„My sme si už pred skoro tridsiatimi rokmi uvedomili, že musíme byť nezávislí od ruského plynu. A vládne garnitúry, aj keď sa menili, pokračovali v tomto projekte, pretože bol považovaný za strategický,“ približuje poľský vzťah k eneregtickej bezpečnosti vedúci diplomatickej misie Poľska na Slovensku Piotr Samerek.
Poľsko postavilo LNG terminál v Świnoujścí. Vďaka tomu môže nakupovať skvapalnený plyn v Kuvajte, v USA, v Austrálii a ďalších krajinách. „Na druhej strane sa nám podarilo postaviť plynovod do Nórska. Takže máme viacero zdrojov plynu, plus máme zásoby na území Poľska,“ dodáva Samerek.
Nezávislosť od ruského plynu je výsledkom dlhodobej stratégie, nie politiky, ktorá sa začala pre piatimi či siedmimi rokmi. „Znova vraciame sa k tomu, prečo Poľsko a Slovensko inak vnímajú Rusko. Pretože sme si uvedomovali, že sa môže stať, a nikto nevie kedy, že ten plyn dostávať nebudeme,“ konštatuje poľský diplomat v podcaste Okno do sveta.
V rozhovore Mira Wlachovského a Piotra Samereka sa dozviete aj to
- Prečo na politickej úrovni nefunguje V4
- Prečo Poľsko intenzívne spolupracuje s Pobalím a škandinávskymi krajinami
- Prečo je hlavnou témou poľského predsedníctva bezpečnosť
- Čo všetko je otázkou európskej bezpečnosti a prečo to nie sú len vojenské otázky
- Prečo sú stratégie hybridného pôsobenia Ruska iné v Poľsku a na Slovensku
- Ako blízko sú ruské rakety k Varšave
- Prečo Poľsko navyšuje obranný rozpočet na takmer 5% HDP
- Čo všetko je otázkou európskej bezpečnosti a prečo to nie je len vojenská otázky
- Prečo Poľsko využilo eurofondy oveľa lepšie ako Slovensko
- Prečo by sa malo Slovensku sústrediť na dobudovanie diaľničného spojenia do Poľska
MW: Ako ste sa dostali k diplomacii?
PS: V diplomacii som začal pre 25 rokmi. Bolo to obdobie, keď sme podpísali Konkordát a bolo ho treba implementovať. Začal som pracovať s tomto témou v tíme, ktorý sa venoval juhozápadnej Európe. Potom som bol 7 rokov vo Svätej stolici. Bol to čas, ktorý mne veľmi veľa naučil, pretože paradoxne tretinu času som venoval Rusku a Ukrajine, ohľadom vplyvov ortodoxnej cirkvi v Európe a takisto Islamu, bolo obdobie Iraku. Takže neboli to len obrady a sväté veci, ale veľmi tvrdá zahraničná politika.
Po návrate z Ríma som bol vedúci oddelenia pre Strednú Európu, je to moja srdcovka. Pred 12 rokmi mi ponúkli post tu v Bratislave. Po návrte do Varšavy, kde som sa venoval historickej diplomacii, a znovu sa dostalo do pozornosti Rusko. Bolo to bolo obdobie, výročia vypuknutia 2. svetovej vojny, a začala sa historická diplomacia pána prezidenta Putina. To Rusko sa mojej diplomatickej ceste nejakým spôsobom vždy vracia. Po vyslaní v Holandsku som dostal som ponuku vrátiť sa do Bratislavy. Takže som tu, k dispozícii.
Poďme k tomu poľskému predsedníctvu. Je to vlastne druhýkrát, čo Poľsko predseda Európskej únii a to vo veľmi zložitom období. Máme tu najväčšiu vojnu na Európskom kontinente od skončenia 2. svetovej vojny – ruskú agresiu na Ukrajine. Ťahá sa to tretí rok. EÚ samotná zápasí s mnohými problémami týkajúcimi sa energií a konkurencieschopností. Čo si Poľsko prichystalo na tento polrok a ako ste prebrali predsedníctvo od maďarských kolegov?
