Mnohí Slováci v minulosti odchádzali do sveta len s malým kufrom a veľkou nádejou na lepší život. Za sebou nechávali rodiny, istoty aj rodnú krajinu, no niesli si so sebou odhodlanie, pracovitosť a túžbu niečo dokázať. Niektorí z nich napokon dosiahli oveľa viac než len osobný úspech – zapísali sa do svetových dejín a zanechali stopu, na ktorú môžeme byť dodnes hrdí.
Bol to práve rodák zo Slovenska, kto sa podieľal na vzniku rádia, ďalší pomáhal formovať moderné mestá a postavil prvý mrakodrap v Ázii. Ich mená dnes možno nepozná každý, no ich dielo ovplyvnilo milióny ľudí po celom svete.
Toto sú príbehy Slovákov, ktorí odišli do zahraničia, často ako chudobní emigranti bez kontaktov a peňazí, no napriek všetkému dokázali preraziť a zmeniť svet.
Muž, ktorý „zafarbil“ New York na žlto
Len málokto vie, že za legendárnymi žltými taxíkmi stojí podnikateľ slovenského pôvodu John Daniel Hertz. Narodil sa v roku 1879 na území dnešnej Slovenskej republiky (vtedy Rakúsko-Uhorsko) a ešte ako dieťa emigroval s rodinou do Spojených štátov.
Z chudobného mladíka sa vypracoval na váženého a uznávaného podnikateľa v automobilovom priemysle. V roku 1915 založil v Chicagu spoločnosť Yellow Cab Company, ktorá neskôr expandovala aj do New Yorku. Z chudobného mladíka sa vypracoval na váženého a uznávaného podnikateľa v automobilovom priemysle.
Ako neskôr písal magazín Forbes, Hertz si mal dať na univerzite urobiť výskum o tom, ktorá farba najviac vynikne v rušných mestských uliciach. Odpoveď bola jasná – žltá. A tak sa rozhodol, že práve takúto farbu budú mať všetky jeho taxíky. Tento marketingový nápad sa rýchlo uchytil a onedlho sa stal ikonou mesta. Dnes je žltý taxík jedným z najznámejších symbolov New Yorku, podobne ako Socha slobody či Manhattan.
Hertz sa stal mimoriadne úspešným podnikateľom a založil aj ďalšie spoločnosti, napríklad známu požičovňu áut Hertz Corporation.
Murár zo Slovenska, ktorý skočil z budovy, aby dokázal, že jeho padák funguje
Príbeh nášho slávneho konštruktéra a vynálezcu Štefana Baniča je dôkazom toho, že aj obyčajný človek z malej dediny ale s veľkým snom môže zanechať stopu vo svetových dejinách. Rodák zo Smoleníc odišiel začiatkom 20. storočia do Spojených štátov podobne ako tisíce ďalších Slovákov – hľadať prácu a lepší život.
V Amerike pracoval najmä ako robotník a murár. V tom čase sa však začínalo rozvíjať letectvo a nové stroje fascinovali ľudí po celom svete. Baniča silno zasiahla správa o tragickej leteckej nehode v roku 1912 a donútilo ho to začať premýšľať nad tým, ako by sa dalo pilotov zachrániť, ak by lietadlo zlyhalo.
Začal preto pracovať na vlastnom vynáleze – padáku, ktorý sa pripínal priamo na telo pilota. Jeho konštrukcia pripomínala veľký dáždnik a bola upevnená popruhmi na hrudi a ramenách.
Aby dokázal, že jeho nápad funguje, rozhodol sa pre odvážny krok. V roku 1914 pred zástupcami amerického patentového úradu a armády skočil so svojím padákom zo strechy 15-poschodovej budovy vo Washingtone. Pokus sa podaril a Banič získal americký patent na svoj vynález.
Jeho padák síce americká armáda odkúpila, no napokon ho v praxi nepoužila a vynález mu nepriniesol ani bohatstvo, ani veľkú slávu. Po rokoch sa Banič vrátil na Slovensko, kde opäť pracoval ako murár.
Paradoxom je, že uznanie prišlo až neskôr. Dnes je Štefan Banič považovaný za jedného z priekopníkov padákovej techniky a jeho meno patrí medzi Slovákov, ktorí sa presadili vo svete. Na jeho počesť stoja pamätníky, jeho podobizeň sa objavila na známkach.
