Štátne symboly boli v poslednom období všade. Na oknách, autách, spätných zrkadlách, ľudia nosili tričká so znakom…Ako ste to vnímali?
Je fakt, že také veľké uplatnenie štátnej symboliky ako sme zažili, doteraz nebolo. Je to prekvapujúce. Pre nás, a celý stredoeurópsky región bolo typické, že sa voľakedy vyvesovali vlajky iba na štátne sviatky, v presne určených termínoch. Po revolúcii sa zaviedlo permanentné používanie štátnych vlajok na štátnych a samosprávnych úradoch. Odkukali sme to od Američanov a iných národov, kde to je zvykom. Výsledok je ten, že keď dochádza k štátnemu sviatku, temer niet rozdielu medzi bežným dňom, tak ako to bolo predtým. Trochu to devalvuje funkciu štátnej symboliky. Zovšedneli. Navyše sa nie dostatočne obmieňajú, sú veľmi zničené. Ale teraz vyzneli – najmä kvôli tomu, že všetky boli nové. Vzniklo akési nové využitie vlajky.
Vlajku máme rovnakú ako Rusi, len so znakom. Ako k tomu došlo?
Bola pôvodne vlajka ruských námorných síl. Štúrovci ju v roku 1848 prevzali od Rusov, ako prejav všeslovanskej vzájomnosti. Trikolóra bola vtedy „v móde,“ aj okolité národy zavádzali trikolóry. Naša tradičná, historická vlajka bola iba samotná trikolóra.
Prečo sme na ňu dodali štátny znak?
Sám som nebol priateľom toho, aby sa znak pridával na vlajku. Považoval som za veľmi zaujímavé, že malý neznámy štát má mať rovnakú vlajku ako veľké Rusko. Bral som to ako jeden zo spôsobov zviditeľnenia, o ktorom sa vtedy (v čase po r. 1989) toľko hovorilo. Ukázalo sa, že nejaká zmena na vlajke by bola potrebná. Tak sa navrhlo pridať štátny znak.
Prečo je v tretine jej plochy, posunutý k žrdi, a nie v prostriedku?
Vlajku so znakom v strede už používali americkí Slováci. Bola to spolková vlajka amerických Slovákov. Štát teda nemohol mať „spolkovú vlajku“ ako národnú. Tak sa objavil návrh posunúť znak bližšie k žrdi, aj kvôli tomu, že keď vlajka vlaje, znak bližšie k žrdi je lepšie viditeľný, aj pri slabom vetre. Môj nepríjemný pocit je, že sme sa takýmto usporiadaním posunuli trochu na Balkán. Pritom my sa na Balkán nehlásime.
Poďme k štátnemu znaku. Ako sme prišli k bielemu dvojkrížu v červenom štíte a modrému trojvršiu?
Tento erb má k Slovensku vzťah už od 13.storočia, odvtedy plnil funkciu teritoriálneho znaku, od r. 1848 je aj znakom národa. V uhorskom štátnom znaku bol a je strieborný dvojkríž a trojvršie zelené. Štúrovci v roku 1848 prispôsobili aj farby na erbe ruskej trikolóre, lebo vlajka má korešpondovať s erbom. Odlíšili sa tak od uhorského znaku.
Je pravda, že dvojkríž pochádza z čias misie Cyrila a Metoda?
Nemôže to byť ináč. Dvojkríž bol znak byzantského cisára. Používali ho ale aj všetci úradníci, čím vyjadrovali, že sú úradníkmi cisára. Keď teda Rastislav požiadal byzantského cisára o vierozvestov, oni logicky prišli a prezentovali sa týmto znakom – že prichádzajú ako vyslanci cisára, na jeho odporúčanie. A je zrejmé, že znak tu zostal v povedomí aj po zániku Veľkej Moravy. Bol to znak vrchnosti, tých, ktorí mali moc. Dôkazom toho je fakt, že za Belu III. (1173 – 1196) sa práve dvojkríž dostal na mincu. Ak si Belo III. nemohol bez súhlasu štátnej rady zvoliť ani manželku, tak by si podľa mňa nemohol sám rozhodnúť, aký znak bude reprezentovať Uhorsko. Panovník nemal taký vplyv, aby tento znak nanútil. Hneď vzápätí v tomto období vznikajú aj arpádovské brvná. Teda vznikli dva rovnocenné znaky pre Uhorsko. Je zaujímavé, že keď sa mestá v 13.storočí stávali slobodnými kráľovskými mestami, tak všetky mestá na území Uhorska v tomto čase si zvolili pretvorený štátny znak ako mestský znak. Mestá na území Slovenska si volili dvojkríž, mestá na území dnešného Maďarska si volili arpádovské brvná. Už v 13. storočí je to teda teritoriálny znak Slovenska.
Tvar nášho znaku – erbový štít – je iný ako napríklad český. Prečo?
V štíte je vyjadrený vek znaku. Náš znak je na štíte z 13. a 14. storočia. To je veľmi dôležité, lebo to ukazuje, že tento znak je veľmi starý. Tie rôzne štvorcové znaky, ktoré sme videli na dresoch, sú mladšie, to sú neskorogotické štíty typické pre 15.storočie. Takéto znaky sa z heraldického hľadiska javia minimálne o storočie mladšie.
Ako sa pod dvojkrížom objavili kopce?
Pôvodne to neboli kopce, ale lomené gotické oblúky. V Byzancii sa kríž nikdy nepoužíval v štíte. Spomínaný Belo III. sa oženil s Francúzkou a vtedy sa odtiaľ aj do Uhorska dostala heraldická tvorba. Išlo o najranejšie obdobie heraldiky, vtedy ešte len vznikala. Preto aj prvý dvojkríž bol len sám na ranogotickom štíte. To máme doložené na spomínanej minci Belu III. Pre Uhorsko to však bolo trochu cudzie – taký veľký motív, ako kríž, sa vznáša vo vzduchu. Cítili potrebu ho nejako upevniť, na niečo postaviť, aby sa zvýraznila veľkosť. Pre celé Uhorsko bol od samého začiatku typický naturalizmus v heraldickej tvorbe, na Západe nie. Preto ako upevnenie znaku nájdeme napríklad korunu alebo kalváriu (tri stupne). Nakoniec sa presadil gotický oblúk. A ten pripomínal vrchy, najmä keď sa začal zafarbovať na zeleno. Vrchy to ale neboli.
Teda nie Tatra, Matra Fatra?
Nie. To sa začalo zdôrazňovať za čias štúrovcov. Preto štúrovci, prvá Slovenská národná rada a neskôr Matica slovenská začala používať vysoké trojvršie s pomerne špicatými vrcholmi. Heraldicky to nebolo správne, pretože sa z toho stala figúra. Protirečí to pravidlám heraldickej tvorby o kladení farieb. Na červenom pozadí modré trojvršie je neheraldické. Aj zelené je neheraldické.
Tvar štátneho znaku – pomer figúr, ich veľkosť – sa tiež nanovo uzákonil v roku 1990. Boli ste vtedy pri návrhoch, ako má vyzerať. Prečo je nakoniec taký aký je?
Ja som navrhoval pri novej úprave znaku, aby sa vychádzalo z pečate Ľudovíta Veľkého, uhorského kráľa zo 14. storočia, čo bolo obdobím vyspelej heraldickej tvorby. Navrhoval som malé trojvršie, tak, ako ho vyryl rytec na pečať v 14. storočí. To by bolo heraldicky správne trojvršie. Schválený bol však s vyšším trojvrším.
Prečo?
Podľa mňa preto, lebo hoci sme tvrdili, že nenadväzujeme na Slovenský štát, predsa len ľudia si to pamätali, a za Slovenského štátu v r. 1939 sa v znaku presadilo vyššie trojvršie, prevzaté z matičného znaku. A Matica – ako som spomínal – zdôrazňovala, že sú to vysoké vrchy, Tatra, Matra Fatra, typické pre Slovensko. Väčšina ľudí poznala to väčšie, tak to poslanci tak odhlasovali.
Už ste si na túto podobu zvykli? Aj keď viete, že to nie je heraldicky správna podoba?
Nejako bojovať za svoju „pravdu“, to som nerobil, ani to v tej dobe nemalo zmysel. Už boli všetci zvyknutí, a ja som navrhoval niečo nové, hoci to bolo to staršie. Aby sme boli spravodliví, boli za mnou autori Ladislav Čisárik a Ladislav Vrteľ, s tým, že uznávajú, že mám podiel na presadení štátneho znaku, aby som súhlasil so spoluautorstvom na štátnej symbolike. Ale nesúhlasil som, práve kvôli trojvršiu, ktoré bolo proti môjmu presvedčeniu. Ale nechýba mi to, ani to nepotrebujem.
Dnes už ľudia prijali znak, taký, aký je.
Ani netvrdím, že to treba meniť. Ale vtedy to bolo dôležité, každý tvrdil, že nie sme pokračovaním Slovenského štátu. V znaku sme to mohli výrazne ukázať, založiť novú tradíciu na základe historickej predlohy. Ale zmenili sa aspoň detaily, tvary ramien dvojkríža a tak sa to trochu predsa odlíšilo.
Dlhé roky ste sa venovali mestským a obecným erbom. Ako ste sa k tomu dostali?
Táto disciplína – mestská a obecná heraldika – sa veľmi nepestovala, dovtedajšie práce o mestských erboch boli len vedľajší produkt historického bádania. Historikom, ktorí spracúvali dejiny miest, erby slúžili ako ilustrácia do monografií. Mojím cieľom bolo urobiť z erbu historický prameň. Erb má svoju vypovedaciu hodnotu. Pôvodne sa vytvárali pre pečate, keď obce začali úradovať. Na základe formálnych daností pečatidla vieme datovať, kedy mesto začalo vydávať svoje písomnosti, dá sa sledovať lepšie mestotvorný proces. Mesto malo pečať – bolo teda mestom – skôr, ako začalo vydávať písomnosti. U Bratislavy to robí napríklad aspoň pol storočia. Pečať použitá v 14. storočí vznikla už v prvej polovici 13. storočia. A to znamená, že už vtedy dosiahlo status skutočného mesta. A to isté platí aj pri dedinách, kde je posun medzi vekom pečate a prvým dokumentom až 200 rokov. Hľadal som v archívoch dokumenty, a skúmal znaky na pečatiach.
Kedy to začalo, že každá obec chcela mať svoj erb?
V šesťdesiatych rokoch začínala renesancia heraldickej tvorby, obce chceli erby. Boli vtedy družobné mestá, erb bol vhodný dar, často sa vymieňal medzi družobnými mestami. Založili sme heraldickú komisiu na ministerstve vnútra, lebo pod neho patrili archívy.
Okrem hľadania starých erbov ste vytvárali erby aj nové. Ako ste postupovali?
Tých obcí, kde bolo treba úplne vytvoriť nový erb, bolo veľmi málo. Historické znaky sa väčšinou nachádzali. Najstaršie boli odvodené od štátneho znaku. Po vymretí Arpádovcov v 14. storočí nastúpili cudzie dynastie, v Uhorsku Anjuovci. Ak mestá nechceli používať štátny znak cudzej dynastie, začali používať cirkevné motívy. Znak patróna farského kostola. Takých je veľa. Používať tento postup v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch však bolo absolútne vylúčené. Nám sa však podarilo zabezpečiť, že tam, kde je svätec v názve obce alebo mesta, tak sa musí v erbe použiť, alebo zachovať. Tak je v Martine sv. Martin, v Mikuláši sv. Mikuláš, v Jure sv. Juraj. Nepodarilo sa to napríklad ale už v Šamoríne, čo je vlastne Svätá Mária, Sancta Maria – Samaria. Ale presadili sme aspoň matku s dieťaťom, bez znakov svätice. To sme v tej dobe pokladali za veľké víťazstvo. Inde sme sa snažili použiť aspoň atribúty svätého – koleso sv. Kataríny v Kremnici, napríklad. To tiež bolo priechodné aj u komunistov.
Stalo sa Vám, že obec nesúhlasila s erbom, ktorý ste vypracovali?
Boli aj tvrdohlavé mestá – Svidník, napríklad. V historickom znaku bol strom a dva kone pod ním. Vedenie mesta to nevedelo, a preto si navrhli erb s Duklianskym pomníkom. To sme nesúhlasili, lebo pomník je 14 kilometrov od mesta, a okrem toho má taký tvar, že maliar, ktorý pre nás kreslil erby, ho odmietol, lebo to nešlo – dostať trojrozmerný pomník na plochu. Stále mu to vychádzalo ako topánka. Ale historický erb s koňmi vo Svidníku zamietli. S argumentom, že „všetci by nás volali koňoši.“ Tak si predsa len schválili znak s Duklianskym pomníkom a dodnes ho používajú.
Ako sa vám podarilo zabrániť, aby v erboch neboli červené hviezdy, kosáky, kladivá, ozubené kolesá a podobne? Veď za komunizmu sa červená hniezda dostala dokonca do štátneho znaku.