Základná vec je, ako ste to povedali, zložitá geopolitická situácia. Roky, alebo desaťročia sme v Európe žili v bezpečnom prostredí, a to sa zmenilo. Ono sa to menilo postupne, a my sme si to dokonca neuvedomovali, alebo mali sme predstavu, ale nevedeli sme, aké budú dôsledky. Myslím tú agresiu Ruska voči Ukrajine ešte v 2014 roku, hovorím o Kryme, o Donbase, ale aj skôr v Gruzínsku, a aj to čo dialo v Afrike. Zabúdame na to že toho veľmi veľa sa dialo nielen na Blízkom východe, ale aj v Afrike, myslím Čad, Mali a podobne, kde to do istej miery bola vojna medzi Západom a Ruskom. Samozrejme, nebola to priama vojna, neboli tam americké vojska, neboli tam ruské vojská, ale už tam bolo vidno, že sa niečo deje.
No a boli tam Wagnerovci, boli tam ruskí žoldnieri pod iným menom.
Pod iným menom, presne tak, ako ste povedali. Takže to prostredie sa zmenilo a mení sa, a hlavnou témou poľského predsedníctva je bezpečnosť. Pretože si uvedomujeme, že žijeme v veľmi nepredvídateľnom prostredí, a nevieme už len tak jednoducho plánovať do budúcna. Že vytvoríme nejaký projekt, alebo plán, alebo podľa toho budujeme pokračovať a nebude žiadne ovplyvňovanie zvonka. Tak to nie je.
Vy aj my sme susedia Ukrajiny, kde sa deje existenciálna vojna, tak to pomenujme. Existenciálna, ktorá bude rozhodovať o budúcnosti nášho priestoru. Či to chceme, alebo nechceme, je to fakt. Keď hovoríme o poľskom predsedníctve, prvá dimenzia bezpečnosti je posilňovanie európskej odolnosti, vojenskej odolnosti, Teda, posilňovanie európskej obrany. Všetky iniciatívy, pokiaľ ide o spoločnú výrobu zbraní, munície a podobne. Vidíme, že sme na to úprimne kašľali, nikto si nemyslel, že to je dôležité. Teraz vidíme, že to bolo zanedbané a žiaľ, treba s tým pracovať. Meškáme oproti Rusom.
Žili sme v takej nejakej milej ilúzii, že vojna tu už nebude, že Európa má veci nastavené tak, že by k tomu nemalo dôjsť. Mali sme bezpečnostné mechanizmy, z ktorých postupne Rusko vycúvalo. Mali sme Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), stále ju máme, len je nefunkčná.
Dnes sme v situácii, keď Rusko prešlo na vojenskú ekonomiku. Intenzívne zbrojí, vyrába muníciu a zbrane tempom, kde my síce na to máme papierové predpoklady, aby sme boli lepší, ale v praxi to zatiaľ nedoháňame.
Nedoháňame, a preto je to dôležité, aby stále súčasťou tejto témy bolo udržiavanie blízkych vzťahov v rámci NATO a transatlantických vzťahov, lebo si uvedomujeme, že možnosti USA sú oveľa väčšie ako naše, európske. Ide o to, aby sa to nejakým spôsobom zosúladilo, a Poľsko k tomu významne prispieva. Takže tento rok chceme z nášho rozpočtu venovať skoro 5% na obranu, čo tiež ukazuje, ako vnímame ohrozenie z východu.
Zastavme sa chvíľu pri tom, ako v Poľsku vnímate obranu a bezpečnosť, lebo už dlhodobo k tomu pristupujete inak. Spomínali sme, že vojna na Ukrajine vlastne začala v roku 2014. Častokrát sa hovorí o tom momente invázie vo februári 2022, ale reálne vojna naštartovala takmer dekádu predtým. A každý si z toho zobral nejaké iné ponaučenie. Ja si pamätám, že poľskí diplomati a baltickí diplomati neustále upozorňovali na agresivitu Ruska a na to, že sa treba na to pripraviť.
Treba povedať, že ostatné krajiny to brali tak, že strašia alebo preháňajú, alebo majú niečo proti tým Rusom z historického hľadiska. A bola to len iná skúsenosť s Ruskom. Vy ste nám iba hovorili, že dávajte pozor, my sme to už zažili. My to poznáme a my máme dôvody, pre ktoré sa toho bojíme. No a plus, to si ľudia na Slovensku častokrát neuvedomujú, Poľsko priamo susedí s Ruskom.
