Napíšem ale niečo o tom, čo som videl pred týždňom v krajine pod Tatrami, pre proroka Izaiáša príliš ďaleko za Jordánom, teda na území „pohanov“.
Je veľa prísľubov o tom, aká bude nastávajúca olympiáda. Mne ale viac zneje v ušiach slovo proroka, ktoré sme počuli v kostoloch minulú nedeľu: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo; nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo.“ (Iz 9,1)Tento obrovský prísľub Boha starý 2800 rokov o svetle sa mi totiž napĺňal pred očami. Podobne ako evanjelistovi Matúšovi, ktorý bol súčasníkom Ježiša a naplnenie tohto prísľubu zažil v ňom.
Doslova pod Tatrami som bol na stretnutí takmer 40 mužov z rôznych častí Slovenska od Bratislavy až po Košice. Spoznali sme sa pred 8 mesiacmi na viacdňovom stretnutí na tom istom mieste, teda v Tatranskej Lomnici. Hľadali sme vtedy (asi 120) ako si dnes môže veriaci muž otvoriť srdce pre Boha, ktorý je jeho Otcom. A nechať ho pôsobiť aj skrze počúvanie jeden druhého a modlitbu jeden za druhého. Bol to veľmi silný čas blízkosti Otca, ktorý sa skláňal ku svojim synom. Bol som zvedavý, čo z toho zostalo po 8 mesiacoch života v realite na Slovensku. A verte, že som bol prekvapený viac ako som očakával. Boh, Otec, nielen zažiaril ako svetlo v temnotách pre nás mnohých aby potom zhasol. On zaostal svietiť a ukazuje nové cesty až doteraz. Zažil som napr. 2 a pol hodinové zdieľanie sa chlapov v obrovskom kruhu, kde normálne takéto čosi nie je možné. Poznáme zo skupinovej terapie, že ideálny počet ľudí na vytvorenie bezpečného prostredia pre otvorenie sa jednotlivca nemá byť väčší ako 10. A nás tam bolo takmer 4x viac. A predsa to svetlo Otca osvecovalo nebývalú dôveru jednotlivca voči toľkej väčšine počúvajúcich. Svedectvá o tom, ako im Otec, Boh, pomohol zmeniť prežívanie vzťahov v manželstve ako aj vzťahov Otcov s dospelými synmi. Svedectvá o odvahe zmeniť prácu v prospech času pre rodinu, o sile prekonať sklamanie z rozpadnutého vzťahu, o oslobodení v osobnej čistote alebo o iných dozretiach smerom od chlapca, ktorý sa holí na muža. Jeden z najstarších prítomných hovoril o skúsenosti, ako sa ako muži začali v ich farnosti stretávať. Raz za 2 týždne. Aby potom po krátkom čase zistili, že je to málo. A tak dnes sa stretávajú raz za týždeň. Počúvajú jeden druhého, modlia sa jeden za druhého. Jeden z najmladších mužov hovoril o pozvaní povedať svojmu otcovi, ktorý opustil ich rodinu a žije v cudzine, že ho má rád. Z tváre do tváre počas svojej návštevy u neho. Vzácna neľahkosť, ktorá neskôr otvorila ich vzťah pre novú komunikáciu. A slávenie Eucharistie uprostred týchto mužov bolo pre mňa obrovským povzbudením a načerpaním. Tiež stále prežívam radosť z vďačnosti za to, že keď Boh čosi prisľúbi, tak sa to nestratí ale naplní vo svojom čase. Určite nie iba jednorázovo a bez ťažkostí. Ale predsa sa oplatí poznať Jeho prisľúbenia, hľadať ich naplnenie, skrátka brať ich vážne.
Takže o tomto svetle je dnešná nedeľa, dnešný sviatok Hromníc, Obetovanie Pána. O tomto svetle a o jeho mocnom pôsobení napr. aj v srdciach mužov v našej krajine, v našom národe, v našej dobe. Preto som s očakávaním pozval svojich veriacich, aby si priniesli so sebou sviece a nechali si ich požehnať. Preto sa teším na to, čo mi prinesie tohtoročné prežívanie sprievodu zo zažatými sviecami v rukách do našich kostolov. Modlím sa, aby to bol zároveň sprievod do našich sŕdc. Lebo keď v našom srdci začne svietiť svetlo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, vtedy je šanca, že sa mení život človeka. A keď sa mení život človeka, vtedy sa viditeľne deje spása. Tak to spomenie dnes aj staručký Simeon pri stretnutí s dieťaťom Ježišom. Počujme preklad jeho chválospevu tak, ako ho cituje Jeruzalemská biblia: „Zvrchovaný Pane, teraz prepúšťaš svojho sluhu v pokoji, podľa svojho slova. Lebo som videl na vlastné oči toho, ktorý prináša tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Lk 2, 29-32.
Ideme v ústrety súťažiam v 15 zimných športoch v 86 disciplínach. Teším sa na to. Ale rovnako ťa pozývam dnes si zohnať sviecu, prísť s ňou do kostola, nechať si ju zapáliť a požehnať. A keď s ňou budeš kráčať, modlím sa, že by si videl, že v Tvojom živote Ti v ústrety prichádza sám Kristus. On je Pán, Boh všemohúci, a je svetlom všetkým, ktorí kráčajú za ním.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej