Vojnová Slovenská republika vznikla ako vazalský štát nacistického Nemecka. Mala s ním podpísanú ochrannú zmluvu. Jej existencia a fiktívna suverenita totálne záviseli od úspechu nemeckých armád.
Slovenský národ bol nacistami pokladaný za Hilfsvolk – pomocný národ. Jej politický režim bol totalitný, založený na vodcovskom princípe podľa nemeckého vzoru. Na jeho čele stál silno konzervatívny katolícky kňaz Jozef Tiso ako prezident a zároveň predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS).
Režim na základe zdokonalených norimberských rasových zákonov svojich občanov Židov, ale aj Rómov, pozbavil základných občianskych a ľudských práv.
V prvej vlne deportácií bolo do nacistických vyhladzovacích táborov odtransportovaných 57 752 Židov, v druhej vlne od septembra 1944 ďalších 13 500. Hitler si pochvaľoval, „ako nám ten farárko Tiso posiela Židov“. Ba štát dokonca Tretej ríši platil 500 ríšskych mariek za každého odtransportovaného Žida.
Na SNP sú hrdé tri štvrtiny Slovákov, väčšina považuje Slovenský štát za totalitný režim
Slovenská republika po boku nemeckej Wehrmacht začala prvého septembra II. svetovú vojnu prepadnutím Poľska. Neskôr sa zúčastnila prepadnutia Sovietskeho zväzu a v decembri 1941 vyhlásila vojnu aj USA a Veľkej Británii. Celkovo sa na východnom fronte vystriedalo do 110-tisíc slovenských vojakov. Tí prinášali domov autentické svedectvá o vyčíňaní nacistov.
Dokumentami je doložené, ako príslušníkov slovenskej armády, ktorí bojovali na Ukrajine a v Bielorusku, demoralizoval rasovo-vyhladzovací charaktere vojny, prenasledovanie Židov, brutálne zaobchádzanie so zajatcami, teror voči civilnému obyvateľstvu, ale najmä slovenská spoluúčasť na ukrutnostiach. Príkladom je proti partizánska akcia s krycím názvom Adi z augusta 1942.
Výsledkom boli hromadné dezercie a narastajúce obavy, že sa bude treba zodpovedať aj za nehumánne činy slovenských vojakov.
Slovenské národné povstanie vypuklo pred 80 rokmi, všetko sa začalo známym šifrovaným rozkazom
Po počiatočnom nadšení značnej časti obyvateľstva z vyviazania sa so zväzku s českým národom a zo štátnej samostatnosti, čo ako nanútenej Hitlerom, sa postupne aj v nadväznosti na vývoj na vojnových frontoch začali stupňovať opozičné nálady.
Charakteristické pre opozičné skupiny na Slovensku bolo, že dlho jestvovali a pôsobili nezávisle od seba. Nespolupracovali, ale na rozdiel od Poľska či Juhoslávie sa ani nedostali do otvorených konfliktov. Spájal ich odpor k ľudáckej diktatúre, deportáciám židovského obyvateľstva a kolaborácii s Treťou ríšou a napokon aj myšlienka obnovy ČSR, čo vytvorilo predpoklad pre ich politickú dohodu a spoluprácu.
Dôležitým momentom bolo, že v júli 1941 došlo k uznaniu de jure zahraničnej československej vlády Sovietskym zväzom, ktorý zároveň obnovu Československa v jeho pôvodnom území uznal za jeden zo svojich vojnových cieľov. To posilnilo postavenie Benešovej exilovej vlády aj vo Veľkej Británii a USA.
V lete 1941 zároveň došlo k dohode o spolupráci medzi londýnskou vládou a moskovským exilovým vedením KSČ. Bol to odkaz všetkým zložkám odboja na Slovensku, že sa ráta s obnovou ČSR a že E. Beneš sa stal uznávaným medzinárodnopolitickým aktérom.
Odvtedy sa spory viedli dominantne o tom, ako má vyzerať povojnové vnútorné usporiadanie obnovenej ČSR, hoci v Komunistickej strane Slovenska sa koketovalo aj s myšlienkou sovietskeho Slovenska, teda s akousi pobaltskou cestou.
Slovenskí vojaci zdvihli pred 80 rokmi zbrane v boji proti nemeckým okupačným vojskám
Vzhľadom na dramatický rozpad ČSR a charakter ľudáckeho režimu bola povesť slovenského národa v českom prostredí nedobrá. V londýnskych emigrantských kruhoch usilovne pestovaný mýtus o „bodnutí do chrbta“, o akejsi kolektívnej vine Slovákov za rozbitie Československa, mal odôvodniť a ospravedlniť obnovenie predmníchovských pomerov na Slovensku, teda centralizovaného unitárneho československého štátu.