200 kilometrov spoločnej hranice plus 400 kilometrov spoločnej hranice s Bieloruskom. To je obrovská časť celkových poľských hraníc.
Trošku iná situácia ako 95 či 98 kilometrová hranica s Ukrajinou v prípade Slovenska.
Presne tak. Čiže je to niečo, čo sa nás priamo dotýka. Pamätám si, že v čase keď sa ešte vôbec nehovorilo o spoločnej obrane, ľudia nevnímali, že v Kráľovci, Königsbergu, Kaliningrade, ako to volajú Rusi, boli vojenské základne. Ale my sme si uvedomovali, že je to priame ohrozenie. Že to boli rakety, ktoré boli 300 kilometrov od Varšavy. Nie 1200 kilometrov ako do Moskvy, ale 300 kilometrov. Čiže to sme vnímali ako bezprostredné ohrozenie Poľska a našej bezpečnosti. A takisto Litovci. Aj z toho dôvodu, plus, samozrejme, máme historické skúsenosti, sme celý čas cítili, že dlho kľud nebude.
A ešte jedna vec, veľmi dôležitá, pokiaľ ide o samotnú vojnu na Ukrajine. Ukrajina je Rusmi vnímaná ako ich zóna vplyvu a samotní Ukrajinci na druhej strane chcú rozhodovať o sebe. A to je podľa mňa základný dôvod tejto vojny. Takže v podstate sa to rozšírilo, chceme či nie, na vojnu medzi západnými hodnotami a Ruskom. Dodám k tomu, to, čo je veľmi viditeľné bolo posledné roky, čo mám taký pocit nebolo vnímane na Slovensku, a to je narúšanie vzdušného priestoru ruskými lietadlami s stíhačkami. Prakticky každý týždeň sa takéto provokácie stávali nad Baltským morom. To ukázalo, že proste nemáme obranu.
Povedzme si otvorene, že priestor nad Litvou, Lotyšskom a Estónskom je veľmi oslabený a ohrozený. Aj preto sú slovenskí vojaci v Lotyšsku. Nie sú tam náhodou. Krajiny ktoré sú ohrozené požiadajú spojencov, aby poslali tam svojich vojakov. To ukazuje, náladu, akú my vnímame v našom životnom priestore z historických dôvodov, ale tiež z aktuálneho diania. A potom je tu to, čo sa stalo v 2021 roku, pol roka pred vypuknutím samotnej vojny na Ukrajine, čiže hybridná vojna s migrantami na Poľsko-Bieloruskej hranici.
To je ďalšia dimenzia bezpečnosti, o ktorej hovoríte v prioritách Poľského predsedníctva, lebo tam to bolo tak označené ako vonkajšia bezpečnosť obrana, potom vnútorná bezpečnosť ochrana vonkajších hraníc Únie, Poľsko si to tam nedalo náhodou, Poľsko má skúsenosť z nedávnej histórie s Bieloruskom, keď sa migrácia využíva v podstate ako vojnový nástroj, môžem to tak povedať?
Myslím si, že je to veľmi správne pomenované. Vieme, že cez Stredomorie tí migranti plávali roky. Ale poľsko-bieloruská hranica bola celé roky kľudná. Tam sa nič nedialo. A náhodou, zrazu prišli Pakistanci, Sýrčania, Afganci. Len tak sami od seba? Niekto im otvoril dvere a povedal, poďte, vyskúšajte túto cestu. A podľa mňa to, čo sa rozpútalo po tom 2021 roku, terčom bola, podľa mňa, jednota EÚ. Pretože sa rozpútala okolo toho obrovská burka, ale myslím si, že po 2-3 mesiacoch si aj v ostatných krajinách začali uvedomovať, že nejde o náhodných migrantov, ktorí si našli cestu cez Rusko. Potom predsa do toho vstúpila Európska komisia, aby obmedziť lety do Minska.
Čiže z už bolo vidno, že je to používané ako vojnový nastroj. Nepriamo samozrejme, nešlo o kinetickú agresiu. Takže tým pádom sme si ako celá Európska únia uvedomili, že na jednej strane chceme zdôrazňovať vnútornú obranu alebo odolnosť, ale na druhej strane si tiež uvedomujeme, že musíme zdôrazňovať aj vnútornú bezpečnosť vytvorenie nástroja záchrany, v prípade rôznych kalamít, ako sú napríklad záplavy. Aby sme vedeli na to reagovať a vzájomne si pomáhať. Isté nástroje sú, ale myslím si, že teraz s tým treba pracovať viac. Pretože aj vnútorný priestor má nárok na to, aby sme boli pripravený reagovať na to, čo sa deje.
Teda nielen na vonkajšie ohrozenia, ale aj na tie vnútorné. A tým pádom prechádzame do tretej priority. Je to ohrozenie, ktoré sa volá dezinformácia. Pamätám si, že Globsec s tým začal pracovať už pred desaťročím, keď si ľudia všimli, že dostávajú správy, ktoré nemajú nič spoločné s opisom faktickej reality, dezinformujú a prinášajú istú náladu. Dôsledkom je hnev, rozpútanie emócií, a vo výsledku polarizácia.
Polarizácia, rozdelenie spoločnosti. Na Slovensku, bohužiaľ, je tento fenomén veľmi silno prítomný A je pravda, že Slovensko s tým dosť dlhé obdobie nerobilo prakticky nič. Mali tu takpovediac voľný terén, voľný prístup, ten štát sa príliš veľmi nebránil. Dnes už každý v Európe hovorí o dezinformáciách, hovorí o hybridných hrozbách, hovorí o misinformáciách, hovorí o kybernetických hrozbách A mnohí si to už zažili. Kataster, oznamy o bombách na slovenských školách a tak ďalej. To sú všetko znaky hybridnej vojny.
Poľsko predsa len je trošku inak nastavené. Dezinformácie v Poľsku sú zacielené inak ako na Slovensku. V Poľsku asi nenájdeme príliš veľa priaznivcov pána Putina a Ruskej federácie, čo na nešťastie na Slovensku nemôžeme povedať. Ako pôsobí hybridná vojna v Poľsku? Ako pôsobia dezinformácie v Poľsku? Na čo sú zamerané?
Myslím si, že sú viac zamerané na rozpútavanie emócií. Keď ide o samotné Rusko, povedal by som, že máme istú imunitu.
Áno, ste historicky zaočkovaní.
Sme zaočkovaní a skoro každý, kto sa tu narodí, je zaočkovaný. Ani nemusí ísť k lekárovi, aby sa zaočkoval. Proste, to je tak. Ale myslím si, že problémom je do istej miery klimatická dezinformácia, čo je myslím téma, s ktorou vedia pracovať. To znamená, že na jednej strane je to trošku prehnané, na druhej strane je to prehnanie využívané a zneužívané tými, ktorí tento problém popierajú. Myslím, že tu treba trošku viac informácií, viac komunikácie, aby sa na jednej strane nepreháňalo, aby znova nedošlo k takému rozbitiu verejnej mienky v tejto téme. Ďalšou témou prioritnou nášho predsedníctva je konkurencieschopnosť Európskej únie.
To je téma, ktorá veľmi zaznieva aj na Slovensku. Uvedomujeme si, že oproti Spojeným štátom strácame konkurenčnú schopnosť, a je to ja z dôvodu byrokracie. Takže snahou poľského predsedníctva bude zmierniť byrokratickú náročnosť, aby sme boli viac efektívni, pokiaľ ide o priemysel, o podniky. To je veľmi dôležitá téma. S tým je spojená téma, ktorá je veľmi blízka aj Poľsku, aj Slovensku. Mám na mysli budúcnosť kohéznej politiky. Európske kohézne fondy sú určené na to, aby vyrovnali životný priestor v západných a východných častiach Európskej Únie. Takže v marci sa začne dôležitá diskusia ako nastaviť tie kohézne fondy do budúcnosti.
Obaja, aj Poľsko, aj Slovensko, máme veľký záujem na tom, aby kohézne fondy pokračovali a aby boli dostatočne silné. Na druhej strane, treba veľmi otvorene povedať, že nájdeme veľký rozdiel medzi Poľskom a Slovenskou v kapacite a schopnosť čerpania tých fondov. A keď hovoríme o ekonomickej bezpečnosti, keď hovoríme o konkurencieschopnosti, tak z môjho pohľadu je Poľsko pomerne dôveryhodný hráč práve preto, čo sa poľskej ekonomike v ostatných rokoch podarilo.
