Hoci je Ankara tureckým hlavným mestom, nepatrí medzi najnavštevovanejšie, pretože Turecko v sebe ukrýva drahokam menom Istanbul. Aj napriek svojmu životu v tieni Istanbulu dokáže Ankara svojimi pamiatkami a atmosférou prekvapiť.
V parku pod Citadelou
Obrovskú rozlohu Ankary si musí všimnúť každý, kto do mesta prichádza autobusom. Krajinu rozvlní niekoľko nevysokých pahorkov a všade naokolo sa rozlieva mesto bez konca. Dnešná Ankara má niečo cez štyri milióny obyvateľov, avšak pri prvotnom pohľade by jej človek hádal bez váhania dvojnásobok. Ankara je moderným tureckým mestom, kde sa mieša vízia budúcnosti, ktorú do Turkov zasial otec národa Atatürk so spomienkami na slávnu minulosť. Nielen nedávnu, osmanskú, ale nájdeme tu roztrúsené stopy dokonca aj starovekých Rimanov.
Centrum mesta v podobe štvrte Ulus je klasicky rušným miestom, kde sa križuje niekoľko hlavných ulíc zarezávajúcich sa ďalej do obytných štvrtí a stojí na ňom priestranné námestie. Ruch na ňom panuje od skorého rána, kedy sa ľudia ponáhľajú do práce, predavači tlačia svoje vozíky s čerstvými, voňavými pagáčmi či sezamovými praclíkmi simitmi, pomedzi nohy sa pletie čistiť topánok a do toho všetkého sa ozýva trúbenie áut. Tu na námestí Ulus sa Ankara delí, doprava či doľava by sa človek dostal do moderných štvrtí, avšak kto sa rozhodne kráčať do mierneho svahu, ten poodokryje najstaršie dejiny mesta. Stačí pár desiatok metrov a odrazu sa časť starej Ankary zjaví naproti. Tu na úpätí Citadely stoja stovky malých farebných domčekov, ktoré jeden vedľa druhého vytvárajú veľmi príjemnú mozaiku. Mnohé z nich akoby držali pokope len silou vôle alebo nejakým zázrakom. Vyvolávajú pocit, že sa každú minútu musia zrútiť, no budú tu stáť ešte roky. Žijú v nich však chudobnejší obyvatelia mesta a preto sa mnoho turistov nezatúla do úzkych uličiek pomedzi farebné domy.
Priamo pod kamennými hradbami Citadely, ktoré nechal ešte v 9.storočí postaviť byzantský cisár Michal II. sa rozprestiera jeden z najobľúbenejších mestských parkov. Sem chodia miestni, ak si chcú oddýchnuť od mesta, stretnúť sa s rodinou či priateľmi a urobiť si piknik. Aj teraz tu dvojica mužov stojí pri grile, odkiaľ sa dvíha podmanivá vôňa köfte, ženy pripravujú stôl, nalievajú čaj a deti sa bláznia na preliezačkách. Pomedzi koruny stromov presvitá mesto a aj odtiaľto vidno, ako nekontrolovateľne roztvára svoje náručie a odkrajuje z krajiny naokolo. Milovníkov histórie pritiahne známe Múzeum anatólskych civilizácii sídliace na konci parku v starom zrekonštruovanom dome z 15.storočia. Toľko fascinujúcich pokladov pod jednou strechou človek len tak ľahko nenájde.
Úsmev z trhu a minaret nad chrámom
Na prahu starého mesta sa miešajú míľniky histórie s rušnými ulicami končiacimi na prekrásnom trhovisku. Turecké tržnice plné ovocia, zeleniny, rýb či orieškov sú akoby rozprávkové miesta, kde by sa človek mohol túlať od rána do večera a nezunovalo by sa mu to. Ľudia tu majú k sebe akosi bližšie a rozdávajú okolo seba úsmevy. Možno to je súčasť predstavenia, ale skôr ich majú Turci v sebe zakorenené. Rybár vezme svoje ryby do uličky a priamo tu predvádza ich čerstvosť, zatiaľ čo ho ľudia obchádzajú alebo sa pristavia, aby sa pozreli zblízka. Drevené stoly doslova praskajú pod ťarchou čerstvého ovocia. Broskyne sú tak zrelé, že sa človek na ne len pozrie a v ústach cíti ich príjemnú sladkastú chuť. Marhule pochádzajú z Malatye, orechy z Yalovy, med z Vanu a miestami to vyzerá akoby sa celé Turecko stretlo priamo na tomto mieste. Sem tam sa niekto prihovorí, niektorí sa dokonca potešia fotke či len podajú ruku na pozdrav. Iný svet.
