Ako hodnotíte reformu školstva, ktorá sa robila v tomto volebnom období?
Školstvo potrebovalo takú reformu, ktorá by naplnila deklarované ciele. Teda, že do škôl treba vniesť moderné metódy, viac tvorivosti a menej memorovania. Naše školy treba prispôsobiť 21. storočiu, ktoré bude čoraz viac klásť nároky na flexibilitu.
Čo to znamená?
Treba učiteľom rozviazať ruky, aby sa mohli slobodne rozhodovať o ceste, ktorou budú viesť deti k poznaniu. V tomto zmysle sa reforma neudiala. Napriek tomu, že súčasný minister tieto ciele deklaroval, cesta cez nový školský zákon k nim nevedie. V niektorých prípadoch je to skôr cesta späť. To, v čom sú problémy nášho vzdelávania, jednoznačne ukazujú medzinárodné porovnávania. Padol mýtus o tom, že výsledky našich detí sú lepšie ako v zahraničí. Zaostávame najmä pokiaľ ide o zručnosti, ktoré úspešný život v zložitom a meniacom sa prostredí. Teda, chýba porozumenie textu a schopnosť ho analyticky hodnotiť. V matematike žiaci vedia vzorce a poučky, ale nevedia k úlohám pristúpiť tvorivým spôsobom a aplikovať, čo sa naučili.
Je toto vina zákona, alebo učiteľov?
Je to vina tradície, ktorej sa zaťato držíme aj keď svet sa prudko mení. My stále učíme ako v Rakúsko-Uhorsku frontálnym spôsobom, kde je jeden učiteľ pred triedou. Ten je väčšinou obrátený chrbtom a žiaci prenášajú z tabule poznámky do svojich zošitov, na miesto toho, aby prenášali poznanie do svojich hláv aj duší. A všetky pravidlá vrátane zákonov sú nastavené tak, že vybočenia z tohto stereotypu skôr trestajú než odmeňujú, prinajmenšom im kladú pod nohy polená.
Čo s tým mal urobiť zákon?
Nový školský zákon – v rozpore s deklaráciami – tomu neurobil koniec a nerozviazal školám a učiteľom ruky. Ešte viac napríklad centralizoval učebnicovú politiku. Zbytočne budeme hovoriť, že učiteľ si môže voliť svoju cestu a metódu, keď všetci musia učiť z rovnakej učebnice. Práve učebnica určuje formu, obsah je daný vzdelávacím programom. Namiesto toho, aby sme učiteľovi predpisovali každý jeho krok, mali by sa sledovať výstupy – teda vzdelávacie výsledky. Povedať, čo sú ciele, aké sú štandardy, aby sme vedeli, čo má zvládnuť žiak, toho ktorého ročníka. Ostatné ponechať na škole a učiteľovi.
Zaviedli sa vzdelávacie programy, ktoré presne toto mali zabezpečiť.
Dvojstupňové vzdelávacie programy, štátne a školské, sú v princípe dobrý krok, ktorý možno nazvať reformným. Ale spôsob, akým sa u nás štátne vzdelávacie programy tvorili, tento princíp do veľkej miery potlačil. Prax je taká, že je to len iné pomenovanie toho, čo tu už bolo.
Skúste to vysvetliť.
Štátny vzdelávací program mal stanoviť najmä ciele vzdelávania a zaviesť štandardy, ale dnes zavádza všetko do podrobností. Na jednej strane sa akoby vytvoril priestor pre školy, aby si doplnili niektoré hodiny, lebo štát im už neprikazuje celý rozsah vyučovania. Na druhej strane rozsah učiva zostal pri mnohých predmetoch rovnaký a niekde sa aj nafúkol. To znamená, že mnohé školy sa rozhodli svoje disponibilné hodiny radšej vrátiť naspäť tým predmetom, ktoré boli krátené, aby stihli prebrať predpísaný obsah. A tých obmedzení je tam viac.
Akých?
Hovorilo sa napríklad o vzdelávacích oblastiach. To by bola reforma, keby sme do takej miery nehovorili o predmetoch, ale skôr o vzdelávacích oblastiach. Človek a spoločnosť. Človek a príroda. To sa síce v štátnom vzdelávacom programe zaviedlo ako pojem. Ale ostal z neho iba jeden zbytočný stĺpček, pretože sa každá oblasť zasa rozsekala na predmety a každému predmetu sa stanovili hodinové dotácie. Nie je teda možné, aby škola integrovala povedzme biológiu, fyziku a chémiu, aby sa jednotlivé témy preberali z rôznych uhlov pohľadu. Napríklad aby sa učilo o vode zároveň ako o téme biologickej, chemickej aj fyzikálnej. Ale v život sa na predmety nedelí. Teda ten stĺpec „vzdelávacia oblasť“ nemá dnes žiaden reálny zmysel. Je to len kopa vytlačeného papiera navyše. Štátne vzdelávacie programy teda nerozviazali školám ruky, alebo iba vo veľmi malej miere.