Z môjho pohľadu vám patrí obdiv k tomu, ako viete čerpať tie fondy a čo všetko ste za ne dokázali postaviť. Už len keď sa pozrieme čisto na cestnú sieť. Pamätám si cesty v Poľsku v 80-tych a 90-tych rokoch, s dneškom sa to absolútne nedá porovnať. A druhá vec je podnikavosť a schopnosť budovať ekonomiku. To je v Poľsku cítiť.
Snažíme sa ich využívať. Myslím si, že jeden z dôvodov, prečo nám sa to darí je, že máme silné vojvodstvá, a tá samospráva bola, keď sme pristupovali k Európskej Únii, veľmi dobre pripravená na to, ako využívať prostriedky, ktoré z EÚ dostávame. Myslím si, že aj vďaka tomu sa podarilo postaviť to, čo sme postavili. Preto si myslím, že aj spolupráca Poľska a Slovenska bude v rámci tejto témy dôležitá. Ako predsedníctvo by sme mali byť neutrálni, ale táto téma je pre Strednú Európu veľmi dôležitá. Takže myslím si, že znova sa vrátime k takej skupine priateľov kohéznej politiky, ktorá bola v minulosti, a viaceré krajiny byli jej súčasťou. Je to záležitosť, ktorá je veľmi relevantná pre naša krajiny. Takže to je ďalšia priorita.
A potom vraciame sa k energetike, čiže k energetickej bezpečnosti. Je to veľmi živa téma, ako sledujem…
Veľmi živá na Slovensku. Trošku z oneskorením, ale veľmi živá.
Je rozdiel medzi našim vnímaním energetickej bezpečnosti. Na Slovensku je založená, podobne ako v Nemecku, na plyne z Ruska. My sme si už pred skoro tridsiatimi rokmi uvedomili, že musíme byť nezávislí od ruského plynu. A vládne garnitúry, aj keď sa menili, pokračovali v tomto projekte, pretože bol považovaný za strategický. Vďaka tomu sa podarilo postaviť LNG terminál v Świnoujścí. Vďaka tomu môžeme nakupovať skvapalnený plyn v Kuvajte, v USA, v Austrálii a ďalších krajinách. Je výhodou, že sme krajina s prístupom k moru. Na druhej strane sa nám podarilo postaviť plynovod do Nórska. Takže máme viacero zdrojov plynu, plus máme zásoby na území Poľska.
Bola to dlhodobá stratégia, nie je politika, ktorá sa začala pre piatimi či siedmimi rokmi. Znova vraciame sa k tomu, prečo Poľsko a Slovensko inak vnímajú Rusko. Pretože sme si uvedomovali, že môže sa stať, a nikto nevie kedy, že ten plyn dostávať nebudeme.
To je postoj, povedal by som, rozumného hospodára, ktorý si uvedomuje možné riziká a pripravuje sa na rôzne eventuality a má nejakú skúsenosť. My sme mali skúsenosť v roku 2008, ktorá bola veľmi silná.
Vďaka tomu sme začali konať ako V4 a začali prepájať naše krajiny.
Bol to najvyšší čas a myslím si, že by sme v tom mali intenzívne pokračovať.
Ďalšia z dimenzií bezpečnosti, o ktorých poľské predsedníctvo hovorí a na ktoré sa chystá je potravinová bezpečnosť. Čo vás k tomu vedie?
Znova skúsenosť, alebo to, aké dôležité mesto v poľskej ekonomike má poľnohospodárstvo. Keď sme vstupovali do Európskej únie, bojovali sme o čo najlepšie podmienky pre poľských poľnohospodárov, pre potravinársky priemysel. To sa podarilo, takže tu boli obrovské investície v rámci Európskej únie a vďaka tomu sme jednou z krajín, ktorá exportuje najviac potravín. Ale vzhľadom na to, čo sa deje na Ukrajine, vzhľadom na vojnu, vidíme, aké sú obrovské problémy s potravinami vo svete, ak ide o krajiny Blízkeho východu či Afriky. Vidno, že keď boli prerušené normálne dodávky obilia z Ukrajiny, a viac exportovalo Rusko, začali sa problémy.
