Európa dosiahla podľa bývalej slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej výrazný posun v postavení žien v spoločnosti, no rovnosť príležitostí ešte nie je úplná.
V rozhovore pre SITA hovorí o stereotypoch, ktorým ženy čelia v politike, o empatii ako nástroji líderstva a o tom, aké konkrétne kroky by mali európske inštitúcie urobiť pre ich podporu.
SITA: Pani prezidentka, téma tohtoročných diskusií v Európskom parlamente sa sústreďuje na postavenie žien v spoločnosti. Kam sa podľa vás Európa v tejto otázke za posledné roky reálne posunula?
Zuzana Čaputová: Európa urobila za posledné desaťročia významný posun. Vidíme viac žien v politike, v akademickom prostredí aj v podnikaní.
Mnohé bariéry, ktoré boli ešte pre minulé generácie úplne samozrejmé, dnes už spoločnosť nepovažuje za prijateľné. Zároveň však treba povedať, že rovnosť v príležitostiach ešte nie je úplne realitou. Ženy sú stále výrazne menej zastúpené vo vrcholových rozhodovacích pozíciách.
Čaputová prehovorila o vlastnej skúsenosti s online útokmi, poukázala aj na postupné odchádzanie žien z politiky
Ako som spomínala vo svojom príhovore v Európskom parlamente, iba v 3 z 27 členských štátov sú ženy vo funkcii hlavy štátu, to je okolo 11 %. Podobne je to aj so ženami na premiérskych pozíciách, čo je 10 až 15 %. Ženy pritom tvoria viac ako polovicu populácie EÚ. Ženy zároveň často čelia aj špecifickým formám tlaku, napríklad v online priestore.
Preto by som povedala, že Európa je na dobrej ceste, ale ešte nie je v cieli. Pokrok je zrejmý, no udržateľný bude len vtedy, ak sa stane prirodzenou súčasťou politickej kultúry a každodenného fungovania spoločnosti.
Ako žena, ktorá zastávala najvyššiu ústavnú funkciu na Slovensku – cítili ste počas výkonu mandátu, že ženy v politike musia stále dokazovať viac než muži?
Myslím si, že mnohé ženy v politike by povedali, že áno – že často cítia nutnosť dokazovať svoju kompetenciu o niečo viac. Súvisí to samozrejme s častým spochybňovaním žien v politike a tiež s očakávaniami spoločnosti.
Sviatlana Cichanovská pre SITA: Ruská brutalita sa nezastaví sama od seba - KOMENTÁR
Ženy sú v politike stále hodnotené nielen podľa toho, čo robia, ale aj podľa toho, ako vyzerajú, ako hovoria alebo akú majú rodinnú situáciu.
Verím však tomu, že dôvera veľkej časti verejnosti sa nakoniec opiera o hodnoty a konzistentnosť. Ak je líderstvo postavené na hodnotách, profesionalite a rešpekte k ľuďom, myslím si, že tieto stereotypy postupne budú strácať svoju silu.
Počas vášho prezidentstva ste často hovorili o empatii ako politickej sile. Myslíte si, že práve ženský spôsob líderstva môže meniť politickú kultúru v Európe?
Myslím si, že skôr než o „ženskom“ alebo „mužskom“ líderstve by sme mali hovoriť o zrelom líderstve. Empatia, schopnosť počúvať alebo hľadať kompromis nie sú slabosťou v politike.
Mário Lelovský: Štát zoberie z eura polovicu, no za 30 rokov nepostavil jedinú školu či nemocnicu - ROZHOVOR
Naopak, sú to kvality, ktoré môžu pomáhať budovať dôveru a stabilitu v spoločnosti. Politika je alebo má byť predovšetkým služba ľuďom, a my ľudia nie sme logické kategórie, sme predovšetkým emocionálne bytosti. Aj preto má mať empatia svoje miesto aj v politike.
Ak ženy prinášajú do politiky viac týchto prvkov, môže to prirodzene prispieť k zmene politickej kultúry. Ale v konečnom dôsledku nejde o pohlavie. Ide o hodnoty, na ktorých je líderstvo postavené. A práve tie rozhodujú o kvalite demokracie.