Architekt zo Slovenska, ktorý postavil prvý mrakodrap v Ázii
Málokto vie, že jeden z achitektov, ktorí formovali podobu moderného Šanghaja, pochádzal zo Slovenska. Ladislav Eduard Hudec, rodák z Banskej Bystrice sa stal jedným z najvýznamnejších architektov mesta v prvej polovici 20. storočia.
Jeho cesta do Ázie pritom bola takmer náhodná. Počas prvej svetovej vojny bojoval na ruskom fronte, kde padol do zajatia. Pri prevoze zajatcov sa mu však podarilo dramaticky utiecť – vyskočil z idúceho vlaku. Po dlhom putovaní sa nakoniec ocitol v Šanghaji, kde začal pracovať ako kreslič v americkej architektonickej firme.
Práve tam sa začala jeho hviezdna kariéra. Hudec si otvoril vlastné štúdio a postupne navrhol desiatky budov – banky, nemocnice, kostoly, divadlá aj luxusné vily. Celkovo sa mu pripisuje takmer 400 stavieb, z ktorých väčšina dodnes stojí práve v Šanghaji.
Jeho najznámejším dielom sa stal 22-poschodový Park Hotel Shanghai, dokončený v roku 1934. Hotel si takmer 20 rokov držal miesto najvyššej budovy celej Ázie. Mrakodrap sa stal symbolom moderného Šanghaja a dodnes patrí medzi jeho najznámejšie historické stavby.
Hoci Hudec patril medzi najvýznamnejších architektov v Ázii, na Slovensku bol dlho takmer neznámy. Z jeho diel sa tu zachovala len kaplnka vo Vyhnom, ktorú navrhol ešte ako študent. V Číne si však jeho meno dodnes veľmi vážia. Jeho budovy sú označené ako kultúrne pamiatky a o našom rodákovi sa učia aj deti v tamojších školách.
Slovák z ikonickej fotografie na vrchole mrakodrapu
Jedna z najslávnejších fotografií 20. storočia zachytáva jedenásť robotníkov sediacich na oceľovom nosníku vysoko nad ulicami New York City. Muži pokojne obedujú vo výške viac ako 200 metrov nad zemou počas stavby mrakodrapu v Rockefeller Center. Snímka z roku 1932 s názvom Lunch atop a Skyscraper sa stala jedným zo symbolov americkej éry mrakodrapov.
Po desaťročiach sa objavila zaujímavá stopa vedúca na Slovensko. Slovenský výtvarník Ivan Popovič totiž našiel rovnakú fotografiu v rodinnom albume – na zadnej strane bol rukou napísaný odkaz: „Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti.“ Autorom správy mal byť Gustáv Popovič, robotník z obce Vyšný Slavkov, ktorý odišiel za prácou do Ameriky a pracoval na stavbách v New Yorku.
Historici sa dodnes sporia, či je muž na fotografii skutočne on, alebo iný robotník. Isté však je, že Popovič patril medzi tisíce Slovákov, ktorí sa podieľali na budovaní amerických miest. Po rokoch sa vrátil domov, kde žil ako gazda až do konca druhej svetovej vojny.
Jeho hrob vo Vyšnom Slavkove dnes zdobí práve slávna fotografia z vrcholu mrakodrapu – pripomienka toho, že za ikonickými stavbami sveta často stáli aj obyčajní robotníci zo Slovenska.
Slovák, ktorého podpis sa objavil na amerických dolároch
Michal Bosák, rodák z malej šarišskej obce Okrúhle odišiel za oceán ako šestnásťročný chlapec prakticky bez vzdelania a s jediným dolárom vo vrecku. Ten mu však hneď prvý večer po príchode do New Yorku ukradli v nocľahárni.
Bosák začínal úplne od nuly. V Hazletone pracoval v uhoľných baniach, neskôr na železnici a ako rozvozca piva. Postupne si však všimli jeho obchodný talent. Z našetrených peňazí si otvoril malý hostinec, ktorý sa stal miestom stretávania slovenskej komunity.