Hore na námestí stoja vedľa seba dve významné ankarské stavby. Sú takmer prepletené, no oddeľuje ich od seba niekoľko storočí. Nad mešitou sa dvíha vysoký, hnedý minaret, no z niektorého uhla vypadá, akoby stál priamo nad rímskych chrámom božského cisára Augusta. Chrám je starý takmer dve tisíc rokov a vznikol za vlády prvého rímskeho cisára. Zachovala sa z neho dodnes jedna vysoká stena a zvyšok interiéru, ale aj tak sa o ňom hovorí ako o starovekom poklade. Do kameňa tu totiž architekti vytesali Res Gestae Divi Augusti, alebo teda činy božského Augusta, vďaka ktorým vieme o cisárovom živote. Trosky chrámu sú dnes uzatvorené a opustené, čím sú v ostrom kontraste s mešitou Haci Bayram stojacej pár metrov vedľa. Postavili ju niekedy v 15.storočí a hoci sa nezachovalo meno jej staviteľa, podľa kroník vieme, že o storočie neskôr ju rekonštruoval najslávnejší osmanský architekt Mimar Sinan. Každú chvíľku niekto vchádza dnu do mešity či vychádza von. Všetci putujú k hrobke svätca Haci Bayrama, ktorý založil tajomný dervišský rád. Miestni totiž veria, že návštevou jeho hrobky si priklonia šťastenu na svoju stranu a mnohí sa mu prídu zveriť so svojimi problémami. Odrazu sa na námestí objaví dav ľudí a muži nesúci truhlu. Nebožtík sem prišiel na svoju poslednú cestu a známi aj neznámi sa s ním lúčia. „Allah rahmet eylesin“, teda „Daj Boh pokoj jeho duši“ ticho šepkajú vždy, keď sa Turci ocitnú v bezprostrednej blízkosti pohrebu. Susedné námestie žije detským smiechom a kľudne by sa mohlo nazvať Námestím holubov, pretože sú ich tu stovky.
Chlap s hustými čiernymi fúzami a baretkou na hlave predáva krmivo a deti ho okolo seba rozhadzujú tak, aby si na ne holuby posadali a zobali im z ruky. Schodisko zaplnili muži v čajovni. Na každom schode je jeden stôl a na ňom nechýbajú poháriky čierneho čaju. Okrem holubov tu žijú aj bociany. Tie si však svoje hniezdo postavili o pár metrov ďalej na vrchole stĺpu rímskeho cisára Juliána Apostatu. Ten mu postavili obyvatelia rímskej Ancyrie na počesť jeho návštevy.
Oáza pokoja pod kupolou
Moderná ankarská štvrť Kizilay je popretkávaná obchodnými ulicami, podnikmi, butikmi, reštauráciami, kanceláriami a zovšadiaľ cítiť nádych akejsi novej Ankary. Široký Atatürkov bulvár sa rozplynie do ulíc, ktoré občas upchajú typické, žlté taxíky. Už ráno sedia ľudia v kaviarni pri tureckej káve, ale mnohí uprednostňujú čierny čaj, ktorý sa vo veľkom pestuje na východe krajiny v oblasti mesta Rize. Študenti si sadli na raňajky do jedného z podnikov a vzápätí pred nimi pristane misa s bielym syrom, čiernymi olivami, rajčinami, uhorkami, vajcami a chrumkavým chlebom zvaným ekmek.
Dominantou štvrte Kizilay, ale aj celej Ankary, sa stala obrovská mešita Kocatepe Camii. Je pomerne nová, slúži len od roku 1987, hoci plány na jej výstavbu existovali už niekoľko desaťročí. Nad štyrmi vysokými minaretmi sa rozprestiera sýtomodrá obloha ozdobená hŕstkou bielych oblakov vyžarujúcich priam nebeský pokoj. Kocatepe Camii je najväčšou mešitou Ankary a jednou z najväčších mešít celého Turecka. Nádvorie pred mešitou je tak rozsiahle, že hoci tu sedí niekoľko ľudí, pôsobí prázdnym dojmom. Jej biela farba priťahuje oči a celé telo je plné detailov. Všetko spolu krásne ladí. Mešitu postavili v tradičnom osmanskom štýle, podobnom v akom vznikali najslávnejšie historické, istanbulské mešity. Kupoly zdobia zlaté polmesiačiky a podobný motív spočíva aj na najvyšších bodoch zašpicatených minaretov. Dnu do svätyne vedú mohutné, drevené dvere. Pred nimi zastaví mladá rodina s tromi deťmi a svoju modlitbu si odbijú priamo tu, pred dvermi. Matka berie dcéru a idú o čosi ďalej, zatiaľ čo otec s dvomi synmi si rozložili malé koberčeky neďaleko schodov. Interiér mešity zaujme hneď na prvý pohľad. Obrovský priestor nesú na svojich chrbtoch hrubé kamenné stĺpy stúpajúce do klenby. Medzi nimi visí zo stropu guľa pripomínajúca zemeguľu, avšak ozdobená malými svetielkami, ktoré večer rozžiaria priestor. Mešita je pomerne prázdna, ale steny ozdobili farebné okná a najmä mihráb vytesaný smerom k Mekke, aby vedeli veriaci ktorým smerom sa majú uberať ich modlitby. Sadnúť si tu na mäkký koberec je vynikajúcim oddychom. Mnohí sem prišli stráviť nejaký čas. Sedia v tichosti hľadiac pred seba, niektorí sa modlia, iní len listujú v hrubom Koráne, no všetkých naokolo spája pokoj vyžarujúci z obrovskej klenby.
