasí smäd, ale emócie - ROZHOVOR
A práve v tejto fáze máme na Slovensku extrémne vysoký výskyt. To okrem iného znamená, že tých ľudí nezachytávame skôr – ešte vo fáze, keď už chorobu majú, ale ešte nemajú príznaky. A to by bol obrovský zisk. Ešte lepšie by, samozrejme, bolo zachytiť ochorenie ešte predtým, než sa z neho stane cirhóza.
Prečo je podľa vás také dôležité zachytiť ochorenie pečene skôr?
Pretože medzi vznikom ochorenia a rozvojom cirhózy môže uplynúť aj 20 rokov. To je dlhé obdobie, počas ktorého sa dá zasiahnuť a chorobu spomaliť alebo zastaviť. Práve preto má skríning zmysel – ochorenia pečene majú dlhú bezpríznakovú fázu a dajú sa zachytiť v čase, keď sa s nimi ešte dá niečo robiť.
Zaujímavé navyše je, že už samotné vyšetrenie môže mať efekt. Vidíme, že približne u každého piateho človeka sa stav začne zlepšovať už len preto, že sa dozvie o probléme a začne nad svojím zdravím viac premýšľať. Aj to je veľká hodnota včasného záchytu. Bez liekov, bez veľkých zásahov. Jednoducho preto, že zrazu vie, že niečo nie je v poriadku, začne o svojom zdraví premýšľať a niečo vo svojom živote upraví. A pri ďalšej kontrole, napríklad o pol roka, už často vidíme lepšie výsledky.
Viete už dnes povedať, prečo je Slovensko na tom horšie než iné krajiny?
Zatiaľ nie úplne presne. Už máme dostatočne veľkú databázu, ale odpoveď na túto otázku si vyžaduje veľmi sofistikovanú štatistiku a prepájanie viacerých databáz. To je jeden z cieľov projektu Sirius. Vieme však jednu veľmi zaujímavú vec: v rebríčkoch, o ktorých hovoríme, bolo v prvej desiatke až osem postkomunistických krajín. Čiže evidentne tam existuje aj širší spoločenský a historický kontext.
Zapáchajúci moč či pot nie sú vždy neškodné: Môžu naznačovať cukrovku, ochorenia pečene či obličiek
Práve preto spolupracujeme aj s odborníkmi na epidemiológiu a hľadáme odpovede v databázach aj v literatúre. Ak by sa napríklad ukázalo, že za tým je chudoba alebo nízka zdravotná gramotnosť, okamžite je to aj politická a spoločenská otázka, a preto keď budeme hovoriť o príčinách rozdielov medzi krajinami, musíme byť maximálne presní.
Keď ste začínali ako lekár, hovoríte, že stukovatená pečeň bola výnimočná. Dnes ju má asi 40 percent ľudí. Čím si vysvetľujete ten obrovský nárast?
Toto nie je len slovenský problém. Toto je celosvetový trend. Hepatológia sa za posledné desaťročia úplne zmenila. Keď som začínal, starali sme sa najmä o pacientov s cirhózou. Na oddelení boli doslova jedno-dve lôžka pre mužov s cirhózou a ženy s cirhózou boli ešte oveľa zriedkavejšie. Dnes sa navyše ženy na mužov v tomto smere doťahujú, čo je samo osebe veľká téma na analýzu.
Prečo je ten nárast taký veľký?
Myslím si, že človek v mojom veku si odpovie aj sám, keď sa prejde po ulici a porovná, čo vidí dnes a čo videl pred 30 rokmi. Stačí sa zamyslieť nad tým, ako žijeme, ako sa hýbeme, čo jeme, ako trávia čas deti, koľko sedia, koľko sa hýbu. To je obrovská zmena.
Dnešný život je v ostrom rozpore s tým, na čo je ľudské telo nastavené. Naša genetická výbava, metabolizmus aj mikrobióm sa formovali desaťtisíce rokov v úplne inom prostredí. A to, čo sa stalo za posledných 100 rokov, a najmä za posledných 30 rokov, je zmena, na ktorú sa organizmus nemohol stihnúť adaptovať.