Ambiciózny Slovák sa pritom neustále vzdelával. Po večeroch študoval angličtinu a obchod, až sa z majiteľa malej krčmy stal podnikateľ. V roku 1897 si otvoril vlastnú banku a jeho finančné impérium začalo rýchlo rásť. Neskôr sa stal prezidentom First National Bank.
Práve v tom období sa stal niečo, čo sa nepodarilo takmer žiadnemu Slovákovi. Americké banky mali vtedy povolenie vydávať vlastné bankovky – a Bosákov podpis sa objavil na 5-, 10- a 20-dolárových bankovkách. Dodnes patria tieto bankovky medzi zberateľské rarity a ich hodnota môže dosahovať tisíce dolárov.
Kňaz zo Slovenska, ktorý pomohol položiť základy rádia
Jozef Murgaš, rodák z Tajova, bol katolíckym kňazom, ale fascinovala ho elektrotechnika a experimentovanie s novými technológiami.
Do Spojených štátov odišiel v roku 1896. Počas niekoľkotýždňovej plavby loďou študoval všetku dostupnú literatúru o bezdrôtovej telegrafii – technológii, na ktorej v tom čase pracovali vedci ako Maxwell, Hertz, Tesla či Marconi. Po príchode do Wilkes-Barre si v suteréne farskej budovy zariadil malé laboratórium, kde začal experimentovať s prenosom signálu bez drôtov.
Murgaš sa snažil zdokonaliť systém, ktorý dovtedy používal Morseovu abecedu. V roku 1904 získal v USA patent na svoj vynález nazývaný „tónový systém“, ktorý nahradil bodky a čiarky Morseovej abecedy dvoma rôznymi tónmi. Tento princíp výrazne zrýchlil prenos správ a zároveň otvoril cestu k prenosu ľudského hlasu.
Jeho najväčší úspech prišiel v roku 1905, keď sa mu podarilo uskutočniť bezdrôtové spojenie medzi mestami Scranton a Wilkes-Barre, vzdialenými približne 30 kilometrov. Počas experimentov sa mu dokonca podarilo preniesť aj ľudský hlas, čo bol v tom čase mimoriadny technický úspech. Murgaš získal viacero patentov a jeho výskum patril medzi dôležité kroky vo vývoji rádiovej komunikácie.
Móric Beňovský: Dobrodruh zo Slovenska, ktorý sa stal „kráľom“ Madagaskaru
Len máloktorý životný príbeh zo slovenských dejín pripomína dobrodružný román. Móric Beňovský, rodák z Vrbového, sa v 18. storočí preslávil ako cestovateľ, moreplavec a jeden z najväčších dobrodruhov svojej doby. Jeho meno sa dodnes spája s legendou, že sa stal kráľom na Madagaskar.
Beňovského dramatický život sa začal po tom, čo sa zapojil do poľského povstania proti Rusku. Povstalci prehrali a mladého šľachtica zajali ruské jednotky, ktoré ho deportovali až na ďalekú Kamčatku. Odtiaľ však zorganizoval vzburu väzňov, zmocnil sa lode a podnikol odvážny útek cez severný Tichý oceán – trasou, ktorou sa neskôr preslávili veľkí moreplavci.
Jeho dobrodružstvá ho nakoniec priviedli do Paríža, kde zaujal francúzsky kráľovský dvor. Francúzsky kráľ Louis XV ho poveril založením obchodnej a vojenskej základne na Madagaskare. Keď tam Beňovský dorazil, dokázal si získať rešpekt miestnych kmeňov a podľa dobových prameňov ho v roku 1776 zvolili za „ampanjakabe“ – kráľa kráľov severovýchodnej časti ostrova.
Historici sa dodnes sporia, či bol skutočne kráľom celého Madagaskaru, alebo skôr vplyvným vodcom spojeneckých kmeňov. Isté však je, že Slovák z malého mestečka získal na ostrove mimoriadny vplyv a stal sa jednou z najpozoruhodnejších postáv európskej kolonizačnej éry. Jeho dobrodružný život sa skončil tragicky v roku 1786, keď ho počas konfliktu s francúzskymi jednotkami na Madagaskare zastrelili. Mal iba 39 rokov. Napriek tomu sa zapísal do dejín ako jediný Slovák, ktorý sa v legendách stal kráľom tropického ostrova.