Školy mali na prípravu svojich vzdelávacích programov dosť málo času.
Nikde na svete takto školská reforma neprebiehala. Zavádzanie školských reforiem trvalo najmenej dva roky, spravidla však podstatne dlhšie. Naši učitelia mali na to dva mesiace. Bolo to postavené na hlavu. Zákon napríklad stanovil, že budeme mať kurikulárnu radu, teda orgán, ktorý má byť zodpovedný za obsah vzdelávania. Avšak skôr než bola rada ustanovená, už bol na svete štátny vzdelávací program – teda práve ten obsah. Teda všetko naopak, všetko iba formálne. Doplatili na to v prvom rade učitelia a deti.
Ako na to doplatili deti?
Deti nemajú učebnice. Po prázdninách prídu do škôl tretiaci, ktorí sa ešte nemali možnosť stretnúť s normálnou učebnicou. Zvolila sa centralizovaná učebnicová politika, ktorá nedokáže cez všetky administratívne prekážky učebnice vyprodukovať. A po všetkých tých čudných výberových konaniach sa do písania učebníc nikto nehrnie. Budeme mať teda generáciu, ktorá učebnice nepozná. Deti však doplácajú aj tým, že aká je na školách atmosféra. Učitelia sú pod tlakom byrokracie a nepripravených zmien a nemôžu to neprenášať aj na žiakov.
Spomenuli ste byrokraciu.
Reforma do škôl zaviedla obrovskú mieru byrokracie, nielen pre prechodné obdobie, ale natrvalo. Zákon zavádza obrovské množstvo povinnej dokumentácie. Dnes, v čase počítačov, je napríklad len okolo vysvedčení omnoho viac práce, než keď ich moja mama písala doma ručne. Keby sme hovorili o skutočnej reforme, malo to byť presne naopak. Školský vzdelávací program mal byť ten, ktorý by zahrnul či nahradil mnohé iné dokumenty. Byrokracia je však daná nielen školským zákonom, ale aj inými zákonmi a tiež požiadavkami samosprávy. Školy sú dnes viac úradmi. Byrokracia sa dotýka aj eurofondov, kde je až poburujúca. Videla som dvestostranové projekty, kde kvôli jednej či dvom nevyplneným kolónkam, bol projekt vylúčený v prvom kole. Išlo napríklad o termín ukončenia projektu . hoci ten bol už na titulnej strane. Učitelia a riaditelia nad tými projektmi presedeli celé noci. To je strašne demotivujúce, najmä keď vidia, ako „rozšafne“ sa narába s eurofondami a aj s pravidlami inde.
Hovorili ste aj o atmosfére v školách, že je nepriaznivá.
Atmosféra v školstve je dnes atmosférou strachu. Ministerstvo školstva vládne železnou rukou. Zastrašuje formou sankcií a mocenských nástrojov. Ešte silnejším nástrojom sú práve eurofondy, ktoré sú prideľované podľa veľmi zvláštnych kľúčov. Neposlušní zväčša nemajú nárok. Namiesto skutočnej reformy dosiahli sme veľké zhoršenie klímy na školách a demotiváciu a strach učiteľov.
Zmenu v honorovaní učiteľov mal priniesť zákon o pedagogických zamestnancoch. Priniesol?
Zákon o pedagogických zamestnancoch zakotvil kariérny postup na základe ďalšieho vzdelávania. To je ďalší moment, ktorý priniesol do škôl veľa rozpakov. Zákon vychádzal z dobrých ideí. Prvou a základnou myšlienkou, s ktorou sa nedá nesúhlasiť bolo, aby učitelia boli odmeňovaní nielen podľa tabuliek, ale aj podľa kvality svojej práce. To je premisa, ktorá je určite správna. Nástroje, ktoré sa zvolili, k nej však vôbec nevedú. Nezaviedli sme hodnotenie učiteľov podľa kvality práce, ale podľa toho, ako sa sami učitelia učia. Teda nie akými sú učiteľmi, ale akými sú študentmi. Ten, kto absolvuje viac kurzov, odsedí viac hodín, ten má šance na zvyšovanie platu. Ale to nič nevypovedá o tom, či poznatky skutočne dokáže preniesť k deťom, do svojej učiteľskej práce. Zákon sa tiež zneužil na to, aby vznikli rôzne vzdelávacie inštitúcie ťažko identifikovateľného pôvodu, ktoré cez eurofondy poskytujú kurzy. Tieto kurzy samotní učitelia považujú za úplne zbytočné. Chodia na ne len preto, že k nim dostanú notebook. Hodiny, ktoré trávia na kurzoch, sú pre nich premárnené, pritom sa to deje v čase vyučovania, za učiteľov teda treba suplovať. Navyše nie sú peniaze na to, aby sa mohli vzdelávať všetci učitelia, takže je otázkou subjektívneho posúdenia riaditeľa, komu to umožní a komu nie. Mnohí tiež cítia krivdu, že sa im neuznali predchádzajúce vzdelávania, ktoré mali vysokú hodnotu. Aj tento zákon vniesol do škôl nervozitu a napätie – možno ešte vo väčšej miere než školský zákon.