To pokladám za veľké víťazstvo, že ani jedno mesto, ani jedna dedina nemala v erbe komunistickú hviezdu, kosák a kladivo. Dostali sa také veci ako kombajn v Prievidzi, ale po deväťdesiatom roku sa vrátila k historickému znaku. To sa na okolí nepodarilo ani jednému štátu, najhoršie to bolo v Rumunsku, aj v Maďarsku mali všade v erboch hviezdy a ozubené kolesá.
Ako ste to dosiahli?
Obce, keď si vymýšľali erby, tak na každom návrhu bol kosák, kladivo alebo ozubené koleso. Obľúbená však bola aj červená farba štítu. A tak sme argumentovali, že na červený štít nemožno dať červenú hviezdu. Druhý náš argument bol, že potom by boli všetky erby rovnaké. Pri Bratislave boli veľké tlaky, dať do mestského erbu červenú hviezdu. Ale tam sa nám to podarilo zamedziť, s argumentom, že ak bude mať hlavné mesto, potom to budú chcieť všetky mestá a zase to bude všetko podobné. Vtedajší primátor Martinák, zhodou okolností bol mojím susedom, ma osobne prosil, aby som tú hviezdu presadil. Ale to bolo proti môjmu presvedčeniu. Navrhli sme, nech si ju mesto dá mimo erbového štítu. Ale to odmietli, s tým, že „veď to by ľudia odstrihovali.“
V historickej obci ste známy aj bojom za slovenské písanie historických mien. V osemdesiatych rokoch ste vydali dva zväzky Rodových erbov. Vtedy ste zaviedli slovenské písanie mnohých šľachtických priezvisk. Namiesto Ruttkayovcov ste písali Vrútockí, Mednyánszkych ste premenovali na Medňanských, Pálffyovcov na Pálfiovcov. Prečo ste to takto začali presadzovať?
Prvý zväzok mojich Rodových erbov bola zbierka pečatí z Oravského zámku, ktorú zostavil Kubíny. Bol v 19. storočí právnikom celého turzovského majetku a vystrihoval z listín pečate – veľmi pozorne, aby neporušil text, a urobil zbierku. Kubíny zapísal pod pečať, že ide napríklad o Ruttkayovcov. Ale keď som našiel ten list, z ktorého ju odstrihol, zistil som, že dotyčný sa podpísal ako Vrútecký. To ma priviedlo k tomu, aby som sa zamyslel nad tými priezviskami. Bol tam napríklad podpísaný Svätojánsky, a nie Szentiványi. Teda veľa priezvisk bolo zmenených len pod vplyvom maďarizácie. Napríklad Medňanský. Prečo by sa mal písať Mednyánszky, keď bol z Medného? Kubínyi? Veď je to Kubínsky z Kubína. Apponyi je z Oponíc, Oponický. Pálffy je v podstate Pavlov syn, Pavlovič.
Aj v maďarskej gramatike to i malo byť mäkké, ale ako prejav šľachtictva sa dávalo y.
Čiže zistil som, že kedysi tie rody samé používali slovenské priezviská. Až do 16 storočia sa rody, ktoré mali slovenský pôvod, volali po slovensky. Druhý dôvod je, že my máme diakritický pravopis, prečo by sme teda písali sz pre s, gy pre ď Gyurcsány, a nie Ďurčanský z Ďurčinej? Ešte horšie napríklad Omasta ako Omaszta. Také typické slovenské meno, a prečo by som ho písal maďarským pravopisom? To zmenili v rámci maďarizácie maďarskí historici, keď maďarský pravopis uplatňovali aj na slovenské priezviská. Esterházy sa nikdy nepísal Eszterházy. To zaviedol až v dvadsiatych rokoch 20. storočia Ján Esterházy, ktorý vytvoril genealógiu svojho rodu a napísal ich zo sz. Prečo by sme my používali cudziu ortografiu na priezviská, ktoré sú vyslovene slovenské?
A čo ak sa tak píše už povedzme 200 rokov?
Ale to je málo.
Ale pripúšťali ste aj výnimky.
Ak bol niekto literárne činný, nechávam meno, v ktorom vydal svoje diela. Kollára neprepisujem na Kolára. Tu už ide o konvenciu.
Konvencia bola aj používanie maďarského pravopisu.