Čo konkrétne sa podľa Vás zmenilo najviac?
Jednoznačne pohyb a jedlo. Kedysi deti po škole čakali, kým si starší dohrajú futbal, aby si mohli zahrať aj ony – ihrisko bolo „na dračku“. Dnes sú mnohé ihriská prázdne. Aj telesná výchova mala kedysi úplne inú váhu. Dnes sa jednoducho hýbeme menej, a pritom práve pravidelný pohyb je pre pečeň veľmi dôležitý.
Druhá veľká zmena je jedlo. Ak by som mal spomenúť jednu vec, tak je to určite cukor. Kedysi bol vzácny, dnes sú bežné sladené nápoje, lacné kalórie a priemyselne spracované potraviny. To je pre metabolizmus obrovská zmena.
Navonok bolo všetko v poriadku: Deti alkoholikov si nesú následky traumy celý život - ROZHOVOR
Jedlo je dnes celkovo neprirodzenejšie. Potravinárstvo vyrába to, čo sa dobre predáva – má to vydržať, dobre vyzerať a chutiť. Lenže často sa to dosahuje látkami, na ktoré naše telo nie je nastavené. Ide o rôzne prídavné látky, ktoré ovplyvňujú chuť, farbu, trvanlivosť aj textúru, a dokonca podporujú návykovosť.
Treba však povedať, že tento vývoj priniesol aj veľké pozitíva – potraviny vydržia dlhšie a sú bezpečnejšie. Lenže ten vývoj je taký rýchly, že sa v tom človek často nevie dobre orientovať.
Mnohí ľudia si povedia, že veď pečeňové testy sa robia v rámci preventívnych prehliadok. Nestačí to na odhalenie vážnejšieho problému?
To je pravda, avšak „pečeňové testy“ nie sú jedna vec. Je to viacero parametrov a táto celá paleta nie je automatickou súčasťou preventívnej prehliadky v takom rozsahu, ako by si ľudia často mysleli.
Druhá vec je, že aj keď sa niektoré testy urobia, samy o sebe nemusia stačiť na to, aby odhalili cirhózu včas alebo spoľahlivo. Preto sa už roky vedie veľké úsilie o to, aby bol skríning ochorení pečene systematickejší.
Lenže skríning je vždy celonárodná a ekonomicky veľmi náročná vec. Rozumiem tomu, že poisťovne alebo štát nemôžu zo dňa na deň zaviesť nové plošné vyšetrenia len na základe pocitu malej skupiny odborníkov. Na to musíte mať tvrdé dáta. Musíte vedieť ukázať, že ak do toho teraz investujete, o pár rokov sa vám to vráti tým, že zabránite ťažkým stavom, hospitalizáciám, transplantáciám a úmrtiam. A práve toto sa snažíme pripraviť. Ukázať, že zachytený človek je iný človek ako ten, ktorý o svojej chorobe nevie. A že včasná diagnostika mení výsledok.
Čiže cieľom nie je len pomenovať problém, ale pripraviť aj riešenie?
Presne tak. Nestačí vyjsť s číslami. Ak povieme, že máme problém, mali by sme zároveň mať aj hypotézu, čo s tým. Aj preto si myslím, že nestačí len povedať: Slovensko je na tom zle. Musíme vedieť povedať aj to, kde sa dá zasiahnuť, čo je najväčší rizikový faktor, ktoré skupiny obyvateľstva sú najviac ohrozené a aký typ opatrení má zmysel.
Váš jazyk prezradí viac, než si myslíte: Tieto zmeny môžu signalizovať vážne problémy
Zámerom projektu Sirius je aj to, aby sme o päť alebo desať rokov mohli povedať, že sa situácia zlepšila. Presne tak, ako sa to podarilo pri iných diagnózach, napríklad pri kolorektálnom karcinóme v Česku, kde dobre nastavený skríning posunul krajinu v rebríčkoch výrazne nižšie.