Takže vojna na Ukrajine má aj ten výsledok, že si uvedomujeme veci, ktoré boli dovtedy boli bežné a vôbec sme o nich neuvažovali. A keď vidíme, čo sa deje, ukazuje sa že aj v Európe musíme dávať pozor na to, aby sme byli sebestační, pokiaľ ide o potraviny. To je jedna vec. Druhá vec je znova spojená s klimatickými zmenami. Budeme sa snažiť o to, aby zmeny pre farmárov neboli vynútené, ale aby sme ich povzbudzovali do prípravy na tie klimatické zmeny. Rovnako ako v prípade ekonomickej bezpečnosti, že je lepšie povzbudzovať, motivovať, ako do niečoho donútiť. To znamená, že európske predpisy by viac mali dávať podnet na to, aby sa na niečo pripravili.
Menej regulácie, menej reštrikcii a viac nejakých povzbudení, iniciatív, nasmerovania, ale s tým, že tí ľudia cítia, že to je Ich rozhodnutie.
Že je to v ich prospech.
Siedma dimenzia bezpečnosti, ktorá sa spomína v prioritách poľského predsedníctva, je zdravotníctvo.
Áno, zdravotná bezpečnosť. Myslíme, že je to výsledok toho, čo sme zažili v období COVIDu. O čom ako Európania nemali predstavu, čo sa môže udiať. Bolo to prekvapenie pre nás všetkých. A ukázalo sa, že Európska únia nemá možnosti vyrábať lieky, pretože sme v praxi závislí na látkach importovaných z Ázie. Takže tá sedma dimenzia ukazuje, aby sme znova vrátili k tomu, aby sme boli pripravení, vrátili sa k farmaceutickému priemyslu, aby sme neboli závislí od dodávok zvonka. Boli sme zvyknutí na to, že ideme do lekárne a všetko tam máme. Ale si pamätáme, že bol problém, kúpiť si rúško.
Presne tak. Nielen lieky, ale aj zdravotnícke pomôcky, schopnosť a kapacita vyrábať vakcíny. COVID odhalil nesmierne veľa až dramatických závislostí EÚ na tretích krajinách a myslím si, že v tom momente viacerým lídrom konečne docvaklo, že sa nemôžeme takto bezpečnostne odhaľovať. Musíme vedieť vyrábať niektoré strategické veci sami. Nemôže sa to všetko outsourcovať, ako sa hovorí.
Taký je plán. Samozrejme, s tým sú spojené isté návrhy a nariadenia v rámci Európskej únie. Plán poľského predsedníctva je aby na pripravovali nariadenia, ktoré potom budú predmetom ďalších rokovaní v rámci Európskej únii, aby sa s istými témami, vôbec začalo pracovať. To je cieľ poľského predsedníctva.
Dimenzií bezpečnosti je viac ako jedna. Bezpečnosť nie je len armáda, vojaci, polícia. Myšlienka nášho predsedníctva je, aby sa vôbec začalo uvažovať o veciach, na ktoré sme zabudli, alebo ktoré sme považovali za nepodstatné. Dimenzie bezpečnosti sú oveľa širšie.
Poďme zasvietiť ten reflektor trošku bližšie na Slovensko a slovensko-poľské vzťahy. Ako dobre sa Slováci a Poliaci z vášho pohľadu poznáme?
To je celý čas nevyužitý potenciál. Našťastie, vďaka tomu, že sme v EÚ, máme viac možností spoločne pracovať v Bratislave, a Slováci pracujú vo Varšave, v Gdansku, v Krakove. A tento faktor je veľmi, veľmi nápomocný v tom, aby sme sa vedeli viac spojiť. Žiaľ, mám taký pocit, že ešte stále fungujú také mentálne mapy. Na našej mape je Slovensko ešte súčasťou Československa. Je to tak trochu vnímane.
To je dobré. Mohli by sme byť aj súčasťou Uhorska.
Na druhej strane, Poľsko ako to pomenovala, bývala veľvyslankyňa Magda Vášáryová, je ten polnočný sused. To je hra slov, sever je poľsky polnoc. A polnoc, nik nevie, čo sa tam za tými Tatrami deje, je tam nejaká krajina. Samozrejme, preháňam, ale myslím si, že veľmi zjednodušenie to tak trošku je. Mení sa to, ale vychádzame z tejto úrovne. My si stále viac a viac všímame, že to Slovensko existuje, funguje. Radi prichádzame do Tatier. V Tatrách sú hlavne tri skupiny turistov – Slováci, Česi a Poliaci a stále častejšie prichádzajú Maďari. To je V4 v praxi.
