Syndróm vyhorenia je postupný proces, čo potvrdil aj osobný príbeh psychológa, lektora a zakladateľa Inštitútu stresu Karola Kováča. Približne 2,5 roka mu trvalo, aby si on sám uvedomil, že má syndróm vyhorenia.
„Keď som mal asi 25 rokov, dostal som možnosť byť riadiaci pracovník na univerzite, mať pod sebou asi 30 ľudí. Zároveň sme robili veľký eurofond skoro za milión eur, čo tiež bolo v mojej pracovnej činnosti bez nejakého mentoringu a vedenia,” uviedol Karol Kováč v rozhovore pre agentúru SITA.
Pribral 20 kíl a denne fajčil 40 cigariet
V tom čase bol nastavený spôsobom, že si oddýchne, až keď všetko dokončí. Počas toho 2,5 roka si postupne začal uvedomovať zhoršujúce sa symptómy, no nepripúšťal si to. Pribral na váhe 20 kilogramov, fajčil denne približne 40 cigariet a pil 7 až 8 káv za deň, keďže sa stále cítil vyčerpaný.
>>> Celý rozhovor s Karolom Kováčom
Syndróm vyhorenia prezradia tri hlavné charakteristiky. Burn-out môžu mať lekári, učitelia aj matka na materskej (rozhovor)
„Čo ma bavilo, sa zmenilo na sériu monotónnych činností. Vedel som, kedy mám byť v robote, kedy ísť na stretnutia a každý jeden deň bol o prežití. V piatok po práci som myslel už na robotu v pondelok spojenú s veľmi negatívnymi emóciami. V nejakom štádiu som dokázal komunikovať so svojimi kolegami cez e-maily alebo sekretárku,“ dodal Kováč.
Na dovolenke skoro zomrel
Zlom, kedy si uvedomil, že trpí syndrómom vyhorenia, nastal, keď počas dovolenky dostal pasový opar. Dôvodom bolo výrazné oslabenie jeho imunitného systému, čo viedlo až ku kolapsu.
Za záchranu života vďačí záchranárom, ktorí mu každú noc chodili pichať lieky, aby znížili teplotu presahujúcu 40 stupňov Celzia. Psychológ opísal, že mu skolaboval celý imunitný systém. Je to terminálne štádium vyhorenia, kedy sú prítomné už psychické, fyzické alebo emocionálne kolapsy. Prejavy sú však u každého rôzne.
„Asi štvrtý deň sa tí záchranári nado mnou rozprávali, či som schopný prevozu do nemocnice, alebo nie. Ešte týždeň pred tým som bol v poriadku, a zrazu sa rozprávali, či to vydržím. Trvalo mi 3,5 mesiaca, kým som sa opäť vrátil do reality, a samozrejme boli tam všetky tie depresívne stavy, pocity výčitiek, prečo som si to urobil. Zároveň som vinil zamestnávateľa, že sa to takto udialo,” opísal psychológ v rozhovore SITA.
Najťažšie bolo uvedomiť si, že nie je nesmrteľný
Aby sa už na podobnú cestu nevydal, v jeho liečbe mu pomohlo zrovnať si vnútorné postoje a nepustiť sa ich. V praxi to znamená mať niektoré stratégie pripravené dopredu, ako chce človek žiť, čo je preňho užitočné, čo chce, aby bol jeho ďalší zmysel. Karol Kováč pripustil, že o takýchto veciach predtým vôbec nerozmýšľal.
„Ak poznáte svoj zmysel a zároveň poznáte aj svoje hodnoty, je to veľmi protektívny faktor pre vzťahy, v ktorých sa nachádzate. Tam to vidíte, alebo nevidíte, a rovnako sa to týka aj vzťahu k práci. Toto som si musel poujasňovať,” vysvetlil psychológ.
Rovnako mu pomohli aj relaxačné techniky, ale najvýznamnejšie preňho bolo ujasniť si aj pracovný kontext a nastaviť hranice. Najťažšie pre Kováča počas zotavovania bolo uvedomiť si, že nie je nesmrteľný.
Nechcel, aby ľudia končili tak ako on alebo horšie
Po tejto skúsenosti založil Inštitút stresu s cieľom pomôcť ostatným predchádzať syndrómu vyhorenia. „Nechcel som, aby ľudia končili tak ako ja alebo horšie,“ povedal Kováč.
Po svojom zotavení sa zameral na psychosociálnu podporu a vzdelávanie ľudí, ktorí majú blízko k vyhoreniu alebo si už burn-outom prešli, rovnako ponúka možnosti prevencie pred vyhorením.
„Budovať si dobrý kontakt sám so sebou a vnímať svoje potreby je kľúč k duševnej pohode. Vnímať sa so súcitom je protektívne. Reálne navnímať v akej situácii sa človek nachádza, a potom dostáva aj odpovede, čo potrebuje práve teraz na to, aby sa o seba postaral,“ odporučil v rozhovore.
Kováč verí, že každý človek by mal objavovať svoje vlastné metódy na zvládanie stresu a uvádza, že individuálne potreby sa môžu líšiť. „Kontakt sám so sebou nám dokáže ukázať, ako vyrovnávať prácu s naším osobným životom,“ uzavrel.