Komisár OSN pre ľudské práva Volker Türk nedávno vyhlásil, že násilie na ženách dosiahlo globálny stav núdze. Myslíte si, že spoločnosť stále tento problém podceňuje?
Myslím si, že v posledných rokoch sa o tejto téme hovorí oveľa otvorenejšie než v minulosti, čo je veľmi dôležitý posun. Zároveň však platí, že násilie na ženách je stále oveľa rozšírenejšie, než si mnohí ľudia uvedomujú. Často sa odohráva v súkromí, mimo verejného pohľadu, a práve preto býva podceňované alebo bagatelizované. Aj preto bola táto téma a systémové kroky v nej dôležitou súčasťou výkonu môjho mandátu.
Je veľmi dôležité, aby spoločnosť túto tému vnímala nielen ako individuálne tragédie, ale ako systémový problém, ktorý si vyžaduje jasnú reakciu štátu, inštitúcií aj celej spoločnosti.
Keď sa dnes stretávate so ženami naprieč Európou, aké témy alebo obavy sa opakujú najčastejšie?
Veľmi často sa opakuje otázka bezpečia – či už v rodine, na pracovisku alebo vo verejnom priestore, vrátane online prostredia. Ďalšou silnou témou je rovnosť príležitostí. Mnohé ženy stále hovoria o tom, že cesta k vedúcim pozíciám býva náročnejšia a že očakávania voči nim sú často prísnejšie.
Zároveň však vidím aj veľa odhodlania a energie. Mnohé ženy nechcú len hovoriť o problémoch, ale aktívne sa podieľať na riešeniach a na formovaní spoločnosti.
Čo by podľa vás mali európske inštitúcie robiť konkrétnejšie pre podporu žien?
Myslím si, že dôležité sú najmä nasledujúce veci. Digitálne platformy by mali byť priestorom zodpovednosti, nie beztrestnosti, pretože práve tam ženy často čelia útokom, ktoré ich odrádzajú od verejného života.
A inštitúcie musia jasne a efektívne reagovať na nenávisť a vyhrážky. Dôležitú úlohu majú aj politické strany – ženy musia mať reálnu šancu dostať sa na pozície, kde môžu rozhodovať.
Nakoniec ide aj o budúcnosť: mladé dievčatá by nemali vnímať vstup do verejného života ako akt odvahy proti nepriateľskému prostrediu. Malo by to byť prirodzené rozhodnutie prispieť spoločnosti. Rovnosť totiž nie je ženská téma – je to otázka kvality demokracie.
Máte obavy, že niektoré práva žien sa môžu v Európe spochybňovať?
V posledných rokoch vidíme v niektorých častiach sveta aj Európy tendencie, ktoré spochybňujú niektoré už dosiahnuté práva. Napríklad v oblasti reprodukčného zdravia, rodovo podmieneného násilia, rovnosti príležitostí alebo už spomínaného online násilia. To je vždy signál, že demokracia si vyžaduje neustálu pozornosť a ochranu.
Zároveň som presvedčená, že Európa má silnú tradíciu ochrany ľudských práv. A práve preto je dôležité, aby sme o týchto hodnotách hovorili a aby sme ich aktívne chránili.
Teraz, keď už nie ste viazaná protokolom a dennodennou politikou, čo Vám osobne najviac chýba z prezidentského programu – a naopak, čo Vás na opätovnej slobode najviac teší?
Na práci prezidentky som mala rada priamy kontakt s ľuďmi, ktorý bol veľmi prirodzenou súčasťou tejto funkcie. Stretnutia a rozhovory s ľuďmi alebo návštevy rôznych regiónov mi vždy pripomínali, pre koho politika vlastne existuje, pre koho sa verejná služba vykonáva. Kontakt s ľuďmi mám na šťastie aj naďalej cez rôzne diskusie a prednášky. Za to som veľmi rada.
Na druhej strane, život mimo úradu priniesol aj väčší priestor na reflexiu a na nové formy práce. Teší ma možnosť venovať sa témam, ktoré považujem za dôležité, ale robiť to slobodnejšie a možno aj osobnejším spôsobom.