Čo sa zmenilo za posledných päť rokov pokiaľ ide o Poľsko a Slovensko, na jednej strane sú to častejšie cesty Slovákov do Poľska, na druhej strane je pozitívna vec, že sa na Slovensku objavili poľské značky, a poľské firmy, napríklad Orlen. Keď sa hovorí o nešťastnej – šťastnej Biedronke, aj tá je spájaná s Poľskom. Čiže to Poľsko prichádza na Slovensko, dúfam, že v dobrom. Keď idete do nákupných centier nájdete veľa poľských značiek. Takže viac a viac sme tu prítomní a myslím, že to prepojenie je v hlavách viac spojené s tým, čo je pozitívne.
Veď povedzme si aj o tom, ako sme ekonomicky prepojení, pretože to si možno mnohí moji spoluobčania neuvedomujú, že Poľsko je dnes tretí najvýznamnejší obchodný partner Slovenska.
Aj to ukazuje náš spoločný priestor. Keď si zoberieme, že prvým partnerom je Nemecko, druhým je Česká republika a tretím Poľsko, tak to znamená, že najviac Slovensko obchoduje s susednými krajinami. Ten obchod v roku 2023 bol za 14 miliárd eur. To je obrovské číslo. Pred desiatimi rokmi to bola polovica. Podľa mňa to je aj mierka toho, ako sme blízko, ako sme viac a viac prepojení. Nie, že na seba závisíme, ale že viac využívame možnosti, ktoré máme. Ešte to nie je naplno využitý potenciál, ale napĺňa sa.
Súhlasím s tým, že ten potenciál je obrovský. Na to, aby to ešte ďalej rástlo a vieme pre to veľa urobiť. Myslím si, že jednou z ciest je postaviť cesty, postaviť prepojenia. Dopravná infraštruktúra medzi Poľskom a Slovenskom si zaslúži našu pozornosť a zaslúži si, aby sme do toho investovali čas a energiu, pretože ako vidno, aj z toho vzájomného obchodu, vypláca sa to.
Absolútne sa vypláca a je to tiež súčasť bezpečnosti. Slovensko je krajina, ktorá závisí od exportu. Čiže viaceré cesty, možnosti exportu toho čo sa vyrába na Slovensku, znamená viac možností pre slovenskú ekonomiku. Slovensko je automobilovou mocnosťou. Autá vyrábané na Slovensku už nie sú vyvážané len cez Hamburg, alebo Koper, ale sú vyvážané aj cez Gdansk, cez Štetín, keď ide o škandinávske krajiny, či Spojené štáty. Ale myslím si, že tá torta je natoľko obrovská, že každý to vie využiť. Na jednej strane je to konkurencia, ale na druhej strane sú tu viaceré možnosti. Poľské skladiská a exportné kapacity ponúkajú ďalšie možnosti pre slovenských podnikateľov, pre slovenských výrobcov. A samozrejme, je jednoduchšie, keď pôjdeme do Rzeszówa normálnou cestou, a nie upchatou, kde ľudia, kvôli prúdu nákladiakov, kamiónov, nevedia prejsť z jednej strany svojej dediny na druhú.
Takže bolo by to aj v prospech ľudí, ktorí tam žijú, a znamenalo by pre nich aj viac možností získania investícií, aj viac pracovných príležitostí. Volvo sa rozhodlo pre Košice aj vďaka k tomu, že je prepojenie diaľnicou do Maďarska. Keby bolo aj do Poľska, bolo by to ešte efektívnejšie.
Aký je poľsky pohľad na regionálnu spoluprácu? Máme V4, ale tá v ostatných rokoch na politickej úrovni, povedzme, že nefunguje, alebo funguje s veľkými zádrhelmi, spí. Z nášho bratislavského pohľadu sa to javí tak, že teraz kladiete väčší dôraz na spoluprácu na severe s baltickými krajinami, s nordickými krajinami, plus spoluprácu v rámci Weimarskej trojky s Nemeckom a Francúzskom. Je to zlá interpretácia, alebo je to realita?
