Veľkonočný pondelok je slovenské špecifikum, ide o ľudový sviatok a zvyk šibania a polievania dievčat.
V rozhovore pre agentúru SITA to skonštatovala etnologička Katarína Nádaská. „Rada by som tu uviedla, že je to veľmi stará tradícia, ktorá siaha ešte do slovanských, predkresťanských čias,“ vraví Nádaská.
Ako ďalej vysvetľuje, Slovania robili rituály alebo obrady, ktorými vítali leto, lebo oni nepoznali jar, hovorili len o zime a o lete. Dodáva, že jedným z prvých takýchto obradov bol rituál, ktorý poznáme pod názvom „vynášanie Moreny“.
Pri tomto rituáli pravdepodobne prinášali ľudskú obeť, aby zima odišla. „Neskôr, po prijatí kresťanstva, sa ľudový zvyk zachoval, ale už, samozrejme, nebolo možné prinášať ľudské obete, takže tu bola akási personifikácia zimy a náhradná obeť – figurína oblečená do ženských šiat,“ približuje etnologička.
Špeciálne piesne
Táto figurína bola známa pod menami ako Morena či Murana. Pri rituáli si slobodné dievčatá zostrojili figurínu a následne s ňou prešli cez celú dedinu, pričom spievali špeciálne piesne. „Prostredníctvom tých piesní so zimou komunikovali, žiadali ju, prikazovali jej, aby odišla,“ vraví etnologička.
Považuje to za pochopiteľné, vzhľadom na to, že v minulosti zima neraz znamenala hlad, choroby či smrť. I preto bolo potrebné zimu vyhnať.
Druhý rituál, po vyhnaní zimy, sa viazal na vítanie leta. Odborníčka vysvetľuje, že opäť to bolo záležitosťou slobodných dievčat. Obložili sa vetvičkami a zakvitnutými halúzkami a tancovali špeciálny tanec, privolávajúc leto piesňami.
„Do tretice, jarným rituálom bolo prebúdzanie dievčat zo zimného spánku. To sa robilo tak, že mládenec v rozpuku, nemal to byť chlapec, ani muž, vzal prútik, ktorý bol už naliaty jarnou miazgou a prútikom sa dotkol tela dievčiny, čím ju mal akoby prebudiť z dlhého zimného spánku,“ popisuje Nádaská.
Staré zvyky v sebe nesú odkazy
Doplnila, že špecifická tradícia bola na východnom Slovensku, kde sa v minulosti nešibalo, ale polievalo sa živou vodou, napríklad z prameňa či potoka. „Bolo treba vziať živú vodu a pokropiť dievča, aby sa prebudilo zo zimného spánku, aby bolo krásne a čerstvé, aby sa jej darilo počas nasledujúceho obdobia,“ vysvetlila ďalej.
Nádaská podotkla, že ide o staré zvyky, ktoré v sebe nesú odkaz plodnosti, jari a nového života. „Aj preto darom za takéto šibanie alebo polievanie, boli pôvodne kraslice,“ dodala.
Vysvetlila, že išlo o vajíčka uvarené natvrdo, ktoré sa zdobili prírodnými farbivami a pre dievčatá predstavovali príležitosť preukázať svoju zručnosť.
„Používali sa florálne, ornamentálne i figurálne motívy, často kombinácia týchto motívov. Záviselo to od fantázie a zručnosti tej ktorej dievčiny,“ vraví Nádaská s tým, že na farbenie vajíčok sa používali napríklad šupky z cibule, či voda z orechov.
Aj ty sa mi páčiš
Na oblepenie vajíčok sa používala slama alebo bavlnky, ale aj tráva, ktorá sa tiež používala na zafarbenie vajíčok nazeleno. Medzi technikami zdobenia bolo napríklad aj voskovanie. Nádaská zdôraznila, že pôvodné techniky boli prírodné a využívali sa pri nich prírodné materiály.
Doplnila, že dievča muselo kraslíc nachytať viac, pretože kedysi bol zvyk taký, že každá slobodná dievčina sa mohla tešiť na šibačov. Slobodní mládenci chodievali v skupinách a každé dievča vyšibali či poliali.
„Keď sa v tej skupine nachádzal chlapec, ktorý sa jej páčil a bola nezadaná a hľadala si mládenca, tak mala možnosť napísať mu písanku. To bolo veľkonočné vajíčko, kde okrem kresby bolo napísané napríklad vyznanie lásky. Mládenec, keď dostal takúto písanku, tak na to reflektoval a ak sa aj ona páčila jemu, tak za niekoľko dní sa stavali máje a on jej prišiel postaviť pod okno osobný máj, čím dal najavo ‚aj ty sa mi páčiš‘. To je nádherná symbolika,“ skonštatovala odborníčka.
Zdôraznila, že všetky tieto zvyky mali svoj presný zmysel. „To je niečo, čomu my už celkom nerozumieme, lebo žijeme celkom iný spôsob života,“ poznamenáva Nádaská.
Nové veci
Šibačka a oblievačka je zvyk, ktorý sa udržal, no podľa odborníčky sa už dnes nedodržiava tak, ako to bolo v minulosti. Poukázala napríklad na to, že šibači mali chodiť skoro ráno, ani nie potme, no ani nie za slnka, a teda v šere, čo bol magický čas.
