„Otec bol láskavý, mal som ho veľmi rád. Bol vtipný, veselý a s mamou sa veľmi ľúbili. Mal som nádherné, šťastné detstvo. A či sa s dedom a otcom podobáme? Niektorí hovoria, že áno, iní vo mne vidia skôr mamu. Ťažko povedať,“ začal svoje rozprávanie dnes 88-ročný potomok ruskej šľachty a inteligencie, ktorá musela ujsť z vlasti po revolúcii a neskoršom zavraždení cára Mikuláša II. a jeho rodiny, Ing. Nikolaj Michajlovskij, CSc.
„Moja mama bola veľmi dobrý človek. Narodila sa v Petrohrade, tam aj skončila známe Stojujinské gymnázium. Pochádzala zo starodávnej ruskej šľachtickej rodiny Glebovcov, ktorá sa dokonca spomína v Slove o pluku Igorovom (pozn. red.: staroruský hrdinský epos, ktorý napísal neznámy autor koncom 12. storočia). Jej otec zomrel od hladu počas blokády Leningradu v roku 1941, matka z rodu Barykovcov tesne po druhej svetovej vojne. Mama mala dve sestry, Ľudmilu a Taťjanu, Taťjana Glebova bola maliarka, učil ju známy výtvarník Pavel Filonov. Mama maľovala nádherné akvarely, toto je napríklad Dunaj, celkove namaľovala okolo 150 obrazov slovenskej prírody, písala poéziu a prózu, ale aj si privyrábala vyučovaním francúzštiny a ruštiny,“ dodáva jej dnes 88-ročný syn, ktorý je zjavne aj po mame.
Stalinistická mašinéria po emigrácii po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii nakoniec dostihla vášho otca, ktorý zahynul v gulagu. Za čo ho odsúdili?
„NKVD ho zatkla v Bratislave Odsúdili ho za to, že na začiatku revolúcie ruské ministerstvo zahraničných vecí organizovalo protirevolučné štrajky. Tak toto mu vyčítali. Zatkli ho v roku 1945 a odsúdili na desať rokov. Po roku v gulagu však zomrel, mal iba 56 rokov. Za cárskeho Ruska pracoval na ministerstve zahraničných vecí, ako aj za dočasnej vlády Kerenského (Alexander Fjodorovič Kerenskij bol ruský politik, právnik, druhý predseda ruskej dočasnej vlády v roku 1917, zdroj: Wikipédia). Pre Leva Davidoviča Trockého však už otec nechcel pracovať, podobne ako mnohí iní, ktorí sa postavili na odpor a sabotovali činnosť rezortu. Trockij, ktorý prišiel na ministerstvo zahraničných vecí vo funkcii ministra, im podpisoval prepúšťacie dekréty. Inak Trockij prišiel na ministerstvo úplne sám, bez ochranky. Otec sa čudoval, že sa nebál, lebo ho tam mohli zabiť.“
Čo povedal otec vašej rodine, keď ho NKVD zatkla a odvliekla do gulagu?
„Nestihol nič, prišli k nám domov, zobrali ho a už sme ho nikdy nevideli. Bolo to v roku 1945, keď sovietske vojská prišli do Bratislavy. Otec s nimi spočiatku komunikoval po rusky a vôbec sme ich nezaujímali. Lenže to bola tá prvá línia, ktorá oslobodzovala Bratislavu. Prvá línia prišla, obsadila Bratislavu, pár ich ostalo, a ostatní išli ďalej, vojna predsa pokračovala. Takže tí sa o otca nestarali. Pamätám si, že môjho otca raz zobrali, a požiadali ho, aby im pomohol vymeniť na aute pneumatiku. Po páde socializmu v Rusku otca v roku 1993 na moju žiadosť rehabilitovali, čo je však už len slabá útecha.“
Ako mama znášala zatknutie a odvlečenie manžela, ako vy, jeho syn?
„Veľmi ťažko. Nič sme nevedeli. To už je však koniec, ale skôr ide o ten začiatok, o život.“
Váš otec pochádzal z prvého Garinovho manželstva, ako vyrastal?
„O detstve môjho otca, ktorý je z prvého manželstva, toho veľa neviem, nehovoril o tom. Vyrastal striedavo v Cárskom Sele pri Petrohrade alebo na rodinnom statku v Samarskej gubernii. Narodil sa v Usť-Katave na Urale v roku 1890, v roku 1911 ukončil Právnickú fakultu Petrohradskej univerzity a ako ašpirant Katedry medzinárodného práva sa dostal do Viedne. Už ako 24-ročný pracoval na ministerstve zahraničných vecí cárskeho Ruska ako vedúci právneho oddelenia, neskôr aj pri dočasnej vláde Kerenského, ako aj bielogvardejskej Denikina a Vrangeľa. Po revolúcii v roku 1921 emigroval do Paríža, kam za ním pricestovala z Ruska moja matka. Otec bol vynikajúci odborník na medzinárodné právo. V tom roku pricestovali do Prahy, kde sa zobrali a tam som sa v roku 1922 narodil aj ja, ich jediný syn.“
Michajlovského otec vyštudoval právo s vyznamenaním, preto ho ešte za cárskeho Ruska poslali ďalej študovať do zahraničia. Mal ísť do Viedne, potom do Nemecka, ale tam sa už nedostal. Vo Viedni ako ašpirant vyštudoval námorné právo.
