BRATISLAVA 26. októbra (WEBNOVINY) – Maďarské ospravedlnenie za tragédiu v Černovej, ktorá si pred 104 rokmi vyžiadala 15 mŕtvych a desiatky zranených, by nebolo produktívne.
Agentúre SITA to povedal historik SAV a autor monografie Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť Roman Holec.
Minulosťou sa podľa jeho slov treba zaoberať, Slovensko i Maďarsko však majú dosť svojich vlastných zlyhaní a ak nie sú schopné sebareflexie, ťažko môžu vyčítať čokoľvek druhému z partnerov.
Černovská tragédia otriasla svetovou verejnosťou 27. októbra 1907 v čase vrcholiacej maďarizácie. „Násilná maďarizácia vykonávaná všetkými nástrojmi uhorského štátu bola jedným zo spomínaných zlyhaní, jej výsledky však ani zďaleka nezodpovedali vynaloženej námahe a prostriedkom,“ domnieva sa historik.
Podľa Holeca Maďari klamali štatistikami predovšetkým sami seba. „Ukázalo sa, že slovenské obyvateľstvo bolo voči nej do značnej miery imúnne, rurálneho obyvateľstva sa prakticky nedotkla a vďaka úrovni politiky, česko-slovenskej spolupráci i pomoci Slovákov z USA už jednoducho nebolo možné Slovákov pomaďarčiť a asimilovať,“ hovorí Holec, podľa ktorého nič ako kultúrna genocída v strednej Európe neexistovalo.
Slováci strieľali do Slovákov
Do davu Černovčanov, ktorí nechceli, aby novopostavený kostol v dedine vysvätil niekto iný než ich rodák Andrej Hlinka, strieľali Slováci.
„Žandári strieľajúci do obyvateľov Černovej mali slovenský pôvod a hovorili po slovensky. Napokon museli, veď pôsobili na území s väčšinovým slovenským obyvateľstvom,“ tvrdí Holec.
Ich pôvod však podľa neho nie je podstatný. Historik je presvedčený, že nezlyhali žandári, ale štátna moc, ktorá pri následnom vyšetrovaní zametala všetky chyby pod koberec a z obetí spravila páchateľov.
V Rusku to bola bežná prax
Černová podľa Holeca nebola jediným zbytočným krviprelievaním, ktoré Európu poškvrnilo na začiatku 20. storočia. Vo vtedajšom Rusku boli podobné prípady v podstatne väčšom meradle na dennom poriadku. V Uhorsku v apríli 1904 zastrelili žandári v Aleşde pri politickej konfrontácii 33 rumunských roľníkov a viac ako stovku zranili.
„Európa to prešla mlčaním,“ tvrdí historik. „V Černovej však nešlo o politiku a straníctvo, ale o kostol a náboženský problém. A navyše sa našli ľudia, ktorí sa témy chopili vo vtedajšej zahraničnej tlači a publicistike,“ dodal.
Práve ohlas Černovej zohral podľa Holeca rozhodujúcu úlohu pri obrovskej vlne solidarity so Slovákmi v českých krajinách a naštartoval kvalitatívne novú etapu česko-slovenských vzťahov.
Navyše tragická udalosť spôsobila, že o dovtedy neznámych Slovákov sa začali zaujímať osobnosti ako nórsky spisovateľ a humanista Björnstjerne Björnson či škótsky publicista Robert Wiliam Seton-Watson.
„Vďaka Černovej sa do okruhu následníka trónu prepracoval Milan Hodža. Medzinárodný ohlas zviditeľnil Slovákov v dovtedy nevídanej miere,“ uzavrel Holec s tým, že tragédia sa v konečnom dôsledku obrátila proti režimu, ktorému o desaťročie neskôr vystavili Slováci svoj účet.