Potrebuje teda naša reforma, reformu reformy?
Naše školstvo treba postaviť z hlavy na nohy. Treba ho najmä „odblbnúť“. Treba urobiť audit celej administratívy a všetky nezmysly, ktoré sa zaviedli, treba odstrániť. Treba zmeniť obsah štátneho vzdelávacieho programu, zmeniť jeho filozofiu, zredukovať ho, aby neurčoval cestu, ale ciele. Keby sa udiali len tieto dva kroky, výrazne by sme veci posunuli smerom k fungujúcemu vzdelávaciemu systému. A nemusíme to nazývať reformou. Ďalšou úlohou je vytvoriť systém, ktorý umožní do škôl dostať a udržať v nich najlepších učiteľov. Súvisí to aj s odmeňovaním a pravidlami kariérneho postupu. Tie treba nastaviť tak, aby sa naozaj zohľadňovala kvalita práce, aby tvorivosť a pracovitosť neboli trestané, ale odmeňované. To však znamená začať už s výberom a výchovou pedagógov na vysokých školách.
Dostávame sa pomaly k vysokým školám. Tie majú tiež dosť problémov.
Aj verejnosť si začína uvedomovať, že naše vysoké školy sú problém. Sme ďaleko od toho, aby sme aspoň jednu univerzitu mali medzi prvou päťstovkou v šanghajskom rebríčku. Pritom máme aj odbory, ktoré dosahujú svetovú úroveň. Nemáme však nástroje, ako túto kvalitu podporiť a rozširovať. Financovanie vysokých škôl je stále do veľkej miery postavené na kvantite a každý študent je pre vysokú školu akási peňaženka. Nie je teda záujem vysokých škôl selektovať, ale skôr naopak. Je pravda, že sa tento moment postupne oslabuje. Stále viac sa berú do úvahy výsledky. To by mohla byť cesta ku kvalite, ale iba keby sa tie výsledky posudzovali náročnými medzinárodnými kritériami Lenže kritériá nie sú nastavené smerom k excelentnosti, ale priemernosti. Druhým problémom sú pravidlá riadenia. Na vysokej škole totiž neplatí, že ten, kto má zodpovednosť, má aj právomoc rozhodovať. Školám zhora prikazujeme zákonom, aké majú mať riadiace štruktúry, avšak za výsledok riadenia je zodpovedné vedenie školy. Zdola zasa dávame rozhodovacie právomoci orgánom ako sú senáty, pričom aj tu je za dôsledky rozhodnutí zodpovedné vedenie školy. Keby boli v čele vysokých škôl manažéri, ktorých jediným limitom by bola zodpovednosť voči správnej rade, iste by našli vhodnejšie a efektívnejšie modely. A verím, že by sa v nich našlo miesto aj pre participáciu akademickej obce na riadení, bez toho, aby to vnucoval zákon.
Vysoké školy sa však proti vysokoškolskému zákonu neozývali.
Aj pri vysokých školách v tomto volebnom období fungovala moc peňazí, uplatňovaná najmä cez eurofondy. Avšak keď ide kvalita očividne dolu vodou, je jedno, či sa to rektorom páči alebo nie – niečo treba zmeniť
Dôležitým krokom mala byť akreditácia vysokých škôl.
Mohla byť významným posunom vpred. Keby sa diala tak, že by diferencovala školy podľa poslania a označila by tie, ktoré majú šancu spĺňať medzinárodné kritériá a tie by zostali univerzitami, možno by boli tri alebo štyri, tak by sa nastavila istá latka a mohlo to smerovať k zvyšovaniu kvality. To sa neudialo. Hlavným kritériom sa stal počet pedagógov na študentov. Pokiaľ išlo o hodnotenie kvality, kritériá sa nastavili tak, že ich skôr spĺňali tí menej ambiciózni a menej tvoriví. Napríklad publikácia kolektívu autorov v nejakom renomovanom zahraničnom časopise má z hľadiska hodnotenia výstupu menšiu váhu, ako skriptá, alebo monografia, pričom tá môže vyjsť v náklade štyri kusy.