„Dnes šibú malí chlapci mamičky, babičky, prababičky a podobne. Už sa nedodržiava rituál tak, ako mal byť. Dnes už máloktoré dievča ručne ozdobí kraslicu. Malým šibačom sa dáva sladká alebo finančná odmena. To sú nové veci, ktoré niekedy, samozrejme, neboli,“ vraví etnologička.
Nádaská zdôraznila, že pôvodným zmyslom šibania nebolo „dievča zmlátiť do krvi“, ale dotknúť sa jej prútikom. Prútiky neskôr nahradili korbáče. „Tu nám vstupuje do hry aj takzvaná kňazská verzia vysvetlenia šibania,“ pristavuje sa Nádaská na chvíľu i pri korbáčoch.
V nej je šibanie dievčat zdôvodnené tým, že Ježiša po sňatí z kríža narýchlo pochovali, keďže sa blížili sviatky židovskej Veľkej noci, Pascha.
Jeho hrob bol strážený rímskymi vojakmi, a keď pominuli sviatky, skupina žien, zahŕňajúca Pannu Máriu i Máriu Magdalénu, sa vydala k Ježišovmu hrobu s cieľom zabalzamovať telo. Hrob ale našli prázdny, a ženy kričali a plakali, že ukradli jeho telo. Rímski vojaci ich vraj rozháňali koženými bičíkmi, a z toho vzniklo vysvetlenie šibania.
Pôvodné tradície udržiavajú folkloristi
Nádaská dodala, že korbáče by sa mali každý rok upliesť čerstvé a mládenci si ich naozaj kedysi vždy plietli z čerstvých drevín. „Nemá ísť o to, že to dievča je zbité, že má modriny,“ opakuje etnologička.
Malo by ísť o jemný dotyk či pošibanie. „Ja sa ani nečudujem, že mnohé ženy a dievčatá to odmietajú, lebo keď príde nejaký podgurážený muž a hlava-nehlava ju doslova bije, tak to nie je nikomu príjemné,“ hovorí Nádaská.
Zdôraznila ale, že ide len o istú skupinu a poukázala, že napríklad na vidieku šibanie a polievanie pretrváva a pôvodné tradície udržiavajú folkloristi a mnohé dievčatá sa na to tešia.
„V niektorých lokalitách na Slovensku je to stále prestížna záležitosť, že tie dievčatá čakajú šibačov a tešia sa z toho,“ pokračuje, poukazujúc na poveru, že dievča, ktoré nebude poliate či vyšibané, „oprašivie“. „Treba mať v tomto určitú mieru,“ myslí si.
Etnologička podotýka že tento zvyk sa ale zmenil, a zmena je badateľná najmä v mestách, kde sa daný zvyk stal skôr rodinným, pričom napríklad malí chlapci s otcami chodievajú šibať ženské príbuzné. „Je to skôr taká rodinná záležitosť,“ dodáva.
Slovanská záležitosť
Na margo toho, či je šibanie a polievanie slovenskou špecialitou, a či možno túto tradíciu nájsť aj v iných kútoch sveta Nádaská vysvetlila, že ide o slovanskú záležitosť. „Nájdeme to na Morave, v Čechách, Poľsku, čiastočne na Ukrajine, v Rusku, v Srbsku, Chorvátsku,“ vymenúva.
Nádaská podotkla, že nie všade je to tak rozšírené. „Napríklad na Morave áno, čiastočne aj v Poľsku, ale nie v celom, tie zvyky sa udržiavajú napríklad na slovensko-poľských hraniciach,“ dodáva.
Poukázala však na antický Rím, kde slávili sviatok luprekálie, pri ktorom si mladí muži vzali masky vlka či sa obliekli do kože zo psa, a s bičíkom v ruke naháňali slobodné dievčatá, ktoré po dobehnutí vyšibali. Dodala, že v tomto prípade je to i písomne zdokumentované, kdežto v prípade Slovanov nedisponujeme písomnými prameňmi.
U Rimanov išlo podľa Nádaskej vyslovene o zvyk, ktorý mal zaistiť plodnosť. „V zásade to nie je ojedinelý zvyk, ale je unikátne, že sa u nás celkom dobre udržal. Aj keď tí ľudia už asi nemajú poňatia, že prečo to tak je,“ myslí si.
V mestách idú zvyky do úzadia
Na otázku, či šibačka a polievanie prežijú aj do budúcnosti, alebo sa postupne vytratia, Nádaská odpovedá, že v mestách sa už tieto zvyky dostávajú trochu do úzadia, no na vidieku nie. „V mestách sú nahradené novým zvykom, takým rodinným, ktorý prišiel zo západnej Európy, konkrétne z Nemecka, a to je hľadanie veľkonočných vajíčok alebo zajačikov,“ poukázala.
Dodala, že tento zvyk je zdokumentovaný z 18. storočia, u šľachtických rodín. Tie zvykli v zámockých parkoch či záhradách schovávať maškrty pre svoje deti, ktoré ich následne hľadali. „Tento zvyk prišiel aj k nám, najmä do miest. Do veľkých miest sa dostal a stretol sa v nich s veľkým nadšením, najmä u mladých rodín,“ vraví Nádaská.
Poukázala napríklad na hlavné mesto Bratislava, kde takého akcie robievajú či už samotné mesto, alebo jednotlivé mestské časti, a vo verejných parkoch deti hľadajú napríklad čokoládové vajíčka. „Je zaujímavé, že v mestách sa tento zvyk udomácňuje,“ myslí si etnologička.