Tvrdím, že do 1918 treba používať slovenskú podobu, lebo je predpoklad, že po maďarsky sa písali pod vplyvom maďarizácie. Od 1918, treba rešpektovať, ako sa oni sami rozhodli. Boli ľudia ktorí sa po 1918 vrátili k slovenskému priezvisku, aj takí, ktorí sa nevrátili. Keď som písal o spomínanej zbierke pečatí, písal som o Kubínyiho zbierke. Jeho syn mi napísal list, v ktorom píše, že si váži, ako spracúvam zbierku jeho otca, ale že je zásadne proti, aby im niekto menil priezvisko na Kubínsky, že sú Kubínyiovci. Ja som mu odpísal, že im neberiem ich priezvisko, pokiaľ ide o žijúcich potomkov. Ale ja som vychádzal z toho, že rod samotný pochádza z Vyšného Kubína, a že sa pôvodne naozaj volali Kubínski. Urobil som výnimku, že rešpektujem tých, ktorí sa ako podpisujú. Môj niekdajší kolega Fraňo Ruttkay mi za toto prepisovanie veľmi pílil uši. Ale som mu hovoril: „Fraňo, ja ťa nepremenúvam, ty si pre mňa stále Ruttkay, ale rod má pôvod z Vrútok a kedysi sa písali Vrúteckí. Tým sa nedotýkam tvojho priezviska.“
A čo Pálffy?
Je veľké množstvo variácií na tohto priezvisko. Rovnako ako napríklad Okoličáni – Okoličianski z Okoličného, tam existuje vyše sedem variácií písania priezviska. Historici, ktorí sa zastávajú toho, že oni idú podľa originálu, nie sú podľa originálu. Nedá sa povedať, z toho množstva variantov, ktoré je originál. Okrem toho, už v 70. rokoch sa hovorilo, že sa informácie o rodoch spracujú elektronicky. A pre elektroniku musí byť jeden spoločný menovateľ, teda na všetky varianty písania priezviska sa nedá samostatne odkazovať.
Vyčítali Vám, že Slovákov robíte aj z tých, ktorí nimi neboli, necítili sa nimi.
Nie je možné uvažovať pri postavách z minulosti, o tom, čím sa oni sami cítili. Kováč je kováč významovo aj po maďarsky, aj po slovensky. Nedá sa niekedy sledovať, či bol Maďar alebo Slovák. Dvaja bratia môžu mať aj dnes iné národné cítenie. Tak som si vybral pôvod. Je teda jednoduchšie zvoliť pre človeka, ktorý žil na Slovensku, slovenskú ortografiu. Ja si nemôžem pomôcť.
Aké ste mali reakcie z Maďarska?
Samozrejme, že boli proti tomu. Vyšla jedna kritika, v ktorej autor – už si nepamätám meno – píše: „Myslel som si, že keď Novák hovorí o Baťánovi, že myslí Baťu!“ Ale pritom ja som našiel list, kde sa kardinál podpísal Batian, teda slovenskou ortografiou Baťan. Ja som neprekladal. Nikdy som neurobil z Budaiho alebo Budaváriho Budínskeho, ani z Debrecéniho Debrecínskeho. Preklad som použil tam, kde som na to našiel archívny dôkaz.
Presadili ste tento svoj postup?
Nie u všetkých. Boli a sú vydavateľstvá, ktoré to rešpektujú, a iné, ktoré to nerešpektujú. Ale jediné dve možnosti sú, že buď používajú maďarskú ortografiu, alebo slovenskú. Posledná tendencia je, že sa môže aj tak, aj tak.
Boli ste zakladateľom štúdia archívnictva u nás, vyše 50 rokov ste vyučovali archivárov a historikov ako narábať s listinnými prameňmi. Listy sa dnes už takmer nepíšu, hlavne súkromné.
Čo podľa vás budú robiť archivári v budúcnosti?
To je problém. Ja som išiel na archívnictvo preto, lebo som v trenčianskom múzeu videl ilešháziovskú korešpondenciu – tisíce listov – zabalenú v štyridsiatich debnách. A zaujímalo ma, čo je v nich. Počet listov začal upadať od čias, keď vznikli noviny, už nebolo treba písať všeobecné informácie. Ja sám som odovzdal do archívu niekoľko vriec svojej korešpondencie. Ale za posledných 10 rokov, odkedy sú mobily a maily, mám len jeden fascikel. Je to hrozná škoda, lebo reálie sú zachytené nie v úradnej korešpondencii, ale v tej súkromnej. Nehovoriac o tom, že mnohé politické zmeny ničia archívny materiál, aj v listovej, aj v elektronickej podobe. Zužuje sa počet písomných materiálov a nebudeme mať z čoho čerpať. Archivári v budúcnosti budú asi skúmať archivované elektronické nosiče.
Zhovárala sa Barbora Tancerová