Faktom je, že emigrácia bola od začiatku vojny beznádejne rozdelená v prístupe k hlavnej otázke obnovy československého štátu – v slovenskej otázke. Nad zástancami slovenskej svojbytnosti mali v londýnskej emigrácii veľkú prevahu čechoslovakisti, ktorí ju rozhodne popierali.
V decembri 1943 po podpise dohodu o spolupráci so Stalinom bola Benešova medzinárodná pozícia veľmi silná. Tiso bol kolaborantom Hitlera a on bol oficiálnym spojencom ZSSR. Pre slovenskú otázku to bola tragická konštelácia medzinárodnopolitických pomerov. ZSSR, Spojené kráľovstvo i USA ju čoraz viac pokladali za vnútorný československý problém. Sotva by sa angažovali za nejakú decentralizáciu ČSR. So Slovákmi kolaborujúcimi s Treťou ríšou sa tak po vojne mohlo zachádzať ako s porazeným národom. Tým skôr, že E. Beneš otázku „potrestania Slovákov“ nastoľoval aj pri rokovaniach so Stalinom
Zodpovední politici museli reagovať na skutočnosť, že ľudáci sa rozhodli vytrvať pri nacistickom Nemecku. Nie ako dočasný ústupok, ale definitívne, bez alternatív, so všetkými morálnymi, politickými a medzinárodnými dôsledkami.
Triezve analýzy vojenskej a geopolitickej situácie v čase blížiacej sa Hitlerovej porážky tak prinášali nevyhnutnosť, ako napísal Ľubomír Lipták, redefinovať bazálny národnoštátny záujem: „Slovenská štátnosť v tej podobe, v akej sa sformovala v predvečer druhej svetovej vojny, dostala sa v jej priebehu do bezvýchodiskovej situácie.“ Jasne ukázalo, že ju dobehol spôsob jej vzniku, vnútorného fungovania i jej spojenectvá.
Bola všeobecne vnímaná ako Hitlerovo dielo, ako jeho vazalský štát, ktorý po boku s ním bojoval proti spojencom. Totalitný charakter klérofašistického režimu a jeho nepochybná podriadenosť Nemecku boli čím ďalej, tým viac neakceptovateľné.
Medzinárodné spoločenstvo, ale aj domáce elity a obyvateľstvo začali prehodnocovať deklarovanú suverenitu a medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenskej republiky. Slovenská republika nemohla hrať žiadnu rolu ako relevantný súper alebo alternatíva Dočasného štátneho zriadenia v Londýne a prezidenta Beneša.
Jednoducho, s Tisovou Slovenskou republikou sa v povojnovej Európe už nerátalo. Spojenci rozhodli o jej zrušení. Všetky pokusy vtedajších ľudákov, ale i jej dnešných apologétov, odvolávať sa na právo národa na sebaurčenie, sú prázdnou právnou kazuistikou.
Ďalšia existencia Slovenskej republiky ako samostatného subjektu nebola pre Spojencov nijako užitočná. Pred každým slovenským politikom, ktorý bol len trochu racionálny, sa vynorila nevyhnutnosť prestať sa identifikovať so slovenskou štátnosťou ako vznikla pod Hitlerovým nátlakom 14. marca 1939. Bolo treba prísť s jej iným konceptom.
Aj keď pravdepodobne väčšina občanov samostatnú štátnosť akceptovala, jej totalitný režim, ktorý zavliekol Slovákov do vojny po boku Hitlera, už nie.
V záujme prekonania dramatickej existenčnej krízy, v ktorej sa ocitol slovenský štát, ale predovšetkým slovenský národ, došlo k spojeniu rôznorodých, aj ideologicky a programovo úplne protikladných politických síl.
Zrodila sa Vianočná dohody v roku 1943, ktorá vytvorila ilegálnu SNR a začala pripravovať povstanie proti ľudáckemu režimu. Na tomto základe došlo aj k praktickému zjednoteniu odbojových skupín v slovenskej armáde a k vytvoreniu jej jednotného velenia na čele s pplk. J. Golianom.