Veľa hovoríte o životnom štýle, ale ešte ste nespomenuli alkohol. Pritom väčšina ľudí si stále myslí, že cirhóza pečene sa rovná alkohol alebo alkoholizmus. Znamená to, že alkohol už nie je až taký dôležitý faktor, ako si myslíme?
Alkohol je, samozrejme, veľmi dôležitá téma. Je to známy pečeňový aj celkovo organizmový jed. Ja som v tomto veľmi vyhranene nastavený – keby sa ma niekto pýtal osobne, abstinenciu považujem za najbezpečnejšiu možnosť. Ale zároveň treba povedať aj to, že samotný alkohol nevysvetľuje tú obrovskú zmenu, ktorú dnes vidíme vo výskyte ochorení pečene. Určite nie sám o sebe. Dnes už vieme, že ide o kombináciu viacerých faktorov.
Medicína dnes zároveň hovorí aj to, že bezpečná dávka alkoholu z pohľadu zdravia v podstate neexistuje. Na odborných fórach sa o tom vedú diskusie, ale keď to zjednoduším, najbezpečnejšia dávka je nula. Určite však nechcem moralizovať, skôr ide o to, aby mal človek informáciu. Ak niekto pije pravidelne, mal by si dať častejšie skontrolovať pečeň.
Zaujímavé pritom je, že mladšie generácie v niektorých krajinách pijú menej než ich rodičia. Zachytil som napríklad diskusie z Japonska, kde riešili, že mladá generácia pije menej alkoholu a čo to bude znamenať ekonomicky. Dôležité je vedieť dať to do kontextu vlastného zdravia. Vedieť, čo mi škodí, čo si mám dať skontrolovať, čo môžem urobiť, aby som to vybalansoval.
Ako by teda mali k alkoholu pristupovať ľudia, ktorí pijú pravidelne, ale nepovažujú sa za alkoholikov?
Nemyslím si, že ľudia by sa mali hanbiť alebo sa ospravedlňovať, že nie sú úplní abstinenti. Alkohol je súčasť kultúry, to je realita. Ale človek by mal vedieť, čo sa o alkohole dnes vie.
Úprimná spoveď alkoholičky: Odviezla som syna do školy a doobeda vypila liter vodky
Ak mi niekto povie: nie som abstinent, viem, že za týždeň vypijem približne toľko a toľko, a čítal som, že to už môže niečo robiť s pečeňou, prvá reakcia je: poďme sa pozrieť, či to s pečeňou už niečo robí. A ak áno, tak táto informácia môže sama osebe viesť k tomu, že si človek povie, že toľko už nepotrebuje. A potom je druhá otázka: čo všetko sa dá urobiť, aby sa riziko znížilo. To je veľmi dôležité najmä pri ľuďoch, ktorých životný štýl alebo sociálna situácia nie sú jednoduché.
Kto by si mal dať pečeň určite vyšetriť? Keďže choroba dlho nemá príznaky, ako to má človek rozoznať?
Určite by si pečeň mal dať vyšetriť každý človek, ktorý žije s obezitou. Tam je výskyt pečeňového ochorenia vysoký. Druhá skupina sú ľudia s cukrovkou 2. typu. Každý jeden. Tretia skupina sú ľudia, ktorí nie sú abstinenti a pijú pravidelne viac alkoholu. U ženy by som spozornel, ak vypije viac ako jednu alkoholovú jednotku viac než päťkrát do týždňa. Jedna jednotka je zhruba deci vína, malé pivo alebo malá dávka destilátu. U mužov je to približne dvojnásobok.
A veľmi dôležitý faktor je aj vek. V dvadsiatke sa nad tým človek ešte nemusí veľmi zamýšľať. V tridsiatke už by mohol. V štyridsiatke by mal. A v päťdesiatke, ak to doteraz nerobil, tak by určite mal začať.
