BRATISLAVA 21. augusta (WEBNOVINY) – Ani po vyše 25 rokoch sa na Slovensku okrem Popradu nenachádza pamätník so štatistikou obetí augustovej okupácie. Vo svojom vyhlásení k 47. výročiu okupácie Československa na to upozorňuje Svetové združenie bývalých československých politických väzňov (SZČPV).
Združenie každoročne pri spomínanom pamätníku, ktorý sa im podarilo obnoviť až v roku 2002, organizuje v Poprade pietnu spomienku. „V minulosti bola na mieste rozbitá tabuľa z roku 1968, ktorú nechali rozbiť súdruhovia. Pani Malá sa na nás obrátila, aby sme tento pomník obnovili,“ uviedol František Bednár, predseda SZČPV. Ten bol v čase invázie na prázdninách v Poľsku pri babke, dodnes si však pamätá, ako neskôr pri pošte stál obrnený transportér a ruskí vojaci so samopalmi. „Zvykli sme si aj na šibenicu,“ zhodnotil vtedajšie časy Bednár.
Guľka mu prestrelila pečeň
Na Námestí sv. Egídia v Poprade si v piatok pripomenuli Jozefa Bonka z podtatranskej obce Hôrka, ktorý počas invázie prišiel o život práve na námestí v Poprade. „Neprajem nikomu, aby to prežil, sú to bolestivé spomienky, neviem to ani opísať, slzy sa mi tlačia do očí,“ povedala pre médiá Anna Malá, rodená Bonková, sestra zavraždeného Bonka.
„Všetko to mám v pamäti, aj to, ako išli okolo nás tanky. Mala som strach o svoje deti, ktoré boli ešte malé,“ opísala Bonkova sestra, ktorá mala v tom čase 29 rokov. Keď jej rodine oznámili, čo sa stalo s 19-ročným Jožkom, nechceli tomu veriť. V tom čase nebol doma, no nemal byť ani v Poprade, ale na týždňovej robote v Krajnej Poľane, kam chodil opravovať stroje. Ako opísala Malá, s mamou sa o tom vybrali presvedčiť do Spišskej Soboty.
„Ležal na nosidlách, na ktorých ho doniesli, mal rozstrihnutý svetrík a trošku leukoplastu na bruchu,“ opísala so slzami v očiach pohľad na mŕtveho brata Malá. Rodina musela o udalosti roky mlčať, Bonk bol označený za kontrarevolucionára, a to aj napriek tomu, že bol v tom čase v Poprade náhodne. Keď vojaci v tankoch spustili streľbu na protestujúcich občanov na námestí, Bonk sa chcel schovať do obchodu s písacími strojmi. „Nestihol to, už ho zachytila guľka medzi dverami a prestrelila mu pečeň,“ povedala jeho sestra.
Obete invázie si treba podľa Freša pripomínať
Obete, ktoré zahynuli pri invázii vojsk Varšavskej zmluvy, si nestačí len pripomínať, ale treba sa z tejto udalosti aj poučiť a naďalej bojovať za slobodu, demokraciu a spravodlivosť. Okrem tejto hlavnej myšlienky príhovorov počas pietnej spomienky na obete okupácie Československa na bratislavskom Šafárikovom námestí sa hovorilo aj o príčinách a dôsledkoch okupácie, tzv. pozývacom liste či situácii na východe Ukrajiny.
„O žalostnom stave spoločnosti k augustovým udalostiam svedčí, že namiesto toho, aby sme si uctili obete tak, ako si ich uctievajú všetky civilizované národy, postavili sme bustu spoluautorovi pozývacieho listu Vasilovi Biľakovi,“ píše sa vo vyhlásení SZČPV.
„Je dôležité si pripomínať obete invázie, ale aj tie desaťtisíce až státisíce ľudí, ktorí boli postihnutí normalizáciou,“ uviedol predseda Bratislavského samosprávneho kraja Pavol Frešo. Podľa jeho slov samotné pripomínanie obetí nestačí, treba si z týchto udalostí vziať aj odkaz a odovzdávať ho mladším generáciám. „Ak nemali byť tieto obete zbytočné, tak treba povedať nám aj našim deťom, že vždy, keď budú demokracia a sloboda ohrozené, tak to nielen treba povedať, ale keď bude treba, musíme aj konať,“ vyhlásil.
Udalosti roku 1968 by sa mali uzavrieť, myslí si Duleba
Radičová: Zločineckú okupáciu zo '68 mnohí ospravedlňujú
Výročie okupácie nás má podľa Figeľa motivovať
Podľa podpredsedu Národnej rady SR Jána Figeľa (KDH) nás toto výročie „brutálnej invázie a dlhej okupácie“ má motivovať k aktívnej pamäti, aktívnemu vedomiu a aktívnemu svedomiu. Obete okupácie nesmú byť podľa Figeľa márne a majú byť vnímané s vďakou a úctou. „Naša sloboda nie je zadarmo. Ani sloboda, ani demokracia, ani spoločná Európa nikdy zadarmo nebudú,“ uviedol počas príhovoru.