Čo treba teda urobiť?
Manažmentom vysokých škôl treba uvoľniť ruky vyvážením zodpovednosti s právomocami. Ale predovšetkým do všetkých procesov a činností zaviesť medzinárodný rozmer. Od náročných, vo svete zaužívaných kritérií, cez zahraničných expertov pri všetkých hodnoteniach až po zohľadňovanie počtu zahraničných študentov a vyučujúcich pri financovaní. Výrazne podporovať kvalitu a netrvať na formálnych kritériách, ktoré nepustia do systému expertov z praxe…
Vysokoškolská novela zaviedla spoplatnenie štúdia.
Ukazuje sa to ako problematické. Ide totiž o takých študentov, ktorí do prijatia novely neplatili. Napriek tomu, že ústavný súd uznal, že novela je v súlade s ústavou, som presvedčená, že došlo k mnohým nespravodlivostiam. Mnohí denní študenti nemali po prijatí tejto novely šancu doštudovať bezplatne na rozdiel od ich spolužiakov len preto, že sa niekedy zapísali aj na iný študijný program ako ten, ktorý študujú. Prípadne, že začali študovať súčasne dva odbory, pričom nemohli vedieť, že v dôsledku toho budú musieť už v treťom roku štúdia platiť.
Zavedenie poplatkov za externé štúdium malo zmariť vyberanie peňazí cez rôzne neziskové spoločnosti.
Minister tvrdil, že toto bude riešenie na nekalé praktiky, ktoré mnohé školy dlhé roky používali – teda platenie cez eseročky a mimovládne organizácie, ktoré v konečnom dôsledku platby odvádzali školám, alebo zamestnancom škôl. Napriek tomu, že sa zaviedli poplatky, nezabránilo sa spomínaným praktikám. Poplatky sa rôznymi cestami vyberajú. Treba už proti takým to praktikám zaviesť trestné sankcie. Na druhej strane sa tým vytvorili dve skupiny externých študentov. Jedni boli platení zo štátu a jedni si museli platiť z vlastného vrecka – iba preto, že sa nezmestili do počtu, ktorý pre bezplatné štúdium určil štát. Toto uznal pred pár týždňami Ústavný súd za protiústavné.
Ešte ma zaujíma pohľad na jeden problém. Minister školstva viackrát tvrdil, že úroveň ovládania slovenčiny na „maďarských“ školách nie je dobrá. Opieral sa o maturity i testovanie deviatakov.
Nedá sa opierať o to, čím argumentuje minister, pretože na maďarských školách sa používajú iné testy a každý test má inak nastavenú hladinu úspešnosti. Nemôžeme porovnávať hrušky s jablkami. Napriek tomu si myslím, že žiaci a absolventi „maďarských“ škôl naozaj majú problém so slovenčinou Nie je jednoduché dohovoriť sa na južnom Slovensku s mladými Maďarmi po slovensky. Nemôžeme to však riešiť len tým, že pridáme viac toho, čo sa ukazuje ako nefungujúce. Keď doteraz spôsob vyučovania neviedol k lepšej znalosti slovenčiny, tak len tým, že rozšírime počet hodín, sa to nezmení. Keď sa to nerobí v diskusii s odborníkmi, ale politickým rozhodnutím, efekt bude presne opačný. Presne taký, ako keď nás nútili učiť sa ruštinu. Napriek tomu, že je to jazyk úžasnej literatúry, učili sme sa ju s nechuťou. Preto bola efektívnosť napriek množstvu rokov a hodín mizivá. Je to problém pre odborníkov. Nebrala by som politicky to, po čom volajú učitelia týchto škôl, teda vyučovať slovenčinu ako cudzí jazyk. Materinský jazyk majú tieto deti jednoducho iný a to musíme brať do úvahy. To neznamená, že sa nemajú po slovensky naučiť dokonale a na úrovni materinského jazyka. Znamená to len pristupovať k učeniu inak, ako pri deťoch, ktoré nasávali slovenčinu s materským mliekom. Je to otázka odbornej debaty a politickej vôle. Maďarské deti slabá znalosť slovenčiny predsa handicapuje pri ich ďalšom vzdelávaní a zmenšuje im možnosť uplatnenia v živote. Mali by sme prejaviť dobrú vôľu pomôcť im tento handicap vyrovnať.
Zhováral sa Radovan Pavlík