Syndróm vyhorenia môže zasiahnuť hocikoho bez ohľadu na profesiu či odpracované roky. V rozhovore pre agentúru SITA to uviedol psychológ a zakladateľ Inštitútu stresu Karol Kováč.
Syndróm vyhorenia, známy tiež ako burn-out, je stav fyzického, mentálneho a psychického vyčerpania a je definovaný ako fenomén z povolania, ktorý vzniká v dôsledku nezvládnutého chronického stresu na pracovisku.
Tri charakteristiky syndrómu vyhorenia
Podľa Karola Kováča sa syndróm vyhorenia môže prihodiť úplne všetkým a existujú jeho tri charakteristiky. Prvou je emocionálne vyčerpanie. „Človeka sprevádza pocit chronickej únavy, zároveň je menej rezilientný voči stresu.
Život so záhadou menom ALS: Kristíne za štyri roky vzala mamu, doma sa mohli iba bezmocne prizerať (rozhovor)
Druhou charakteristikou syndrómu vyhorenia je depersonalizácia. „V praxi to znamená, že človek je taký odpojený od práce, od okolia a od ľudí. Vedie k oslabeniu empatie voči kolegom, či klientom a väčšinou mi to klienti opisujú, ako stav akéhosi pozorovateľa svojho života, ale nie aktívneho účastníka,” priblížil psychológ s tým, že depersonalizácia u vyhoreného človeka prevláda aj vo vzťahoch formou cynizmu, čo potom spôsobuje ďalšie napätia a komplikácie.
Treťou charakteristikou vyhorenia je znížený pracovný výkon, kedy u pracovníka klesá efektivita, produktivita a motivácia, zároveň vzrastá chybovosť.
Okrem toho môže človek spozorovať na sebe aj niekoľko signálov syndrómu vyhorenia.
Jedným z nich sú problémy so zaspávaním alebo budenie sa v noci. Ďalším je znížená koncentrácia, respektíve roztekavá myseľ, kedy má človek problémy so sústredením sa, tiež má rovnako zlý vzťah k práci, je neschopný si užívať aktivity, ktoré vykonáva, stráca záujem, nadšenie, ale aj zmysel.
„Keby sme chceli ísť do fyzických príznakov, tak častokrát sa Stretávam s tým, že sú prítomné bolesti hlavy, zažívacie problémy, žalúdočné ťažkosti alebo oslabená imunita,” vysvetlil psychológ.
Riziko vyhorenia majú aj lekári či učitelia
Najvyššie riziko vyhorenia majú pomáhajúce profesie. Zo štatistík vyplýva, že ide o profesie, ktoré riešia ťažké témy, možno život ohrozujúce ako napríklad lekári, zdravotnícky personál, učitelia či psychológovi a psychiatrii. „Ale stretávam sa asi s akýmikoľvek povolaniami, aj s mamičkami na materskej dovolenke,” uviedol Kováč.
Zároveň vysvetlil, že vyhorenie v práci nesúvisí od toho, akú dlhú dobu je človek v danej práci. „Mal som niekoľko príkladov klientov, ktorí zmenili prácu a zase vyhoreli. Veľký podiel na tom má ‚mindset‘, nastavenie hlavy. Je to, ako človek uvažuje o svete, čo je pre neho dôležité a nie je,” pokračuje spoluzakladateľ Inštitútu stresu.
Na druhej strane vplývajú na zamestnanca aj požiadavky zamestnávateľa. Ako vysvetlil Kováč, závisí, aké pracovné podmienky vytvára a aká pracovná kultúra je v spoločnosti. „Zamestnanec môže robiť čokoľvek, no pokiaľ tlak a stres v práci prevyšuje jeho kapacity, to je dobrý základ pre potenciálne vyhorenie,“ dodal.
V rozhovore sa dozviete viac o:
- ako môže zamestnávateľ podporovať svojich zamestnancov, aby nevyhoreli
- aký tlak je v aktuálnej pracovnej kultúre
- aké sú mýty alebo nedorozumenia o vyhorení
- ako je dôležitá rovnováha medzi pracovným a súkromným životom
- ako potrebná je self-care u každého človeka
- čo odporučiť ľuďom, ktorí majú pocit, že smerujú k vyhoreniu
- osobná skúsenosť Karola Kováča s vyhorením
- aká je prevencia pred syndrómom vyhorenia
- Ako to bude so syndrómom vyhorenia v budúcnosti