Na návšteve u Atatürka
Hoci je obrovská mešita Kocatepe dominantou mesta, skutočným symbolom Ankary je Anitkabir, mauzóleum otca tureckého národa Atatürka. Anitkabir leží za centrom mesta na vyvýšenom pahorku, aby na neho bolo odvšadiaľ vidieť. Dotvára panorámu nielen cez deň, ale aj v noci, kedy sa jeho obrys rozsvieti a nedá na seba zabudnúť. Cesta k tureckému symbolu pozvoľna stúpa, až sa napokon stráca za zelenými stromami. Tu totiž začína priestranný areál mauzólea, kam okrem špeciálnych vozidiel nemajú autá prístup. Pri vstupnej prehliadke dokonca treba odovzdať batoh a až potom je možné vstúpiť. Bulvár lemujú stromy, kvety a upravené kríky až hore k námestiu, odkiaľ sa dvíha budova mauzólea.
Všetko naokolo je akési perfektné. Ak sa totiž jedná o Atatürka, všetko musí byť perfektné od najmenších detailov. Ruže bielej a červenej farby stoja vedľa seba aby svojim vlnením pripomínali tureckú vlajku a aby toho nebolo dosť, vysadili tu z kvetín aj tureckú mapu. Prístupovú cestu dotvorili o kamenných levov, ktorí v sebe nesú dávnu históriu Chetitov, národa, ktorý pred stáročiami obýval najmä oblasti strednej Anatólie, teda dnešného Turecka. Anitkabir nie je len mauzóleum najväčšieho z Turkov, ale aj múzeom ukrytým pod námestím. Celá stavba aj námestie má nádych pieskovej farby a obkolesuje ju rad stĺpov. Pomedzi ne sa objavuje Ankara so svojimi predmestiami, no dokonca aj Kocatepe Camii so svojimi štyrmi minaretmi či veža Atakule vysoká 125 metrov. Niekoľko schodov z námestia vedie priamo do mauzólea, pred ktorým stojí čestná stráž zložená z mladých vojakov. Nad ich hlavami je zlatým písmom zvečnený prezidentov prejav pri 10.výročí republiky končiaci sa slávnymi vetami „Ne mutlu türküm diyene” (Aké šťastie je byť Turkom), ktoré sú dnes vyryté takmer v každom meste. Prázdnemu priestoru dominuje skromný mramorový sarkofág, kam uložili Atatürkove telo po jeho smrti v roku 1938. Spočíva pod nim niekoľko čerstvých kvetov a vencov so stuhami. Turci k nemu potichu prídu, chvíľku si postoja a pred odchodom si musia spraviť fotografiu. Múzeum je venované „otcovi Turkov“ a jeho vitríny zaplnili veci osobnej potreby, staré dobové fotografie, fajky, krabičky na tabak, perá, obleky, slávnostné uniformy, meče alebo zlaté dýky. Nie všetky exponáty sa točia okolo osoby Atatürka a pre návštevníkov sú pripravené aj exkurzie do tureckej histórie, najmä do obdobia prvej svetovej vojny. Atatürka cítiť takmer v celom západnom či strednom Turecku, no až tu si človek uvedomí ako veľmi si ho Turci vážia. Pri odchode z areálu sa dá čestná stráž do pohybu a pripraví sa ďalšia. Výmena stráži prilákala dav ľudí a priestorom sa ozýva tupé klopkanie topánok a údery pušiek o zem. Už stačí len zísť nazad do mesta a neďaleko železničnej stanice sa stratiť v krásnom parku Gençlik. Posadiť sa na pohár čaju a nechať si uležať spomienky na Ankaru.