„Počas viedenských štúdií veľa cestoval, nedávno som sa dozvedel, že bol aj vo Švajčiarsku. Ovládal viacero jazykov, nemčinu, angličtinu, francúzštinu, aj taliansky a španielsky čiastočne. Keď sa dostal do Viedne, vypukla prvá svetová vojna, z Viedne musel odísť, lebo Rakúsko-Uhorsko bol nepriateľský štát. Keď v Paríži vyhlásili vojnu, opísal svoje dojmy, podobne aj v Londýne. Angličania podľa neho reagovali úplne inak ako Francúzi. Francúzi boli živí a vzrušení, nervózni, Briti skôr flegmatickí, že tak keď máme vojnu, ideme bojovať, nijaká panika, nijaký strach. Z Londýna sa ešte vrátil do cárskeho Ruska.“
Zanechal po sebe dvojzväzkové Zápisky, ktoré historici dodnes citujú vo svojich prácach, vyše tisíc strán rukopisov, prednášky z dejín medzinárodného práva Ruska a dejín Ruska, krátke divadelné hry, ale aj básne. Počas Slovenského štátu získal zamestnanie na ministerstve zahraničných vecí a v tej dobe napísal aj publikáciu Vznik Slovenskej republiky ako historická nutnosť vývoja Európy, ktorú v roku 1944 rezort diplomacie vydal. O jeho pôsobení na Slovensku napísala Ľubica Harbuľová v Historickom časopise Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) článok Ruský diplomat Georgij Nikolajevič Garin-Michajlovskij a jeho pôsobenie na Slovensku.
Po emigrácii z Ruska pôsobil váš otec ako profesor na Katedre medzinárodného práva na Ruskej univerzite v Prahe.
„Mnohí emigranti prišli do Prahy, v rámci Československej republiky sa sústreďovali hlavne tam, v Bratislave menej. Masaryk emigráciu podporoval, v prípade pádu nového režimu v Rusku by ruská inteligencia bola totiž pre krajinu nevyhnutná. V roku 1921 založil Ruskú univerzitu v Prahe. Očakávalo sa, že systém v Rusku prežije maximálne dva-tri roky. Spočiatku všetci sedeli kufroch a počítali dni, kedy sa vrátia domov. Ale potom zostali už len tie kufre, nič iné. Mám ešte v pivnici dve škatule dokumentov, ktoré ešte môj otec prevážal do Londýna a Paríža.“ Sovietsky zväz bol medzinárodne uznaný v roku 1922.
Existoval odboj ruskej emigrácie za zvrhnutie revolúcie?
„Odboj v Prahe proti ruskej revolúcii v podstate neexistoval. Bielogvardejci sa stretávali, robili všetko možné. Väčšinou boli z ruských šľachtických rodín. Ruská emigrácia bola roztrieštená, boli tam socialisti, menševici napríklad, ale aj radikáli. A potom čisto monarchisti, ktorí boli za cára. Aj pokiaľ ide o štúdium, veľa ruských emigrantov neskôr radšej išlo študovať do českých škôl. Ja som chodil na Ruské gymnázium v Moravskej Třebovej, po spojení oboch škôl som doštudoval v Prahe, ale maturoval som už v Bratislave na Slovenskom štátnom gymnáziu na Zochovej.“
Keď Ruskú univerzitu v roku 1928 zavreli, váš otec zostal bez zamestnania. Preto ste sa presťahovali do Bratislavy, veril, že si ľahšie nájde miesto.
„Bývali sme na Mudroňovej ulici, tam, ako je Červený kríž, ale tam sme spočiatku bývali v podnájme v jednej izbe. Boli sme šťastní, až na to, že že sme mali veľmi málo peňazí. Otec mal 150 korún penziu, vďaka profesúre v Prahe. Mali sme dosť veľa dlhov, musel si požičiavať od známych. Vtedy vydával knihy môjho deduška, zabezpečil ich preklad do češtiny a slovenčiny. Mám ešte bratranca v Petrohrade, stretávame sa, bol aj tu, bol vedcom v oblasti rádiológie, a sesternicu.“
Nikolaj Georgijevič Garin-Michajlovskij vynikal v rôznych oblastiach ruskej cárskej kultúry 19. storočia. Z jeho spisovateľskej činnosti je najznámejšia tetralógia Ťomovo detstvo, Gymnazisti, Študenti a Inžinieri, ktorá vyšla aj v slovenskom jazyku.