Zdôraznil, že totalita prežíva vďaka klamstvu, falošnej ideológii, nespravodlivosti a popretiu ľudskej dôstojnosti. „Totalita sa nedá reformovať, totalitu treba odmietnuť,“ povedal pred Univerzitou Komenského. Zároveň skonštatoval, že aktívne svedomie sa v ľuďoch ozýva, keď sú protiprávne anektované územia demokratických slobodných štátov, „ako je to teraz na Ukrajine“. Myslí si, že ak bude Slovensko stavať na týchto pilieroch aktívnej pamäte, vedomia a svedomia, tak to „prinesie veľa dobra nielen pre Slovensko, ale aj pre spoločnú Európu“.
Rektor Univerzity Komenského v Bratislave Karol Mičieta pripomenul, že práve Univerzita Komenského „je svedkom významných medzníkov v dejinách Slovenska“. Ako povedal, mnoho mladých ľudí dnes považuje slobodu za samozrejmosť. „Aktuálny vývoj na našej východnej hranici či v ďalších častiach sveta svedčí o tom, že to nie je samozrejmosť,“ skonštatoval.
Vo svojom príhovore takisto pripomenul, že Vladimír Putin na oficiálnej návšteve Prahy v roku 2006 povedal, že jeho krajina nesie morálnu zodpovednosť za inváziu do Československa. „Naopak, 23. mája vo vysielaní štátnej ruskej televízie v dokumente Varšavská zmluva – odtajnené stránky sa pokúsili o prepisovanie histórie. Preto neprestáva byť aktuálnou požiadavkou získanie tzv. pozývacieho listu,“ povedal Mičieta.
K pamätnej tabuli Danky Košanovej, Stanislava Siváka a Jána Holíka, ktorí 21. augusta 1968 zahynuli, položili na pietnej slávnosti vence aj zástupcovia veľvyslanectiev Nemecka, Rakúska, Poľska, Bulharska či Maďarska, poradca prezidenta Martin Bútora, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ondrej Krajniak a predstavitelia politických strán.
Krym a okupáciu ČSSR nemožno porovnávať
Združenie politických väzňov takisto uvádza, že pripomenutie okupácie pred 1989 znamenalo problémy, pretože Husákov režim, ktorý sa dostal k moci pomocou tankov, označil socializmus s ľudskou tvárou Alexandra Dubčeka za kontrarevolúciu. Agentúre SITA stanovisko poskytlo SZČPV.
Svetové združenie bývalých československých politických väzňov takisto upozorňuje na prirovnávanie 21. augusta k udalostiam na Kryme. Myslia si, že „prirovnávanie súčasného Ruska k Sovietskemu zväzu je to isté, ako prirovnávať dnešné Nemecko k nacistickému Nemecku. Rovnako neobjektívne by bolo jednostranné obviňovanie obyčajných ľudí, ktorí sa stali v bývalom Sovietskom zväze rovnako obeťou systému ako my po komunistickom puči vo februári 1948“.
Združenie takisto uvádza, že po páde vojsk Varšavskej zmluvy emigrovalo mnoho občanov. Prvá vlna migrácie nastala už v roku 1948, kedy tisíce vzdelaných ľudí muselo odísť pred hrozbou popravy alebo väzenia. Po auguste 1968 odišlo viac ako 400-tisíc občanov, medzi nimi i mnoho kvalifikovaných odborníkov.
„Po normalizácii nastal morálny úpadok celej spoločnosti, ktorého následky nesieme dodnes. Z týchto dôvodov po roku 1968 v bývalom Československu ostal v politických a riadiacich funkciách len morálny odpad národa a kolaboranti, ktorí sa prispôsobili režimu, ktorý ľuďom povolil riadiť sa krédom „kto nekradne okráda vlastnú rodinu“ len preto, aby sa nestarali o politiku a boli ticho,“ píše sa v stanovisku.
V piatok si Slováci i Česi pripomínajú 47. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa, ktorá zmarila nádeje vkladané do demokratizačného procesu v komunistickej strane a v spoločnosti. Pražská jar, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka, bola pochovaná v noci z 20. na 21. augusta.
Krátko pred polnocou 20. augusta 1968 vtrhli vojaci piatich krajín Varšavskej zmluvy na územie Československa. Na „akte internacionálnej solidarity“ sa nepodieľalo Rumunsko. Dubčekovské krídlo KSČ proti zásahu protestovalo, reakciou ZSSR však bolo zatknutie Dubčeka a jeho spolupracovníkov. Odviezli ich do Ruska, ktoré nemohli opustiť skôr ako podpíšu tzv. Moskovský protokol, a ten znamenal úplnú kapituláciu.
Okupácia si vyžiadala 108 obetí na ľudských životoch a stovky zranených. Vojská Varšavskej zmluvy zanechali za sebou zničené cesty a rozstrieľané fasády domov, napáchali nevyčísliteľné škody. Po invázii nastala politika normalizácie. Znamenala prenasledovanie účastníkov obrodného procesu, cenzúru a masovú emigráciu Čechov a Slovákov.
Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák. Sovieti postupne posilňovali svoju moc. Proruská, husákovská KSČ vytvorila rozsiahly systém kontrolovaný a udržovaný ŠtB. Mnoho aktivistov usilujúcich sa o demokraciu v období Pražskej jari prišlo o prácu, niektorí skončili vo väzniciach. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.