Vysvetlil by som, prečo sa tak deje. Podľa mňa je to v podstate správne pomenovanie veci. A znova je to výsledok vojny, ktorá je na Ukrajine. Pretože krajiny, ktoré majú jasno v postoji k Rusku, vedia, že to je životný, existenciálny priestor. To, čo sa deje na Ukrajine, je u nás, v Litve, Lotyšsku, Estónsku, ale aj vo Švédsku či Fínsku vnímane ako bezprostredné ohrozenie. Preto v situácii, keď sa cítime ohrození, spájame sa prirodzeným spôsobom s tými, ktorí vnímajú svet rovnako.
Predovšetkým maďarský prístup k Rusku bol prekvapením aj pre bývalú aj aktuálnu poľskú vládu. Nie je tak, že Poľsko nepozná Maďarsko.
Polak, Węgier, dwa bratanki, i do szabli, i do szklanki. Všetci to poznáme, ale nejako to prestalo fungovať.
Prestalo to fungovať a znova, dôvodom bolo, ako funguje Rusko. To znamená rozdeľuje a rozkladá. A tým pádom rozkladá aj V4.
Ale zatiaľ tu ide o stretnutia a spoluprácu na vysokej vládnej úrovni. Pokiaľ ide o spoluprácu na spoločenskej úrovni, tam žiadna prekážka nie je. To funguje a Vyšehradský fond to veľmi dobre zastrašuje, z toho necúvame. A tiež si vieme si predstaviť, že to nie je konečná situácia.
Je nástroj, ktorý fungoval a ktorý vráti aj k formátom, a k aktivite, ktorá bola v minulosti. To nevylučujeme, nie je to mŕtve. Je to trošku v chladničke. Ale ako som zdôraznil aj vzhľadom na situáciu, ktorá je na východnej hranici Poľska, spolupracujeme viac s tými, ktorí to ohrozenie vnímajú podobným spôsobom.
V súvislosti s tými témami, o ktorých sme hovorili, máte nejakú knižku, podcast alebo niečo, čo by ste vedeli odporučiť našim divákom a poslucháčom?
Prvá kniha, ktorú veľmi rád čítam, zvlášť keď sa bavíme o Rusku, to sú Lettres de Russie (Listy z Ruska) francúzského autora Astolphe de Custine, ktorý ju napísal v polovici 19. storočia. Odporúčam, je to fantastická kniha. Druhú knižku napísal francúzsky filozof, Alain Besançon, volá sa Sainte Russie (Svätá Rus) a je to fantastická syntéza o Rusku. Má len 150 strán a ak človek hľadá predstavu o vývoji tej imperiálnej politiky v Rusku a s čím je spojená, odporúčam práve túto knihu.
A tretia je kniha, ktorú napísal Jacek Bartosiak a Piotr Zychowicz Wojna o Ukrainę. Wojna o świat (Vojna o Ukrajinu, vojna o svet). Ukazuje globálnu situáciu z hľadiska bezpečnosti, ako sa v nej nachádza Poľsko, ako sa v nej nachádza Ukrajina a aké faktory ovplyvňujú vývoj situácie v našej časti Európy, ako je spojené s hrou medzi Čínou a USA, a napríklad akú hru hrá a aké možnosti má Turecko. Je to taký celkový obraz, ktorý nie je samozrejmý. Niekedy sme príliš sústredení na to, čo je dookola nás. A toto knižka dáva globálny pohľad ako sa vyvíja situácia z hľadiska bezpečnosti.
Takže tieto knihy, môžem odporučiť. A dúfam, že o tom sa budeme baviť nabudúce.
Určite veľmi, veľmi rád sa znova s vami stretnem v štúdiu a môžeme rozvíjať ďalšie témy. Potrebujeme, aby sme sa vedeli pozerať na veci týkajúce sa Slovenska zo širšieho európskeho aj globálneho pohľadu. Takpovediac, pozrieť za vlastné humná, pretože to nám nie vždy ide. A to je aj jeden z dôvodov, prečo sme začali túto reláciu, aby sme spolu hovorili o zahraničných vzťahoch, zahraničnej politike a čo to prináša Slovensku.