Tento prelomový spoločný dokument občianskeho a komunistického odboja prišiel s myšlienkou, aby slovenský a český národ „ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy v novej ČSR, spoločnom štáte Slovákov a Čechov, a na podklade princípu rovný s rovným.“
Vianočná dohoda sa stala programovým dokumentom pre pokus o pozitívne prekonanie slovenskej štátnosti, ktorá sa dostala do neriešiteľnej existenčnej krízy. Podľa už citovaného historika Ľubomíra Liptáka v SNP „povstal národ, ktorý – a to nie je maličkosť – v duchu likvidácie násilností spáchaných fašizmom sa vzdal svojho štátu, aj keď zmrzačeného a vazalského, vlastnými silami zvrhol vládu a postavil sa proti ‚ochrannej mocnosti‘ so zbraňou v ruke“. Bez povstania by spojenecké mocnosti sotva protestovali proti Benešovmu oktrojovaniu nového čechoslovakistického centralizmu na vojensky porazenom Tisovom Slovensku.
Prihlásenie sa povstaleckej SNR k obnove ČSR bolo podmienené tým, že sa uzná svojbytnosť slovenského národa v spoločnom štáte, že ten sa bude rozvíjať na princípe „rovného s rovným“, že sa budú konštituovať slovenské národné orgány a prekoná sa nielen koncepcia čechoslovakizmu a štátoprávneho unitarizmu, ale aj návratu k politickému režimu 1. ČSR.
V tomto zmysle SNR nielenže nezničila slovenskú štátnosť, ale naopak, chcela ju v obnovenej ČSR zachovať, pretvoriť a rozvíjať na báze federalizmu. SNR, ktorá ako zvrchovaný štátny orgán vykonávala zákonodarnú i výkonnú moc na povstaleckom území a spravovala ho, sa stala sa nielen politicko-programovou, ale aj inštitucionálnou nositeľkou novej slovenskej štátnosti. Zasiala do vedomia slovenského národa silnú spomienku na praktickú skúsenosť s reálnou rovnoprávnosťou slovenského národného orgánu voči ústrednej vláde.
Povstaním sa tiež vyslal jasný odkaz, že rozbitie ČSR bolo výsledkom mocenského tlaku hitlerovského Nemecka a nie výsledkom iniciatívy Slovákov. Povstanie zbavilo slovenský národ biľagu zločinov fašistického Tisovho režimu a vytvorilo predpoklady pre nové riešenie povojnových vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi, ktoré sa v podobe federatívneho usporiadanie spoločného štátu presadilo roku 1968.
Široký a komplikovaný politický konsenzus vytvorený v mene nadradeného národného záujmu, ktorý umožnil uskutočniť povstanie, sa stal významnou slovenskou politickou tradíciou. Dôležité tiež je, že povstalecká SNR bola skutočne pluralitná čo do spôsobu rozhodovania i čo do zloženia štátnych orgánov a národných výborov, ktoré organizovali každodenný život na povstaleckom území. SNP teda nebolo zásluhou iba jedného politického smeru či skupiny osôb, čo ako sa po februári 1948 vládnuci komunisti usilovali monopolizovať si zásluhy na ňom.
Kvôli odvahe a obetiam jeho aktérov prineseným v boji mal veľkú emocionálnu silu. SNP patrí k najväčším vojenským vystúpeniam tohto druhu v druhej svetovej vojne. Zapojilo sa doň približne 60-tisíc vojakov a 12 tisíc partizánov. Slováci s príslušníkmi ďalších 33 národov v ňom bojovali proti obrovskej presile.
Dva mesiace viazali na pomerne veľkom území stredného Slovenska jednotky štyroch až piatich nemeckých divízií, čo nie je z vojenského hľadiska maličkosť. Prejavili pritom veľkú statočnosť, čo je základom bojových tradícií Ozbrojených síl SR.
Vďaka SNP nedošlo k situácii, že by slovenskí vojaci po boku nemeckých, podobne, ako to bolo v prípade tých maďarských, museli bojovať proti postupujúcej Červenej a rumunskej armáde a krvácať na slovenskom území. Slovensko sa nestalo pre Červenú armádu dobytým nepriateľským územím.
Povstaním slovenský národ tiež zachránil svoj morálny kredit. Sám začal proces svojho oslobodzovania spod nacistickej nadvlády. Jednoznačne sa postavil na stranu Spojencov a zaradil sa tak k štátom víťaznej antifašistickej aliancie.
Vybojoval si dôstojné miesto v Európe a silnú pozíciu v obnovenej ČSR. Aj v porovnaní s priebehom vojny v českých krajoch, kde k Pražskému povstaniu došlo až na úplnom sklonku vojny, tesne pred jej ukončením. SNP sa tak stalo zdrojom národnej hrdosti a sebavedomia.