„Stretával sa s osobnosťami ako bol Maxim Gorkij, Anton Pavlovič Čechov a ďalší. Prešiel svet cez Kóreu, Mandžusko, Laodunský polostrov do Japonska cez Tichý oceán do USA a cez Atlantik do Francúzska a Nemecka. Plodom cesty okolo sveta sú Kórejské rozprávky. Bol to prosto úžasný človek plný energie, a tak aj zomrel, v Moskve na porade redakcie Vestnik žizni na infarkt 27. novembra 1906 ako 54-ročný. Nestihol som ho teda spoznať. Zanechal po sebe rodiny so šiestimi deťmi z prvého manželstva s manželkou zo šľachtického rodu Čarikovcov a štyrmi z druhého. Raz žil u bývalej, aj u druhej manželky, obe rodiny mal naozaj rád. Druhá manželka šírila Leninove letáky a on jej v tom pomáhal.“
Váš dedo bol aj na audiencii u cára Mikuláša II., keďže bol staviteľom a hlavným projektantom Transsibírskej magistrály.
„Tam bolo treba stavať most cez rieku Ob. Dedo našiel dobré miesto, kde by mohli most postaviť. Kupci ho prosili, aby most viedol cez Irkutsk, ktorý bol už vtedy významným obchodným centrom. Nedal sa však presvedčiť, pretože dobré podložie pre magistrálu na oboch stranách obrovskej rieky Ob našiel inde. Založil aj mesto Novosibirsk.“
Nikolaj Michajlovskij vyštudoval v Bratislave chemicko-technologické inžinierstvo na Vysokej škole technickej. Do Endokrinologického ústavu nastúpil 1. apríla 1953, na detašované pracovisko Patofyziologického ústavu Lekárskej fakulty v Bratislave, kde sa stal vedúcim jódového laboratória. Hlavnou úlohou bol vtedy komplexný výskum výskytu endemickej strumy, teda zväčšenej štítnej žľazy v rôznych častiach Slovenska.
Nikolaj Michajlovskij je autorom alebo spoluautorom vyše 180 vedeckých prác, zúčastňoval sa na medzinárodnej spolupráci v rámci bilaterálnych a multilaterálnych dohôd, najmä v programe Interkosmos. Je držiteľom Pamätnej medaily Slovenskej akadémie vied, ako aj Striebornej Čestnej plakety Dionýza Štúra za zásluhy v prírodných vedách, a Zlatej plakety SAV za zásluhy v biologických vedách.
Čo znamenala socialistická revolúcia?
„Revolúcia v roku 1917 a zavraždenie Mikuláša II. a celej cárskej rodiny v roku 1921 bolo tvrdým úderom. Tá revolúcia bola strašná. Brali všetko ruskej šľachte, ktorá rovnako ako inteligencia utekala do zahraničia. Bielogvardejci boli blízko Jekaterinburgu, keď cársku rodinu vyvraždili. Zavraždili ich práve preto, lebo sa blížili. Mesto potom oslobodili zhodou okolností československé légie, ale už bolo neskoro. Neverím možnosti, že by dcéra Mikuláša II. kňažná Anastázia ušla a prežila. Neverím tomu, ani sa o tom v kruhoch emigrácie nepochybovalo.“
Početnejšie skupiny exulantov z Ruska začali prichádzať do Československej republiky na jeseň 1920. Oficiálnu podobu dostala pomoc, ktorú ČSR poskytovala ruským emigrantom, v júni 1921, keď československá vláda schválila projekt pomoci ruským utečencom. Realizáciou projektu, známeho ako Ruská pomocná akcia (RPA), bolo poverené ministerstvo zahraničných vecí. V rámci RPA dostávali utečenci nevyhnutnú sociálnu pomoc, rátalo sa aj so subvenciami pre ruské spolky a zväzy, no najväčší dôraz sa kládol na podporu vzdelávacej, študijnej a vedeckej činnosti. V Prahe sa vytvorila sieť ruských vzdelávacích inštitúcií od predškolských zariadení až po vysoké školy. Vznikli a pracovali tu ruské vedecké inštitúcie, výskumné pracoviská, knižnice, archívy, v ktorých pracovali poprední ruskí odborníci a vedci. Praha sa čoskoro stala známym a vyhľadávaným vzdelávacím centrom ruského emigrantského sveta. V polovici 20. rokov 20. storočia žilo na území ČSR viac ako 25 000 ruských emigrantov. (Zdroj: Historický časopis, ročník 53, 2005, číslo 2). Na Slovensko prišlo z Prahy v 20. a 30. rokoch minulého storočia okolo 3-tisíc ľudí. Všetci mali vysokoškolské vzdelanie a boli medzi nimi väčšinou armádni dôstojníci s rodinami, vojenskí kadeti, vysokoškolskí učitelia, a aj štyri šľachtické rodiny.