Prezidentka Zuzana Čaputová vyzvala ľudí, aby boli pozorní, keď niekto šíri nenávisť voči menšinám ako svoj program.
„A buďme ešte pozornejší, keď sa niekto snaží ukázať, že nenávisť je vlastnosť väčšiny Sloveniek a Slovákov a humanizmus, ľudskosť sú len pokrytectvo. Ani v dobe, ktorú si teraz pripomíname, nebolo treba byť presvedčeným fašistom, aby sa schvaľovali neľudské činy,“ uviedla prezidentka Zuzana Čaputová na svojom instagrame po návšteve múzea holokaustu v Seredi. Urobila tak pri príležitosti pondelkového Pamätného dňa holokaustu a rasového násilia.
Na konci väčšinou čakala smrť
„Deviaty septembrový deň v roku 1941 sa začala pre jednu etnickú a náboženskú skupinu cesta, ktorá pokračovala diskriminovaním, prenasledovaním, deportáciami a na jej konci väčšinu čakala smrť,“ pripomenula hlava štátu s tým, že našu históriu netvoria len víťazstvá a štátotvorné idey, ku ktorým sa s hrdosťou hlásime.
Pripomíname si 78. výročie Židovského kódexu, do koncentračných táborov vyviezli desaťtisíce ľudí
„Históriu tvoria aj naše zlyhania a udalosti, o ktorých by sme najradšej nepočuli a najradšej na ne zabudli. Práve o nich ale musíme hovoriť. Inak začne história ľudí zaujímať až vtedy, keď sa zmení na klebety,“ napísala prezidentka. Ako dodala, holokaust nie je židovská tragédia, je to tragédia nás všetkých.
Tento rok uplynulo 78 rokov, odkedy vláda vojnového slovenského štátu 9. septembra 1941 vydala Nariadenie o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex. Od októbra roku 2001 si 9. september pripomíname ako spomienku na obete holokaustu a výzvu k zápasu proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek forme útlaku a diskriminácie.
Protižidovské právne normy
Kódex sumarizoval protižidovské právne normy ľudáckeho režimu. V ich dôsledku bolo židovské obyvateľstvo na konci roku 1941 sociálne odkázanou skupinou. Ľudácky režim sa ho preto snažil zbaviť deportáciami. Transport prvých tisíc židovských žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport vyviezol celé rodiny 20. októbra v tom istom roku.
Slovenská vláda za deportáciu každého Žida zaplatila 500 ríšskych mariek, ako to požadovalo Nemecko. Päťdesiatsedem transportov smerovalo do oblasti Lublinu a do Osvienčimu, do koncentračných táborov vyviezli 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko stoviek. Druhá vlna deportácií od jesene 1944 zasiahla približne 13-tisíc ľudí.
