Pre niekoho je exotika dovolenka v Egypte, pre iného expedícia na Antarktídu. Martin Navrátil, zakladateľ portálu Travelistan, vníma svet ako mozaiku príbehov, ktoré si treba zaslúžiť trpezlivosťou. V hlbokom rozhovore odkrýva, ako sa z chlapca fascinovaného prvým výletom do Viedne stal polárnik, ktorý musel v mraze °C načúvať vlastnému telu, aby prežil.
Od pádu železnej opony k „autobusovej“ exotike
Martinova vášeň sa zrodila v roku 1990, keď sa po páde železnej opony otvorili hranice s Rakúskom. Ako 10-ročný chlapec sledoval nadšenie rodičov a uvedomoval si, že vycestovať na západ bolo predtým takmer nemožné. Táto skúsenosť s novoobjavenou slobodou ho formovala po celé 90. roky, kedy sa však cestovalo inak ako dnes.
Letuška Katarína Kudláčová: Samota v Abú Dhabí, odpadávajúci pasažieri a vytriezvenie z instagramového sna - ROZHOVOR
„Lietanie bolo extrémne drahé, letenka do Austrálie stála ročný plat,“ vysvetľuje Martin. Slováci tej doby objavovali svet v legendárnych Karosách, v ktorých trvala cesta do Istanbulu štyri dni a noci bez klimatizácie. Práve tam, pri zvuku muezína nad ranným Istanbulom, Martin pochopil, že chce v živote zažiť čo najviac takýchto silných okamihov.
Afrika ako škola rešpektu: „Neprebíjajte algoritmus“
Dnes Martin kritizuje trend sociálnych sietí, kde sa ľudia predbiehajú v šokujúcich nadpisoch. Podľa neho by si krajina mala cestovateľa „zavolať“. Jeho milovaná Afrika ho naučila, že najlepšie zážitky prichádzajú vtedy, keď človek „netlačí na pílu“.
- Zahoďte fotoaparát: Pri návšteve kmeňov v Južnom Sudáne Martin radí nezačať hneď fotiť, aby sa domorodci necítili ako v zoologickej záhrade.
- Budujte vzťahy: Úcta k ich dobytku či vlasom otvára dvere do ich príbytkov skôr než peniaze.
- Žiadne úplatky: Napriek mýtom Martin tvrdí, že za celú kariéru nedal nikde úplatok; radšej vsádza na humor a „falošnú empatiu“ s miestnou políciou.
Extrémne kontrasty: Kongo vs. Antarktída
Martinov život je plný situácií, kde musel prejaviť duchaprítomnosť. Či už to bolo v Kongu, kde sa s vtipom pozeral do hlavne odistenej zbrane, alebo na Kube, kde čelil svojvôli štátnych orgánov. Tieto skúsenosti ho pripravili na jeho najväčšiu výzvu – pešiu cestu na Južný pól.
Na Antarktíde, kde pocitová teplota klesá k °C, sa Martin musel stať „hotovým človekom“. „Tam sa chyba neodpúšťa, je to viac-menej konečná,“ hovorí. Napriek extrémnym podmienkam a ťahaniu saní však nezažíval žiadne náhle duchovné osvietenie. Išlo o čistú disciplínu a plnenie si sna, ktorý v ňom tlel od roku 1997.
Sme druhá generácia, ktorá nezažila vojnu
Cestovanie Martinovi zmenilo rebríček hodnôt. Pri porovnávaní Slovenska s Dánskom (kde striedavo žije) alebo chudobným Nepálom a Somálskom si uvedomuje náš „dostatok“. „Sme druhá generácia v slovenskej histórii, ktorá nevie, čo je to strach z vojny,“ pripomína a dodáva, že často riešime „somariny“, zatiaľ čo v iných častiach sveta ľudia bojujú o základné prežitie. Jeho misiou nie je len ukazovať svet, ale inšpirovať ľudí k tomu, aby sa menej mračili, viac si vážili to, čo majú, a nebáli sa vyraziť za svojimi snami – presne tak, ako ho v sedemnástich pustila mama samého do Sýrie.
