Sú výroky, ktoré patria do politického zápasu. A potom sú tu výroky, ktoré prekračujú hranicu – nielen vkusu a politickej zodpovednosti, ale aj elementárnych zásad humanizmu.
Keď Donald Trump hovoril o tom, že Irán „vráti do doby kamennej“, dalo sa to ešte vnímať ako súčasť jeho tradičnej, prehnanej, vojnovej rétoriky. Aj keď už vtedy vyvolávala oprávnené obavy – nielen medzi Iráncami, ale aj medzi odborníkmi na medzinárodné právo.
Dnes (v nedeľu) však prišiel ďalší krok. „Utorok v Iráne bude Dňom elektrární aj Dňom mostov… Otvorte ten zasraný prieliv… inak budete žiť v pekle.“ Toto už nie je metafora, toto je opis cieľa, ktorý je znepokojivo konkrétny: elektrárne, mosty, infraštruktúra. Nie vojenské základne, nie konkrétne veliteľské štruktúry vládnuceho režimu Iránskej islamskej republiky, ale prvky, ktoré držia spoločnosť v chode a pri živote.
A potom prichádza veta, ktorá tento obraz uzatvára: „Chvála Alahovi.“ Nie ako prejav úcty alebo ako náboženské gesto, ale ako cynická bodka za výzvou na ničenie krajiny, v ktorej väčšina obyvateľov práve týmto slovom vyjadruje vieru, nádej a vďačnosť. Toto už nie je len politická rétorika, ide o zneužitie jazyka, ktorý má pre milióny ľudí význam, ako nástroja tak politickej, ako aj čisto ľudskej provokácie.
Vedomé znevažovanie viery
A práve v tejto kombinácii sa odhaľuje viac než len štýl komunikácie, pretože ak sa hrozba voči krajine uzatvára slovami viery väčšiny jej obyvateľov, nejde o nedorozumenie, ale ide o vedomé znevažovanie tejto viery. Akoby si americký prezident neuvedomoval, že Islam je náboženstvom miliardy ľudí žijúcich v rôznych štátoch na tejto planéte a že môže vyvolať ich hnev.
Nejde len o politické pokrytectvo. Ide o bezpečnosť - KOMENTÁR
Nie je preto náhoda, že viac ako sto expertov na medzinárodné právo – vrátane bývalých amerických vládnych úradníkov a profesorov medzinárodného práva – 3. apríla v otvorenom liste vyjadrilo „hlboké znepokojenie“ zo správania aj rétoriky Spojených štátov vo vojne proti Iránu. Podľa nich nejde len o politický problém, ale o jasné porušenie medzinárodného práva. A v niektorých prípadoch aj o konanie, ktoré môže napĺňať znaky vojnového zločinu.
Ich argument je jednoduchý: použitie sily mimo rámca sebaobrany alebo bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN je v rozpore s Chartou OSN. A útoky na civilnú infraštruktúru, ak nie sú striktne vojensky nevyhnutné a primerané, predstavujú vážne porušenie pravidiel vedenia vojny. To nie je politická interpretácia. To je právny štandard. A práve v tomto svetle treba čítať aj najnovšie slová Trumpa.
Rozbila sa jedna veľká ilúzia
Svetová zdravotnícka organizácia 3. apríla potvrdila útoky na 20 zdravotníckych zariadení v Iráne. Ak americký prezident hovorí o ničení elektrární a mostov, hovorí o ďalších zásahoch, ktoré nevyhnutne dopadajú na civilné obyvateľstvo. Na ľudí, ktorí nemajú rozhodovaciu moc. Na ľudí, ktorí dlhodobo žijú pod tlakom vlastného brutálneho represívneho režimu.
Občania Iránu to pomenúvajú bez ilúzií a upozorňujú, že útoky na energetiku a infraštruktúru neoslabujú Revolučné gardy, ale oslabujú spoločnosť tým, že zasahujú nemocnice, domácnosti, každodenný život…
Opozične zmýšľajúcim Iráncom, ktorí dúfali v zmenu krutého represívneho režimu mulláhov a Revolučných gárd, sa definitívne rozbila jedna veľká ilúzia. Trump roky komunikoval smerom k nim, ako niekto, kto stojí na ich strane. Povzbudzoval ich protesty, hovoril o zmene režimu, naznačoval, že existuje cesta k lepšiemu zajtrajšku, k slobode.
Dnes ten istý hlas hovorí o tom, že ich krajinu treba „vrátiť do doby kamennej“. Teda nie režim. Krajinu. A to je moment, keď sa ukazuje, že nejde o žiadnu pomoc. Išlo o použitie – alebo skôr zneužitie – bežných iránskych ľudí ako nástroja tlaku na režim. A keď s holými rukami neboli schopní režim zvrhnúť, stali sa z nich „vedľajšie škody“. Pretože medzi slovami o slobode a realitou bombardovania je zásadný rozdiel.
A na ten rozdiel doplácajú desiatky miliónov tých, ktorí nemajú moc politicky rozhodovať. Ale musia jednoducho prežiť. Trumpove reči ich na dlhé desaťročia zbavili viery v Ameriku ako maják slobody vo svete. A mnohých vrátili k podpore predtým nenávideného teokratického režimu.
